Deti moje, len čo máme škvrnu na duši, musíme konať ako človek, ktorý má jemnú sklenenú guľu a drží ju veľmi opatrne. Ak má tá guľa na sebe prach, zotrie ho špongiou hneď, ako ho uvidí. A guľa je opäť čistá a žiarivá. Podobne len čo uvidíme škvrnu na duši, s úctou vezmime svätenú vodu a urobme jeden dobrý skutok z tých, s ktorými je spojené odpustenie všedných hriechov – almužnu, poklonu pred Najsvätejšou sviatosťou, účasť na svätej omši… (Zlo sa okrem svätej spovede musí naprávať aj konaním dobra.)

Deti moje, je to podobné ako človek, ktorý má miernu chorobu. Nemusí ísť hneď k lekárovi, môže sa liečiť sám. Ak ho bolí hlava, musí ísť do postele. Ak je hladný, má sa najesť. Ale ak má vážnu chorobu alebo nebezpečné zranenie, musí ísť k lekárovi. Po lekárovi treba lieky. Tak podobne keď sme upadli do ťažkého hriechu, musíme ísť k lekárovi, čiže ku kňazovi, a liekom je spoveď.

Deti moje, nemôžeme pochopiť dobrotu Boha voči nám, keď nám ustanovil túto veľkú sviatosť pokánia. Keby sme mohli Pána o niečo požiadať, nikdy by nám nenapadlo žiadať ho o niečo také. Ale on predvídal našu krehkosť a nestálosť v konaní dobra. Jeho láska ho pobádala, aby urobil to, o čo by sme sa ani neodvážili prosiť.

Keby niekto povedal tým úbohým dušiam, ktoré sú dlho v pekle, že k pekelnej bráne postaví kňaza a všetci, ktorí sa chcú vyspovedať, musia ísť von, myslíte si, deti moje, že by niekto ostal v pekle? Ani tí najvinnejší by sa nebáli povedať svoje hriechy. Nebáli by sa ich povedať ani pred celým svetom. Onedlho by sa z pekla stala púšť a nebo by bolo zaplnené. My máme čas a prostriedky, ktoré tieto úbohé zatratené duše už nemajú. A som si celkom istý, že títo zatratení v pekle povedia: „Ó, prekliaty kňaz, keby som ťa nikdy nepoznal, nebol by som taký vinný.“

Deti moje, máme sviatosť, ktorá uzdravuje rany našej duše, ale musíme ju prijímať dobre pripravení. Inak urobíme na staré rany nové. Čo by sme povedali o človeku pokrytom ranami, ktorému poradia, aby šiel do nemocnice za chirurgom? Chirurg ho lieči a podáva mu lieky, ale tento človek vezme nôž, poreže sa ním a bude v horšej situácii než predtým. A práve toto často robíme po odchode zo spovednice.

Deti moje, niektorí sa zle spovedajú a ani o tom nevedia. Hovoria: „Neviem, čo sa so mnou deje.“ Trápia sa, a nevedia prečo. Majú nutkanie, ktoré ich núti ísť k Bohu. Majú v sebe niečo ťažké a únavné, čo ich unavuje. Deti moje, je to pre hriechy, ktoré ostávajú. Sú to často aj všedné hriechy, ku ktorým má človek sklony. Pristupujú k posvätnému stolu s určitou únavou. Prijímali nehodne a ani si to neuvedomujú.

Deti moje, niektorí zneucťujú sviatosti inak. Desať alebo dvadsať rokov skrývajú smrteľné hriechy. Stále sú nespokojní. Ich hriech je v ich mysli vždy prítomný. Vždy premýšľajú, že ho vyznajú, a vždy to odkladajú. Je to peklo. Keď sa títo ľudia takto cítia, požiadajú o generálnu spoveď. Povedia svoje hriechy, akoby ich spáchali len teraz. Vyznajú, čo skrývali desať – dvadsať rokov. Mali by, okrem iného, povedať, že nepraktizujú náboženstvo, že už necítia radosť zo služby dobrému Bohu, akú cítili predtým.

Deti moje, opäť je tu riziko, že zneuctíme sviatosť, ak využijeme hluk okolo spovednice, aby sme rýchlo vyznali hriechy, ktoré nás najviac trápia. Upokojujeme sa slovami: „Kajal som sa správne. O to je to horšie, ak to spovedník nepočul.“ O to je to horšie pre nás, ak sme konali vypočítavo.

Inokedy hovoríme rýchlo a využívame chvíľu, keď kňaz nie je veľmi pozorný a nevšimne si veľké hriechy.

Vezmime si napríklad dom, ktorý bol dlhý čas veľmi špinavý a zanedbávaný. Je zbytočné v ňom upratovať. Je tu stále nepríjemný zápach. To isté je s našou dušou po spovedi. Potrebujeme slzy, aby sme ju očistili.

Deti moje, musíme prosiť o pokánie. Po spovedi musíme zasadiť tŕň do srdca a nikdy nestratiť zo zreteľa svoje hriechy. Musíme urobiť to, čo urobil anjel svätému Františkovi z Assisi. Dal mu päť stigiem, ktoré sa nikdy nestratili.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätec, ktorý čítal v dušiach, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.