Dokáže cirkev zmeniť svet aj dnes?

Iste ste už počuli niekedy niekoho hovoriť, že ak by sa Ježiš vrátil dnes na zem, svoju Cirkev by nepoznal. Zdá sa, že tento povzdych sa často objavuje na sociálnych sieťach na profiloch ľudí, ktorí sa snažia nájsť nejakú tú chybu v Cirkvi. Je pravdou, že kresťania v každom veku histórie robili veci, ktoré spôsobili, že by Ježiš skutočne nespoznal svoje dielo. Ale veta “Cirkev by nepoznal” naznačuje, že niekde na svojej púti by Cirkev úplne zišla – teda že Cirkev, ktorú založil Ježiš, by mala byť niečo iné ako to, čím je. Pravdou je, že Ježiš sľúbil, že sa to nikdy nestane. Ako bolo zaznamenané v Mt 16, 18: A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Toto je Ježišovo prisľúbenie, že Cirkev nikdy nepôjde ďaleko z cesty, že sa stane niečím, k čomu bola založená. Ak sa Cirkev stane niečím, čo by Ježiš nepoznal, potom ju peklo premôže.

Vždy boli a sú časy, keď kresťania nedosahovali a nedosahujú normy, ktoré stanovil Ježiš a apoštoli. Určite boli chvíle, kedy Cirkev ako inštitúcia nedokázala stelesniť svoje vlastné hodnoty. Ale tieto hodnoty prežijú všetky zlyhania a základ Cirkvi (vrátane jej vierovyznania a sviatostí) nebude otrasený. A takto sme presvedčení, že ak by sa Ježiš vrátil dnes, svoju Cirkev určite spozná. Spoznal by Cirkev v jej doktrínach, v jej uctievaní a v službe svetu. A spoznal by aj svet, pretože náš svet sa stále viac podobá svetu Rímskej ríše, v ktorej Ježiš žil a slúžil.

Veríme, že Cirkev môže znova zmeniť svet k lepšiemu. Ak teda Cirkev môže znova zmeniť svet, ako sa to stane? Aby sme na túto otázku odpovedali, musí nám byť jasné, že Cirkev, tak ako o nej hovoríme, nie je len inštitúciou. Nie je to v tom, že teraz budeme sedieť a čakať na biskupov a iných duchovných, aby zmenili svet. Namiesto toho, keď premýšľame o Cirkvi, musíme sa duševne pozrieť do vlastného zrkadla. My sme Cirkev. Ty si Cirkev. Takže bez ohľadu na to, čo má Cirkev robiť, môže to urobiť len vtedy, ak do nej vstúpiš práve ty a budeš v nej prítomný.

Dobrou správou je, že kresťanské cirkvi sú všade. Existujú po celom svete. Sme súčasťou niečoho oveľa väčšieho ako sami sme, ale zároveň nie sme bezvýznamní, pretože kresťanstvo po celom svete sa spolieha na nás, aby sme zmenili miesto, kde sme.

 

Cirkev zmenila svet k lepšiemu

Kresťania a kresťanstvo urobili svet lepším miestom. Revolúcie Cirkvi môžu byť zo širšieho pohľadu zoskupené do dvoch kategórií: ochrana ľudského života v každej forme a ochrana dôstojnosti a slobody každého človeka. Tieto vylepšenia sú založené na presvedčení, že každý človek je racionálnym stvorením, ktoré stvoril milujúci Stvoriteľ podľa svojho obrazu.

Pokiaľ ide o ochranu každého ľudského života, Cirkev potvrdila, že keďže sme všetci stvorení podľa Božieho obrazu, nikto nie je nahraditeľný a nikto nemôže byť zneužívaný alebo vykorisťovaný iným, akoby bol majetkom alebo komoditou. Cirkev odmietla bežné spoločenské hierarchie starovekého sveta a potvrdila, že všetci ľudia sú rovnakí a rovnako hodnotní v očiach Boha (Gal 3, 26-29).

Možno, že vysoká miera úmrtnosti dojčiat a matiek v starovekom Ríme prispela k všeobecnej znecitlivenosti k smrti a najmä k myšlienke, že ženy a deti sú pre spoločnosť menej cenné než muži. Ale Cirkev zavrhli takúto myšlienku a kresťania odmietli prijať mýtus, že veľké utrpenie a znecitlivenie smerom k smrti musia byť súčasťou života.

