Luisa od raného detstva vyrastala v rodinnom prostredí bohatom na kresťanské hodnoty.

V ich dome, kde vládla atmosféra čistoty a skromnosti, nikdy nezaznelo hrubé alebo rúhavé slovo.

Luisa Piccarreta bola veľmi neisté dieťa. Jej rodinní príslušníci jej neraz vyčítali, že sa bojí pre nič za nič. Neskôr, keď vyrástla, vysvetlila dôvod svojich obáv. Dozvedáme sa tak, že od troch rokov sa jej takmer každú noc snívalo o diablovi, ktorý ju chcel vziať so sebou, no ona sa mu bránila.

Keď bola ešte celkom malá, vo dne v noci sa utiekala do náručia svojej matky.

Ako staršia si pevne tisla k hrudi ruženec a odriekala množstvo Otčenášov a Zdravasov, obracajúc sa pritom o pomoc na všetkých možných svätých. Vo svojej detskej prostote si svoje modlitby rozdelila: ak sa obracala na svätca muža, recitovala Otčenáš, ak sa rozhodla obrátiť na niektorú zo svätých žien, odriekala Zdravas. A tak, zatiaľ čo sa ostatné deti hrali, ona sa držala bokom a modlila sa…

Z času na čas vídavala vo sne Pannu Máriu, ako odháňa diabla. Raz sa pritom stalo, že ju Božia Matka vyzvala, aby oplakávala smrť jej Syna. Svoj strach prekonala až v jedenástich rokoch, keď vstúpila do Združenia dcér Panny Márie pôsobiacom v ich lokalite pri bývalom kapucínskom kláštore. Toto združenie len krátko predtým rozšírilo svoju pôsobnosť do Corata a vďaka nemu Luisa našla skrze svoj osobitne vrúcny vzťah k Panne Márii silu reagovať na svoj strach. Povedala, že v istom momente začala vo svojom srdci cítiť silu, ktorá jej bránila v úteku, a v hĺbke svojej duše zrazu vnímala hlas, ktorý ju vyzýval, aby sa nebála, pretože má po svojom boku anjela strážcu, v jej srdci prebýva Ježiš a nebeská Matka ju berie pod svoj ochranný plášť. Prečo sa teda báť? Kto je silnejší – anjel strážny a jej milovaný Ježiš spolu s nebeskou Matkou alebo pekelný nepriateľ?

Luisin strach tak nahradila sila, odvaha a vytrvalosť.

Neskôr, keď vyrástla, sa v jednom zo svojich rozhovorov s Ježišom spýtala Pána, prečo sa jej stávajú takéto veci. Ježiš jej vysvetlil, že diabol napáda jej telo preludmi a desivými snami, lebo nedokáže prinútiť jej dušu, ktorú on sám – všemocný Boh – žiarlivo stráži, aby prepadla nečistým náklonnostiam a myšlienkam.

Okrem strachu však Luisu v detstve sprevádzala aj plachosť, a to až do takej miery, že zvykla nazývať seba samu „obetou ostýchavosti“. Jej hanblivosť ju nútila skrývať sa pred návštevami, ktoré prichádzali do ich domu, a spôsobovala tiež, že nerada chodievala na rodinné návštevy. Keď vychádzala z domu, tak len do kostola. Tam sa utiahla do kúta, kde trávila celé hodiny. Nezúčastňovala sa na oslavách, ba ani na celkom nevinných zábavách, a to aj napriek svojej vrodenej živelnosti a veselosti, ktoré jej boli pripomienkou detstva popretkávaného skákaním, behaním a občasnou drzosťou.

To, že jej život hatí takáto miera hanblivosti, sa jej ani trochu nepáčilo, a tak sa jedného dňa spýtala Ježiša, prečo je to tak. Pán jej na to odpovedal, že je to dôsledok jeho žiarlivej lásky k nej, ktorá ju chce odcudziť od všetkého a všetkých, aby v jej duši ustanovil kráľovstvo „zvrchovaného fiat“. 

Potom, čo ju zapísali do základnej školy, mohla navštevovať len prvé ročníky v škole milosrdných sestier Nepoškvrneného počatia z Ivrey.

Tento úryvok pochádza z knihy Luisa Piccarreta: Slnko mojej vôle, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.