Aby sme do hĺbky rozobrali asketické učenie Evagria Pontského, musíme mať na zreteli jeho špecifický cieľ. Duchovná anachoréza, čiže asketický boj s vášňami, nás má po ceste kontemplácie viesť k  zjednoteniu s Najsvätejšou Trojicou – takže vrcholom anachorézy je mystické spojenie s Bohom.

Cesta kontemplácie vedie cez žalmy a  modlitby, ktoré sa v starovekom mníšstve praktizovali ako dva samostatné úkony, ktoré však spolu súviseli. V mníšskej komunite spieval žalmy jeden alebo najviac traja speváci, ktorí v tom čase stáli, zatiaľ čo ostatní ich počúvali posediačky. Keď sa spev skončil, všetci sa postavili k tichej modlitbe, aby si o chvíľu ľahli na zem na znak poklony. Potom opäť vstali a potichu sa modlili s rukami vystretými nahor. Skutočnosť, že modlitba vždy nasledovala po žalmoch alebo meditácii, svedčí o tom, že bola osobnou odpoveďou človeka na počuté Božie slovo. Ako rozhovor medzi Bohom a človekom sa modlitba vykonáva v tichu a v stoji, so zdvihnutými rukami, v postoji uctievania.

„Spievaj žalmy z celého srdca, nielen pohybuj perami a jazykom,“ vyzýva nás Evagrius. Spievať žalmy zo srdca znamená spievať ich pred anjelmi, ničím nerušený, rozpoznávajúc skrytý význam žalmov. Takúto schopnosť pokladá Evagrius za charizmu, o  ktorú treba prosiť Boha. Odriekanie žalmov v jednote jazyka a srdca, bez rozptýlení hodnotí oveľa vyššie ako jednoduché opakovanie posvätných textov, hoci aj v najväčšej sústredenosti. Mních z  Pontu, pre ktorého je žalm predovšetkým poučením o  tajomnom Božom pôsobení na podnet Ducha Svätého, nás vedie k odhaľovaniu vnútorného zmyslu žalmov a dešifrovaniu symbolov, ktoré sú v nich obsiahnuté. Jeho zámerom je teda sprístupniť žalm ako duchovné učenie. Prostredníctvom významu vloženého do slov Písma a stvorení Evagrius nepriamo nachádza Boha, aby sme zažili jeho silu, ktorá premieňa srdce. Žiaľ, čítanie tajomstiev prítomných v žalmoch je pre priemerného kresťana nemožné pre vášne, ktoré zatemňujú myseľ, preto potrebuje očistu. „Démonické spevy v nás prebúdzajú žiadostivosť a zvádzajú dušu hanebnými obrazmi. Kým žalmy, hymny a duchovné piesne pohýnajú myseľ k tomu, aby neustále pamätala na čnosť, uhášala vznetlivosť duše a krotila vášne.“

Na tomto mieste by bolo vhodné porovnať Evagriov pohľad na žalmy s pohľadmi iných významných predstaviteľov starovekého kresťanstva. Augustín o žalmoch hovorí, že z nich prúdi nehynúca túžba srdca, túžba po láske k Bohu, ktorú stelesňuje spev žalmov prenikajúci a rozospievajúci celé naše telo. Podľa Augustína sú teda žalmy piesňami túžby: keď ich spievame, ozýva sa v nás smäd po Božej láske, ktorý tu na zemi nemožno uhasiť. Túžba je to, čo v nás spieva už vtedy, keď navonok mlčíme, a vo chvíli, keď začneme spievať ústami, zaznie ešte mocnejšie. Radostným spevom žalmov vstupujeme do Božieho ticha skrytého v našich srdciach.

Príklad modlitby, ktorý odráža vnútorný vzťah medzi psalmódiou a  kontempláciou, nám zanechal ďalší duchovný majster púšte, Kassián. Najprv opisuje modlitbu, ktorá spočíva v  neustálom opakovaní volania: „Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať“; toto opakované odriekanie jedného verša nás má priviesť ku kontemplácii. Kassián sa nebojí povedať, že modliaci sa potom prijme každé vnuknutie vyplývajúce zo žalmov, ako keby neboli dielom proroka, ale slovami v jeho najosobnejšej modlitbe, ktorá vychádza z vnútra srdca. Úplne sa stotožní s obsahom žalmu, takže žalm už nebude hovoriť o skúsenostiach proroka, ale o jeho vlastných skúsenostiach. Pritom sa uskutočňuje jeho poznávanie, nie však myšlienkami, ale vnútornými zážitkami srdca, ktoré v modlitbe predchádzajú myšlienkam.

Svätý Ambróz prirovnáva spev žalmov k  pravidelným nárazom vĺn. Vlny, ktoré prevzali pohyb od predchádzajúcich, odovzdávajú ho ďalej vo večnom kyvadlovom rytme, v neuchopiteľnom pokoji. Podľa svätého Bazila spev žalmov oslobodzuje od smútku, rozveseľuje dušu a  utišuje všetky vnútorné búrky. V  spojení so spevom žalmov používa svätý Atanáz slovo „rhytmizei“, lebo psalmódia rytmizuje dušu, nastoľuje v nej poriadok, uvádza ju do pohybu, ktorý ju udržiava v duchovnom zdraví; rytmus dáva duši silu a vytrvalosť.

Ale to, čo si psalmódia vyžaduje najviac, je hlboké ticho – iba v ňom duša začne dýchať modlitbu ako odpoveď na Božie slovo. „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím  priateľom“ (Ex 33, 11). Takýto dôverný rozhovor sa dá nadviazať len v prípade, že je myseľ očistená od akejkoľvek vášne, čo i len v podobe vášnivej myšlienky. Evagrius nám vysvetľuje: „Keď sa chcel Mojžiš priblížiť k horiacemu kríku, musel si najskôr vyzuť sandále, tak prečo keď chceš vidieť Toho, ktorý prevyšuje všetky myšlienky a všetky zmysly, a chceš sa s ním zhovárať, nemal by si sa ty vzdať všetkých vášnivých myšlienok.“ Pretože je modlitba rozhovor s  Bohom z  tváre do tváre, Evagrius kladie dôraz na odstránenie všetkých obrazov čerpaných z  hmotného sveta, ba aj najjemnejších predstáv, ktoré pochádzajú zo zmyslov: „Šťastná myseľ, ktorá počas modlitby dosiahla stav, že sa dokonale oslobodila od predstavivosti.“ Pontský mních pozná nebezpečenstvá, aké hrozia, keď zapojíme svoju zmyslovú predstavivosť do kontemplatívnej modlitby: „Netúž vidieť zmyslovým spôsobom ani anjelov, ani mocnosti, ani Krista, aby si úplne nestratil zdravý rozum a nepovažoval vlka za pastiera a neuctieval démonov.“ Na záver si zhrňme, že dokonalá modlitba podľa Evagria je čistý pohľad na Boha v nekonečne dôvernom rozhovore s ním, bez prostredníctva myšlienkových obrazov, akokoľvek by boli vznešené.

Ústredné miesto v Evagriovej mystike zohráva myseľ. Tá sa však nestotožňuje so súčasným chápaním rozumu, čiže nie je rozumom, ktorý poznáva prostredníctvom myslenia.

Tento úryvok pochádza z knihy Duchovný boj púštnych otcov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.