Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že „Cirkev verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí“ (1509). Ako môžeme túto skutočnosť prežiť a vďaka nej sa aj uzdraviť?

V mladosti som bol voči sviatostiam dosť ľahostajný. Mohol by som sa podpísať pod poznámku Scotta Hahna pred obrátením: „Sviatosti sú nudné.“ Hoci som vedel spamäti citovať Baltimorský katechizmus – „Sviatosť je vonkajší znak, ktorý ustanovil Kristus, aby sprostredkoval milosť“ – tieto slová pre mňa nič neznamenali. Podobne ako obyvateľom Nazareta, ktorí pre nevieru nemohli prijímať Ježišovu uzdravujúcu moc, aj mne chýbala viera, aby som vo sviatostiach spoznal prítomnosť Božieho Lekára. Preto som veľa rokov cez sviatosti nezískal uzdravenie.

Teraz vidím sviatosti v úplne inom svetle. Každá sviatosť ako vzácny dar, ktorý pramení z Ježišovho prebodnutého boku, je viditeľnou účasťou na jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6,2-6; Ef 5,21-25). Ako som si mohol niekedy myslieť, že sú nudné alebo bezvýznamné? Práve naopak, teraz si uvedomujem, že sviatosti sú životodarnou krvou našej viery, Ježišovým zdrojom jednoty Cirkvi a uzdravenia (porov. 1Kor 10-12) a prameňom dobra v spoločnosti. Sviatosti v určitej forme existujú vo všetkých kresťanských cirkvách a v celých dejinách Starého i Nového zákona.

Uzdravujúcu moc sviatostí som si po prvýkrát uvedomil počas kurzu Christ Renews His Parish (Kristus obnovuje svoju farnosť). Ako si možno pamätáte, začiatočných dvadsaťštyri hodín týchto duchovných cvičení som strávil v pekelnej bezútešnosti. Videl som, že všetci okolo mňa sú plní Ducha. Keď sa na to spätne pozerám, už viem, že ma utláčal nesvätý duch, ktorý sa mi do mysle dostal cez okultné knihy. Keď som svoje hriechy vyznal a dostal rozhrešenie, hneď som vnímal, že ma utláčateľský duch opustil. Onedlho po spovedi som si vypočul svedectvo sedemnásťročného chlapca o skutočnej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Nepamätám sa, čo povedal, ale pamätám si jeho veľkú vieru a radostnú vďačnosť Ježišovi. Keď svedčil, môj duch si zrazu uvedomil učenie Cirkvi, ktoré som počúval celý život, ale nikdy som mu v srdci neuveril. Ako keby sa zrazu rozsvietila žiarovka. Konečne som prijal to, čo som sa celé tie roky učil.

Keď som v ten večer prijal sviatosti, srdce sa zobudilo zo smrti k životu. Stretol som sa so životodarnou prítomnosťou Ježiša, lekára mojej duše i tela. Svoju prítomnosť mi zjavil niekoľkými spôsobmi: v konsekrovanom chlebe a víne; v kňazovi (sviatosť posvätného stavu) a v našom spoločenstve zjednotenom s ním vo sviatostiach krstu a Eucharistie. Zažili sme radosť z toho, že sme „jedno srdce a jedna duša“ a máme kolektívnu identitu Kristovho tela (porov. Sk 4,32). O tri hodiny neskôr, keď som sa modlil s priateľmi, sa milosť nášho birmovania prejavila novým spôsobom. Zažili sme vyliatie Ducha Svätého podobne ako v deň Turíc (porov. Sk 2,4; KKC 1302). Vnútorne sme si uvedomili svoju krstnú identitu milovaných synov a volali sme s novým zanietením a dôverou: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15).

Keď som sa vrátil domov a objal manželku i dcéry, cítil som lásku, akú som nikdy predtým nepoznal. Bola to tá láska, ku ktorej nás Ježiš povolal, keď sme prijali sviatosť manželstva. Vďaka svojej skúsenosti som pochopil, čo znamená milovať manželku (a deti) tak, „ako Kristus miluje cirkev“ (Ef 5,25). Ani nie za deň tieto kedysi „nudné“ sviatosti v mojom srdci ožili a zmenili mi navždy život.

Po rokoch uvažovania a štúdia Písma a učenia Cirkvi som pochopil, že každá sviatosť zohrávala dôležitú úlohu pri mojom uzdravení a premene. Sprevádzali ma mnohí učitelia vrátane otca Raniera Cantalamessu, váženého kazateľa v pápežskom dome Jána Pavla II. i Benedikta XVI.. Vo svojej knihe Triezva opitosť Duchom, ktorú som si prečítal pred mnohými rokmi po kurze Christ Renews His Parish, takto vyjadril stretnutie s Ježišom vo sviatostiach: „Sviatosti môžeme prirovnať k zástrčke s elektrickým prúdom, ktorá umožní, aby sa uzdravujúca Ježišova moc dotkla každého kresťana.“ Čo povedal, som presne zažil aj ja. Najprv som necítil „elektrický prúd“, ale v jednej chvíli mi dušu osvietila Božia prítomnosť.

Trápila ma však jedna neodbytná otázka. Celé roky som prijímal sviatosti. Prečo som uzdravujúcu Ježišovu prítomnosť nezažil už skôr? Vysvetlenie otca Cantalamessu mi pomohlo pochopiť, že milosti krstu (a iných sviatostí) tu celý čas boli, ale neuvoľnili sa, lebo mi chýbala viera a v mysli i srdci som mal hradby.

Tento úryvok nájdete v knihe Uzdravený mocou Ježiša z vydavateľstva Zachej.sk.