Od toho dňa Jozefína Menéndézová často podstupovala mystické mučenie. Všetko o tých dlhých, temných a pochmúrnych obdobiach, ktoré tam trávievala, je opradené tajomstvom. Na príchod nepriateľa bola zakaždým upozornená rinčaním reťazí a vzdialeným krikom, ktorý sa stále približoval, až nakoniec bola obkľúčená a ovládnutá. Pokúšala sa utiecť a rozptýliť svoju myseľ prácou, aby unikla krupobitiu rán, ktoré ju nakoniec premohlo a zrazilo na zem. Mala ledva toľko času, aby dobehla do svojej malej cely skôr, než úplne stratí vedomie. Začínalo sa to vždy tak, ako opísala. Ocitla sa akoby v tmavej diere, tvárou v tvár satanovi, ktorý s ňou zaobchádzal tak, akoby sa domnieval, že je už úplne a navždy v jeho moci. Hlučne rozkazoval, aby bola uvrhnutá do ohnivého výklenku. Jozefína, pevne spútaná, sa zakaždým dostala do ohnivého zmätku, do príbytku plného bolesti, zúrivosti a zúfalstva.

Tým, ktorí ju pritom pozorovali, jej tajomný únos naznačovalo iba slabé chvenie. Jej telo bolo v tej chvíli úplne bezvládne a poddajné ako telo človeka, ktorého duša práve odišla. Hlava a údy už neboli pod jej vládou, hoci jej srdce tĺklo; bola akoby mŕtva, a predsa živá. Neskôr v okamihu, ktorý určil Boh, sa jej telo slabo, sotva znateľne opäť zachvelo a znova ožilo. Tým však ešte nebola úplne oslobodená z pekelnej moci. Diabol ju stále trápil. V tme, v ktorej videla iba jeho, jej nadával a vyhrážal sa jej, až konečne unikla jeho pazúrom. Keď všetko skončilo, pomaly prichádzala k vedomiu. Hodiny strávené v pekle sa jej zdali dlhými vekmi a len pomaly si znovu spomínala na miesta a ľudí, ktorí boli pri nej. „Kde som? Kto ste? Som ešte nažive?“ pýtala sa. Jej úbohé oči sa snažili opäť spojiť so životom, ktorý sa jej v tom okamihu zdal taký vzdialený. Niekedy jej po lícach ticho stekali slzy a jej tvár mala taký bolestný výraz, že to ťažko popísať. Ako možno slovami zachytiť ten pocit mocného dojatia, ktoré sa jej zmocnilo, keď si náhle uvedomila, že ešte môže milovať Boha? Jozefína sama popísala okamih jej prechodu:

„V nedeľu 19. marca 1922 bola tretia nedeľa v pôstnom období. Opäť som bola dolu v priepasti. Zdalo sa mi, že som tam dlhé roky. Veľa som trpela, no najväčšou mukou bolo vedomie, že už nikdy nebudem môcť milovať Ježiša. Keď som sa prebrala, priam som strácala rozum od radosti. Myslím, že moja láska sa desaťkrát znásobila. Cítim sa schopná z lásky k nemu znášať čokoľvek, čo si bude priať. Vážim si svoje povolanie a priam bláznivo ho milujem.“ O niekoľko riadkov ďalej hovorí: „To, čo som videla, mi dodáva veľkú odhodlanosť trpieť a učí ma chápať, akú veľkú cenu má i tá najmenšia obeta. Ježiš ich zbiera a používa na záchranu duší. Je veľkou zaslepenosťou vyhýbať sa bolesti, hoci aj maličkej, lebo má veľkú cenu nielen pre nás, ale slúži tiež na záchranu mnohých duší pred pekelnými mukami.“

Do pekla zostupovala často. V nedeľu 26. marca opäť napísala: „Keď som prišla na to miesto hrôzy, počula som zúrivé výkriky a výskanie diablov, že ďalšia duša upadla do večných múk… Vtedy si nedokážem pripomenúť, že som už v pekle bola. Vždy sa mi zdá, že som tam po prvýkrát a zostanem tam už navždy. Tie prenikavé muky, do akých je uvrhnutá moja zlomená duša, sa slovami nedajú vyjadriť.“

„Jedna zo zavrhnutých duší nariekala: ‚Mojím trápením je, že chcem milovať, ale nemôžem; nezostáva mi nič, len nenávisť a zúfalstvo. Keby niektorá z nás mohla urobiť jediný úkon lásky, už by to nebolo peklo… Ale my nemôžeme. Stravuje nás len nenávisť a zlomyseľnosť.ʻ Iná povedala: ‚Naším najväčším trápením je, že ho nie sme schopné milovať. Musíme ho nenávidieť. Ó, ako lačnieme po láske! Spaľuje nás túžba po nej, ale už je príliš neskoro… Ty tiež pocítiš ten strašný hlad, no budeš schopná len nenávidieť, mať odpor a túžiť po záhube duší. Na ničom inom nám teraz nezáleží!ʻ“

Tento úryvok pochádza z knihy Posolstvá Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú nájdete na Zachej.sk.