Naša dcérka žila iba 1 hodinu, no všetko zmenila

Elena a Pietro boli ako rodina povolaní svedčiť o zvláštnom Božom zázraku. Ich prvej dcére Estere diagnostikovali anencefáliu (vrodená so životom nezlúčiteľná vývojová anomália centrálneho nervového systému, pri ktorej chýba lebečná klenba a veľká časť mozgu; pozn. verim.sk). Prežila s nimi deväť mesiacov v Eleninom lone a po narodení žila hodinu. Bolesť a utrpenie sú súčasťou tohto príbehu, je tu však aj zázrak veľmi malého života, ktorý úplne naplnil svoj osud.

 

Kedy ste sa spoznali s manželom?

S Pietrom sme sa stretli v roku 2009. Bolo to v nemocnici Sant’Orsola v Bologni, kde som pracovala vo výskumnom laboratóriu v oblasti kmeňových buniek a môj manžel sa špecializoval na kardiológiu. Po 4 rokoch sme sa vzali. Na sviatok sv. Štefana (26. decembra) v roku 2015 sme zistili, že som tehotná. Boli to veľmi vzrušujúce správy.

 

Bolo to veľké vianočné prekvapenie?

Mali sme veľkú nádej, a tak sme prežívali ohromné šťastie. V pokoji som začala rutinné vyšetrenia a môj prvý ultrazvuk som absolvovala v 11. týždni. Bolo to 17. februára 2016 a Pietro šiel so mnou. Keď sme začuli tlkot srdca, od úžasu sme vybuchli. Ihneď nato si však lekár všimol akési problémy s hlavičkou dieťaťa, kde bolo príliš veľa prázdnych miest. Mozog sa javil ako nie dobre vyvinutý. Cítili sme sa, akoby sme spadli kamsi do priepasti. Doktor, ktorému som doteraz vďačná, bol k nám veľmi príjemný.

Spomínam si na smútok, keď sme sa z tej návštevy vracali domov. Moja matka na nás čakala s obedom. Stále som si hovorila: „Nikdy by som si nemyslela, že by sa to mohlo stať. Ako je to možné?“ Moje srdce bolo plné lásky k dieťaťu v mojom bruchu, ale v podstate som ho mala úplne zlomené.

 

Mali ste nejaké pochybnosti?

Teoreticky som vždy bola pro-life, som dobrovoľníčkou v pro-life tehotenskom krízovom stredisku, ale kým osobne nezažijete závrat, neviete, či vám do hlavy vkĺzli nejaké iné myšlienky. Vo chvíli, keď som sa dozvedela prvú diagnózu, pomyslela som si: ak je toto dieťa choré, máme oveľa viac dôvodov, aby sme jej pomohli. Jedinou otázkou bolo: ako túto situáciu zvládnuť?

 

Ste názoru, že “tí, ktorí obhajujú potraty, často trvajú na výlučnej voľbe ženy s jej telom a jej výberom.” Zdá sa, že máte iný pohľad: tehotenstvo je niečo, v ktorom je otec aj protagonistom.

Veľa sme sa dovolávali milosti zo sviatosti manželstva a Pán ju na nás vylial. Božia milosť nás udržiavala deväť mesiacov vo všetkých tých zmätkoch a ťažkostiach, či sa nám to podarí. Pietro a ja sme dokázali otvorene hovoriť o našej vzájomnej bolesti a neuzatvárali sme sa do zranení. To, čo som sa cítila ako matka, som od začiatku považovala za samozrejmé. A to čo som cítila ja, cítil tiež aj otec, a tým bolo: tomuto dieťaťu musíme dovoliť prísť na svet.

 

Z lekárskeho hľadiska ste mali podporu alebo vyvstali proti tak komplikovanému tehotenstvu nejaké silné námietky?

Deň po tomto prvom ultrazvuku sme vzhľadom na závažnosť situácie išli do Bologne, aby som podstúpila ďalší. Lekár, ktorý nás toho dňa prijal, potvrdil už známu diagnózu. Keď sa môj manžel spýtal, či je možné vidieť pohlavie dieťaťa, lekár odpovedal: „Prečo sa ma pýtate na túto otázku? Toto je stratené tehotenstvo.“ V ten deň som sa rozhodla, že už nikdy neprídeme k tomuto gynekológovi.

 

Aká bola vaša reakcia na tieto slová, ktoré tak jasne znehodnocovali život vášho dieťaťa?

Posadili sme sa v čakárni, pretože som neskôr musela podstúpiť viacero testov a spontánne som otvorila sväté písmo, aby som si prečítala čítanie z toho dňa. Prvým čítaním bola modlitba dôvery kráľovnej Ester: vyvstalo nad ňou smrteľné nebezpečenstvo a ona sa úplne zverila Bohu. Posledná pasáž tohto čítania nami úplne zatriasla, pretože sa tu hovorilo: „Ale nás vysloboď z rúk našich nepriateľov, náš zármutok obráť na radosť a naše bôle na zdravie.“  V tom okamihu sme to rozpoznali ako veľmi jasné znamenie od Boha. Rovnako bolo jasné, že ak bude dieťaťom dievča, bude sa volať Ester. Od toho dňa sme sa modlili, aby sme čoraz viac pochopili, akým darom bola Ester pre nás.