Vo svete, v ktorom boli muži kritizovaní za smútok zo smrti novonarodenca či ženy; kde deti neboli chránené zákonom a manželstvo bolo zmluvou určenou na uľahčenie konsolidácie bohatstva, potvrdili kresťania posvätnosť a hodnotu každého človeka – najmä toho najzraniteľnejšieho. Ženy a deti nesmeli byť vykorisťované a určite ich nesmeli považovať za nejakú vec. Namiesto toho mali byť chránené a vzdelávané. Slabí a chorí mali byť zaopatrení, nie opustení. Násilie bolo zamietnuté. A rodina dostala moc byť miestom bezpečnosti všetkých jej členov. Cirkev teda pracuje a bojuje za život – a tak nakoniec kresťania premenili ríšu na svoj spôsob myslenia. Dedičstvo Cirkvi, najmä v západnom svete, je spoločným predpokladom, že civilizovaní ľudia sa musia zaoberať ľudskými právami.

 

Ochrana dôstojnosti

Druhým pohľadom je ochrana dôstojnosti a slobody každého človeka. Cirkev sa prihovorila aj za základné ľudské práva a potvrdila slobodu každého človeka v definícii svojho života. Najdôležitejšou bola sloboda každého človeka a úcta k nemu podľa vlastného svedomia. Cisár Konštantín napriek svojim chybám a nedostatkom pochopil, že obrátenie musí byť dobrovoľné podľa slobodnej vôle. Konštantínovi vďačíme za to, že učinil nedeľu dňom pracovného voľna – jeden deň v týždni venovaný zbožnému zachovávaniu pokoja. Týmto spôsobom uľahčil Cirkvi pochopenie dôstojnosti pracujúceho, ktorý požadoval vyvážený život práce, odpočinku a modlitby. Sloboda náboženského vyznania tiež znamená, že človek musí mať voľný čas na úctu a nesmie byť oslobodený od prepracovania až k smrti. Pracovníci nesmú byť vykorisťovaní a zbavení pokoja, oddychu a času s rodinou.

Rovnako dôležité je aj kresťanské chápanie zmŕtvychvstania, na rozdiel od filozofického posmrtného života ducha bez tela alebo pohanského posvätného života v nejasnej strnulosti. Kresťanstvo nielenže prekonalo smrť, ale aj strach zo smrti. Dáva ľuďom slobodu žiť pre druhých podľa Božej zjavenej vôle bez strachu.

 

Sloboda a umenie

Nebudeme preháňať, keď povieme, že Cirkvi vďačíme za väčšinu toho najlepšieho umenia, ktoré kedy bolo vytvorené. Toto tvrdenie zahŕňa širokú škálu hudby, ktorá by jednoducho neexistovala bez vplyvu Cirkvi. Cirkev tiež podporovala mnohé z najvýznamnejších vedeckých objavov a vynálezov na svete a mnohí kresťania sú priamo zodpovední za dôležité pokroky vo vede a medicíne. Takto si ľudstvo môže uvedomovať svoj potenciál, ktorý bol vytvorený na obraz Boha, len keď majú ľudia slobodu napodobňovať svojho Stvoriteľa vlastnou tvorivosťou. Cirkev je patrónom skutočnej slobody – slobody v snahe o šťastie. Nie je to sebecká sloboda, v ktorej má len hŕstka ľudí absolútne právo robiť všetko, čo sa im zachce na úkor druhých. Toto nie je kúpená a platená sloboda, privilegiá elitnej triedy, ktorá by ju užívala, zatiaľ čo väčšina by bola len máličko slobodná.

Ide o slobodu, ktorá zahŕňa zodpovednosť – zodpovednosť za ochranu ostatných, najmä tých, ktorí sú najzraniteľnejší voči vykorisťovaniu. Tí, ktorí majú moc, majú povinnosť chrániť životy, dôstojnosť a slobodu ostatných. Vodcovstvo by malo byť formou služby. Vedúci predstavitelia by nemali slúžiť len sami sebe a vlastnej spoločenskej triede. Mali by byť zamestnancami tých, ktorých zastupujú. Pretože Boh je láska, aj my sme povolaní napodobňovať Boha tým, že milujeme svojho blížneho a nie je nikto, kto by nebol naším blížnym. Preto, keď hovoríme o tradičných kresťanských hodnotách, máme na mysli práve toto. Máme na mysli ochranu ľudského života, ktorá zahŕňa podporu manželstva a rodiny, takisto ochranu ľudskej dôstojnosti a slobody, teda zabezpečenie bezpečnosti pre tých najzraniteľnejších voči zneužívaniu, vykorisťovaniu a biede. A tieto hodnoty, ktoré boli storočiami budované prostredníctvom Božieho zjavenia a historického kresťanského konsenzu, nesmú byť marginalizované. Sloboda náboženského vyznania je viac ako sloboda uctievania. Je to aj sloboda náboženského prejavu – sloboda hovoriť a žiť vieru.

 

Opäť protikultúrna cirkev

Za predpokladu, že sme odhodlaní byť Cirkvou a zmenou sveta, budeme musieť do toho vstúpiť s otvorenými očami. Existuje skutočné prenasledovanie kresťanov na mnohých miestach sveta – na niektorých miestach vládami ovládanými inými náboženstvami, na iných miestach zasa novým pohanstvom. Ale aj keď prenasledovanie nie je život ohrozujúce, dochádza k narastajúcemu kultúrnemu prenasledovaniu, vďaka ktorému dochádza k vylúčeniu kresťanov a odstrihnutiu od slušnej spoločnosti.

Na základe nesprávneho predpokladu, že pravda sa len vyvíja, kresťania, ktorí zastávajú historické hodnoty Cirkvi, sú odmietaní ako spiatočnícki, neosvietení či poverčiví. Tí, ktorí zastávajú tradičné doktríny a žijú podľa tradičnej kresťanskej etiky, sú kritizovaní elitami a nazývajú ich staromódnymi, a pre nich nie sú hodní ani štipky rešpektu vo verejných prejavoch. Pôvodní pohania v prvých storočiach obviňovali kresťanov rovnakým spôsobom. Vplyv cirkvi v kultúre sa v súčasnosti narušuje a vymazáva. V snahe nahradiť náboženstvo kvôli vplyvu na kultúru sa sekularizmus stáva novým náboženstvom – a jeho krédom je neznášanlivosť smerom ku kresťanstvu.

Bohužiaľ, kresťania sú tiež čiastočne vinní za to, že kapitulujú pod tlakom, aby boli v súlade s najnovšími trendmi kultúry. Niekedy dokonca až do bodu, keď sa zdá, že sa ospravedlňujeme za to, že sme kresťania. Ale čo je najväčšie nebezpečenstvo pre zdravie našej spoločnosti, je to, že v Spojených štátoch sa náboženstvo sekularizmu stáva štátnym náboženstvom – v rozpore so zákazom, ktorý je zakotvený v tamojšej v ústave. A tento jav sa deje nielen v Spojených štátoch, ale aj v iných krajinách.

Za predpokladu, že my ako cirkev nerezignujeme na to, aby sme svet pokojne zbavili náboženskej viery, budeme musieť byť pripravení byť silne kritizovaní, keď budeme podporovať naše kresťanské hodnoty. Iste, môže sa objaviť aj daň za diskrimináciu a možno dokonca aj súdne konanie, keďže kresťania “nedodržiavajú nové pravdy” neo-pohanského sveta. Bude to nové prenasledovanie, verejne akceptované a dokonca mu budú ľudia aj tlieskať na miestach, ktoré údajne budú požívať slobodu náboženstva.

Ale buďme odvážni, pretože Ježiš povedal: “Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť.” (Mt 5, 11). Mohli by sme povedať, že ak nás nikto nekritizuje, mohlo by to byť preto, že skrývame svoje svetlo pod mericou. (Mt 5, 14-16).

Buďme teda opatrní a nezapredajme sa kultúre, lebo by to bola tá jednoduchá a pohodlnejšia možnosť. Dajme si pozor, aby sme sa nedostali do pasce, keď začneme veriť, že pravda sa vyvíja a nové “pravdy” sú viac osvietené ako tie staré. Hodnoty založené na odhalenej pravde, nie v ľudských špekuláciách, sú to, čo robí svet lepším miestom. Zmena sveta si vyžaduje integritu, ktorá uznáva a zohľadňuje úlohu Cirkvi ako “protikultúrnej”.

zdroj: CatholicExchange
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  • 57
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    57
    Shares