Nevieme, kde je očistec; ale keďže čas očisťovania sa naisto meria pozemským časom, ako to vyplýva zo zjavení svätých, môžeme predpokladať, že je v zemi alebo v zemskej sfére. Duša vystupuje do neba… Aká radosť, vidieť sa ďaleko od zeme, kde toľko trpela, vidieť sa ďaleko od očistca, kde sa očisťovala! Všetko okolo nej, čo je pozemské, sa zmenšuje a všetko, čo je večné, sa zväčšuje. Kto vystupuje výťahom, má dojem, že poschodia, ktorými prechádza, klesajú. Vznešenejším a vyšším spôsobom duša vníma, že všetko, čo je v čase, klesá pod ňou a ona s láskou vystupuje k výšinám večnosti. Vystupuje vo svetle Boha a vidí celý poriadok Božej prozreteľnosti v ľudských veciach. To, čo sa jej na zemi javilo ako spleť bolestí a svojvôle, tajomstiev a nespravodlivosti, sa jej teraz javí ako obdivuhodná harmónia lásky. Je to niečo nečakané, čo ju s láskou priťahuje k Bohu, a duša mu spieva v návale lásky bez poškvrny: Všetko si múdro urobil… Magnificat anima mea Dominum!

Prirodzené javy, život putujúcich duší, dejiny národov, striedanie storočí, dejiny bojujúcej Cirkvi, to všetko sa jej javí v nezatienenej skutočnosti ako obdivuhodná výšivka Božej prozreteľnosti. Pre ňu je to ako radostné prekvapenie z prechodu medzi nocou a dňom, ako potešenie toho, kto vidí východ slnka z vrcholu hory, kam predtým s námahou vystupoval potme, pomedzi kamene, krovie a tŕnie. To je prvá radosť duše, oveľa väčšia ako radosť vedca z objavu obdivuhodných zákonov poriadku v javoch, čo sa ukazovali ako slepé pohromy hmoty. Duša, plná milostí, má už svetlo slávy, ktorým sa približuje k Bohu, aby ho videla takého, aký je. Toto svetlo ju napĺňa prenikavou múdrosťou v súzvuku s pozemskými vecami, ako keby mala sto pozorovacích nástrojov, stotisíc vedeckých poznatkov, ktoré jej umožňujú všetko vidieť v najhlbších dôvodoch, tak vo fyzickom, ako aj v morálnom svete.

Tento úryvok pochádza z knihy Kto zomrie, uvidí, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.