Svätí patróni nezvyčajných vecí

Mnohým katolíkom by sa mohlo zdať zvláštne, možno nevhodné či dokonca neuctivé, že existuje napríklad patrón ľudí po alkoholickom opojení, tzv. “opici”.

Z osobnej skúsenosti vieme, že aj prostredníctvom modlitieb svätých sme uzdravovaní zo závažných ochorení, chránení na cestách, nachádzame veci, ktoré sme stratili. Svätí nám vyprosujú množstvo rôznych milostí. Prečo by sa teda nejaký svätý mal zapodievať ľuďmi, ktorí nevedia, kedy majú dosť? Je to spravodlivá otázka. Majme však na pamäti, že svätí s nami súcitia. Tak ako sv. Dismas dohliada na zlodejov, sv. Bibiana je pripravená nám pomáhať v čase našej “kocoviny”. Aby sme si snáď nemysleli niečo zlé alebo pohoršujúce, dôležité je povedať, že sv. Bibiana nemala problém s pitím. Ide o slovnú hračku k tomuto menu, ktorú vymyslel istý rímsky mučeník zo 4. storočia – v latinčine totiž slovo bibulus znamená mať radosť z pitia.

Nedajú sa spočítať všetci tí svätí, ktorí sú patrónmi jednej alebo viacerých vecí. Táto tradícia sa začala v ranom stredoveku, kedy každé remeslo, každý cech a každé povolanie chcelo mať svojho vlastného svätého patróna a strážcu. Vo väčšine prípadov je jednoduché vidieť dôvod. Svätí Krišpín a Krispinián vyrábali topánky, takže sa stali svätými patrónmi obuvníkov. Legenda hovorí, že sv. Lukáš maľoval portrét Panny Márie a dieťaťa Ježiš, takže sa stal patrónom umelcov. Existujú však aj situácie, keď tento princíp funguje opačne. Zoberme si do úvahy svätého Sebastiána, na vzhľad pekného mučeníka, ktorý je vždy zobrazovaný, ako zomiera po zásahu veľkého množstva šípov. A preto sa stal patrónom lukostrelcov – nie preto, že bol lukostrelec, ale preto, že bol cieľom lukostrelcov.

Zatiaľ čo oddanosť k svätým patrónom je pevne katolícka, pôvod myšlienky sa datuje do starovekého Ríma, dávno pred narodením Krista. V pohanskom Ríme patrón bol človek – muž alebo žena – s veľkým bohatstvom a politickým vplyvom, ktorý sa z hľadiska verejnej služby staral o okruh ľudí známych ako klienti, ktorým nebolo dopriate také životné šťastie. Považovalo sa za vhodné a žiaduce z pohľadu a záujmu klienta, aby sa každý deň ráno zastavil pri dome svojho patróna, vzdal mu úctu a ponúkol malý darček. Ak klient potreboval prácu, príhovor u veriteľov alebo lekára pre niekoho v rodine, predložil svoju prosbu svojmu patrónovi počas tejto rannej návštevy. Patrón sa bezpodmienečne postaral o problém.

Hoci je základný koncept svätého patróna zakorenený v storočiach tradície, je to niečo, čo pretrvalo po celý čas. Sv. Maximilián Kolbe, poľský kňaz, ktorý bol uväznený a zavraždený v Osvienčime, je patrónom politických väzňov. V roku 1980 pápež sv. Ján Pavol II. vyhlásil formálne sv. Františka z Assisi za patróna environmentálneho hnutia. A nedávno cyklisti prijali Sv. Kolumbána za svojho patróna. Dospeli k tomuto svätcovi vďaka tomu, že sa im svojím životom podobal – nedokázal totiž nikdy odolať “volaniu” cesty.

Potom je tu svätý Jozef Kupertínsky (1603-1663), kapucínsky kňaz, ktorý sa podľa svedectva desiatok spoľahlivých očitých svedkov vznášal vo vzduchu prinajmenšom 70-krát, alebo aspoň bol poháňaný nejakou neviditeľnou silou. To všetko v priebehu 17 rokov. Astronauti, ktorí vidia podobnosť medzi svätým Jozefom vznášajúcim sa vo vzduchu a vlastnými prechádzkami vo vesmíre, ho takto prijali za svojho patróna. Na začiatku 18. storočia, keď začala kauza kanonizácie sv. Jozefa, bol za zodpovedného vymenovaný kňaz Prosper Lambertini. Hoci jeden z najväčších odborníkov na svätých v Cirkvi zastával skeptický pohľad na správy o nadprirodzených udalostiach, musel pripustiť, že svedkovia, ktorí svedčili o Jozefovej levitácii, mali “neporušiteľnú integritu”, ich dôkazy boli prakticky nepriestreľné. A tak v roku 1753 vyhlásil Prosper Lambertini, teraz známy ako pápež Benedikt XIV. Jozefa Kupertínskeho za blahoslaveného.

Nešťastné rodiny (dnes ich nazývame “nefunkčné”) nie sú ničím novým. Rodina, v ktorej vyrastal sv. Eugen de Mazenoda (1782-1861), bola od začiatku v problémoch. Jeho otec, Charles-Antoine de Mazenod, bol členom francúzskej aristokracie, muž šľachtického rodu a veľkej inteligencie. Bohužiaľ, všetko, čo mal, bol iba jeho titul, ktorým ho každý rozoznal. Majetok Mazenodovcov premárnil ako otec tak aj dedo. Jeho snúbenica, Marie-Rose Joannis, na druhej strane pochádzala z rodiny, ktorá bola pevne buržoázn a veľmi bohatá. Keď Charles-Antoine a Marie-Rose oznámili svoje zasnúbenie, rodina nevesty trvala na tom, aby tradičné veno zostalo pre Marie-Rose, mimo dosah Charlesa-Antoina. Toto bol len prvý prípad zásahu rodu Joannisovcov do života tejto dvojice.

V záujme pohodlia Marie-Rose jej rodičia neustále posielali peniaze, ktoré ukladala na bankový účet Mazenodovcov, ale takáto veľkorysosť však aj niečo stála. Matka Marie-Rose sa začala miešať do každého rozhodnutia, ktoré sa pár snažil urobiť. Emocionálne nevyvážená teta si vyžadovala stálu pozornosť. Iné členky Joannisovcov využili každú príležitosť, aby ponižovali Charlesa-Antoina. Neustále mu pripomínali, že prišiel do rodiny bez peňazí. Francúzska revolúcia ešte viac skomplikovala rodinné problémy. Životy Mazenodovcov ako šľachty sa ocitli v nebezpečenstve. V roku 1791, aby unikli gilotíne, všetci utiekli do talianskych Benátok. O štyri roky neskôr Marie-Rose odišla od svojho manžela a syna Eugena, vrátila sa do Francúzska a požiadala o rozvod. Akonáhle bol rozvod ukončený, napísala víťazne svojmu bývalému manželovi: “Teraz nemáš nič.” Z Eugena sa stal kňaz a neskôr biskup, ktorý privádzal mnohých katolíkov späť k viere. No nikdy nebol schopný priviesť svojich rodičov späť dokopy.

Pápež Pius XII. bol mužom so širokým spektrom záujmov. Zvlášť sa zaujímal o najnovší vývoj v oblasti vedy. V 50tych rokoch 20. storočia, kedy sa ako nové komunikačné a zábavné médium objavila televízia, bol pápež Pius fascinovaný natoľko, že v roku 1958 pridelil televízii svojho vlastného svätého patróna: sv. Kláru z Assisi (1194-1253). Na prvý pohľad je ťažké vidieť akékoľvek prepojenie medzi televíziou a mníškou z 13. storočia, ktorá bola najbližším spojencom sv. Františka z Assisi, ale pápež vedel, čo robí. Spomenul si na istú epizódu zo života sv. Kláry, z ktorej by sa dalo predvídať, že bola akýmsi predurčením televízie. Svedok v kánonizačnom procese sv. Kláry svedčil o tom, že počas jedného predvianočného večera bola sv. Klára tak chorá, že nemohla opustiť lôžko a zúčastniť polnočnej omše. Po tom, čo všetky sestry odišli, Klára si povzdychla a povedala: “Vidíš, Pane, ostala som tu sama s Tebou.” V tom momente Boh omilostil Kláru víziou, v ktorej videla a počula omšu tak jasne, ako keby bola v kláštornej kaplnke. Pápež Pius si vyložil tento príbeh ako nejaké zázračné vysielanie a tak určil sv. Kláru za patrónku televízie.

Svätá Klára však nie je jediným patrónom špičkových technológií. Od roku 1999 je svätý Izidor zo Seville (560 – 636) uctievaný ako patrón internetu. Začalo to tým, že niektorí katolíci, ktorí pracovali vo webovom priemysle, prišli s myšlienkou poprosiť sv. Jána Pavla II., aby im pridelil vlastného patróna. Presnejšie povedané, chceli, aby Svätý otec potvrdil patróna, ktorého si vybrali pre seba – sv. Izidora. Výber biskupa zo šiesteho storočia ako patróna technológií 20. storočia by sa mohlo zdať mnohým katolíkom ako zvláštnosť, ale webmastri mali dôvod na takúto voľbu. Už počas svojho života zostavil sv. Izidor 20-zväzkovú encyklopédiu všetkých existujúcich vedomostí. Katolícki webmastri pomenovali tento obrovský úspech ako prvú svetovú databázu.

Snaha po určení ďalších svätých patrónov však pokračuje. Mágovia a cirkusoví umelci požiadali Vatikán, aby formálne schválil ich patróna sv. Jána Bosca, ktorý bol ako chlapec zručným žonglérom a akrobatom. Vegetariáni si zvlášť uctievajú sv. Mikuláša z Tolentina, ktorý nikdy nejedol mäso. Ľudia, ktorí trpia astmou, by chceli, aby pápež vymenoval za patróna sv. Bernadetu z Lúrd, ktorý trpela rovnakou chorobou. Takéto požiadavky sú najprirodzenejšou vecou na svete. Kto z nás by nechcel mať priateľa na vysokých miestach?

 

zdroj: CatholicEducation.org
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  • 63
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    63
    Shares