 

Boží hlas k vám i naďalej hovoril …

Áno, medzi inými hlasmi to boli aj hlasy, ktoré naznačovali, že naše utrpenie by mohlo byť akousi formou trestu: „Ale prečo by vám Boh mal poslať takú skúšku, keď ste tak dobrí ľudia?“ Slová, ktoré sme prečítali v tej čakárni, prezradili náš plán do cesty, a k tomu nám evanjeliová časť tiež ponúkla nesmiernu útechu: to bol text od Matúša, kde sa hovorí, že žiadny otec nedáva svojmu synovi hada namiesto ryby a o čo skôr dá náš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.

 

Boh vás vzal za ruku po ceste lekárskych vyšetrení, prognóz, rozhodnutí, ktoré ste mali prijať.

Áno, kým nebola diagnóza jasná, museli sme navštíviť veľa lekárov, dokonca aj genetikov. V piatok sme mali stretnutie s jedným lekárom. Rešpektoval našu voľbu priviesť dieťa k životu a oboznámil nás s vážnymi fyzickými a kognitívnymi postihnutiami, ktoré dieťa malo mať. Bol to náš Veľký piatok. Z magnetickej rezonancie bolo zrejmé, že dieťaťu úplne chýba mozog: Ester bola anencefalická, čo znamenalo nezlúčiteľnosť so životom mimo lona. Dvere sme však nechali otvorené zázraku. Bol to deň, keď sme jasne vedeli, čomu musíme čeliť. Keď som objala svojho manžela, cítila som vo svojom srdci istotu, že Boh je verný. Bude pri nás a toto dieťa nám nechá aspoň na chvíľu a potom ju chce v nebi.

 

Aký bol tvoj vzťah s Esterou tých deväť mesiacov?

Veľa sa hýbala a bolo to pre mňa krásne tehotenstvo. Cítila som sa tak dobre, že som pracovala až do ôsmeho mesiaca. Brávala som ju so sebou, pretože som chcela, aby zakúsila všetky miesta, ktoré som navštevovala. V júli, mesiac pred pôrodom, sme išli na pár dní do hôr – ako rodičia sme chceli stráviť dovolenku s našou dcérou.

 

Aké bolo narodenie?

Vo všeobecnosti sa nepredpokladá, že by sa anencefálne deti narodili živé. Ak sa narodia živé, prežijú zvyčajne hodinu, pár hodín alebo nanajvýš deň. Priala som si, aby sme v nemocnici boli obklopení ľuďmi, ktorí nám budú môcť pomôcť a budú mať rovnako jasno v dôstojnosti Esterinho života. Hneď ako som porodila, rovnako ako všetky matky, išla som do svojej izby so svojím malým dievčatkom. Ester žila asi hodinu a môj manžel a naši najbližší príbuzní boli s nami v tej miestnosti. Bola pokrstená a pobirmovaná. Pre nás to bola hodina raja. Mala taký prenikavý pohľad, bola prítomná a možno si uvedomovala všetko ďaleko viac než my sami.

 

Aké to bolo pozerať sa jej do očí?

Jednou z mojich najväčších obáv z narodenia bolo to, ako budem na ňu nazerať? Bála som sa vnímať ju ako škaredú. Mala som z toho veľmi silné obavy. Chcela som sa na ňu pozrieť a milovať ju, ale bála som sa, že to nedokážem. A potom sa narodila. Zmerali ju a okamžite ju vložili do môjho náručia a mňa zaplavili emócie. Bola mojou dcérou a videla som ju tak, ako som to aj chcela.

 

Hodina života a potom zbohom. Aký bol pohreb?

Využili sme každú minútu, ktorú sme s ňou prežívali. Spätne sa mi zdá, že tento krátky čas sa ťahal ako naťahovacia harmonika. Ester mi dodávala neuveriteľný pokoj: prišla medzi nás a okamžite nato získala dar večného života. Nasledujúce dni boli, samozrejme, ťažké. Nebolo ľahké vrátiť sa domov s prázdnymi rukami. S Pietrom sme zorganizovali pohreb spoločne a dokonca nám to prišlo ako celkom prirodzené. Boli sme spolu a to nám dávalo istotu, že aj Božia milosť bola s nami.

Na konci augusta, v pondelok popoludní, by som nikdy nepovedala, že uvidím kostol plný ľudí. Bol to deň radosti, keď všetko rozkvitalo v prítomnosti Esterky: vzťahy, ktoré sa vytvorili, a určité putá či priateľstvá, ktoré sa obnovili. Ester nebola len rukou, ktorá nás sprevádzala na ceste viery. Otvorila veľa dverí a okien … Pracovala v srdciach toľkých ľudí, ktorí počuli jej príbeh. Objavíme ešte mnoho ďalších vecí, ktoré urobila, okrem tých, ktoré už poznáme. Som si tým istá.

zdroj & il. obr.: Aleteia

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •