Keď pútnik príde k vrcholu vysokej hory, nevníma už diaľavy nížiny, ani si nespomína na mnohé nebezpečenstvá, ktoré musel prekonať. Upiera zrak na nebesia a pozoruje ďaleký obzor. Tak aj Margita Mária hľadela z vrcholu svojej dokonalosti len na Pánovo srdce a jeho nekonečnú lásku. Všetko ostatné, i tie najsvätejšie priania, stratili pre ňu význam.

Svätica pri rôznych príležitostiach celkom otvorene predpovedala svoju smrť. Raz povedala: „Nebudem už dlho žiť, pretože vôbec netrpím. Naša milá matka sa o mňa príliš dobre stará.“ Inokedy sa vyjadrila ešte konkrétnejšie: „Nepochybne zomriem toho roku, lebo nepociťujem utrpenie. A tiež by som len prekážala hojnému ovociu, ktoré má priniesť istá kniha o pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu.“ Mala tým na mysli spis pátra Croiseta, ktorý obsahoval aj jej životopis. Prostredníctvom tohto diela sa pobožnosť ešte viac rozšírila.

Sestra Margita Mária cítila, že nebeský ženích sa blíži. Chcela sa preto na jeho príchod pripraviť štyridsaťdňovým ústraním a spytovaním svedomia. Tieto mimoriadne duchovné cvičenia začala 22. júla 1690, v deň svojich 43. narodenín. Spomínaných štyridsať dní strávila ponorená do Ježišovej lásky. Vložila do nej všetku svoju dôveru a nádej.

Píše: „Keď som mu všetko odovzdala, pocítila som pri jeho nohách nezvyčajný pokoj. Dlho ma nechal zotrvať pohrúženú do vlastnej ničoty, očakávajúc jeho rozsudok.

Povedala som mu: ‚Môj božský Učiteľ, dobre vieš, že nie som schopná splatiť všetky svoje dlhy. Uvrhni ma teda do väzenia. Ak ním bude tvoje srdce, pôjdem doň s radosťou. Spútaj ma putami svojej lásky, kým všetko nevyrovnám. Viem, že to nikdy nedokážem, a preto ho nikdy nechcem opustiť.“

Priblížil sa čas výročných duchovných cvičení. Margita bola plná podobných úvah. Sestre Kataríne Augustíne Marestovej, ktorá ju často ošetrovala, povedala: „Prišiel rad na mňa, aby som vstúpila do samoty, bude to však samota väčšia než obvykle.“

V predvečer duchovných cvičení ochorela a musela ostať na lôžku. Bol 8. október 1690. Zavolali k nej doktora Billeta, ktorý už dlhšiu dobu pripisoval Margitine zdravotné ťažkosti pôsobeniu Božej lásky a hovorieval, že na ne neexistuje liek. Odišiel s predpokladom, že Margita sa čoskoro uzdraví, pretože neodhalil žiadnu závažnejšiu príčinu choroby.

V prvých dňoch slabosti sa Margita obávala Božieho súdu, no len čo sa vyspovedala, bázeň sa zmenila na dôveru a ona túžila už len po jedinom: odísť k Bohu. Keď ju lekár ubezpečoval, že ešte nezomrie, odvetila mu, že je lepšie, ak sa pomýli on, než keby sa v tejto veci mýlila ona. Bola pevne presvedčená o svojej blízkej smrti, preto naliehavo prosila, aby bola pred odchodom do večnosti zaopatrená sviatosťou pomazania chorých. Keďže však nikto nepovažoval jej chorobu za vážnu, nestalo sa tak. Prosila teda, aby jej aspoň priniesli sväté prijímanie. Spasiteľa pod sviatostným spôsobom prijala veľmi zbožne – bola si vedomá, že je to poslednýkrát. Stalo sa tak 16. októbra.

Jedna zo sestier spozorovala, že svätica neobyčajne trpí a chcela jej nejakým spôsobom uľaviť. Margita jej poďakovala a dodala, že chvíle, ktoré jej ešte ostávajú, sú príliš vzácne, než aby stratila čo len jedinú. Napriek vrúcnej túžbe po Bohu by trpela hoci do súdneho dňa, ak by to bola Pánova vôľa.

Poslednú noc bdela pri chorej jej bývalá novicka, sestra Mária Nikola. Vydáva svedectvo o jej posledných vzdychoch a zvolaniach. Verše zo žalmov a iné časti Svätého písma striedali strelné modlitby, svedčiace o vnútornej radosti zomierajúcej. Jej verné a nežné srdce sa nezabudlo rozlúčiť ani so sestrou Máriou Nikolou, ktorú pre jej nevinnosť kedysi nazvala malým svätým Alojzom z Gonzagy.

Matka predstavená informovala rodinu Alacoque o jej vážnom zdravotnom stave. Keď sa o tom svätica dozvedela, povedala, že si neželá vidieť svojich príbuzných; medzi jej posledné slová patril povzdych: „Chcem zomierať obetujúc všetko Bohu.“

Boh je spaľujúci oheň. Skôr než sa navždy spojil s dušou svojej služobnice, mala sa podľa jeho rozhodnutia očistiť v ešte jednej skúške. Posledný deň jej života sa preto vyznačoval prežívanými hrôzami i nevýslovnou blaženosťou. Margita začala pociťovať nesmierny strach z Božieho súdu. Triasla sa, uvedomujúc si pred ukrižovaným Spasiteľom svoju ničotu. Ťažko vzdychala a opakovane prosila: „Milosrdenstvo, Bože môj, milosrdenstvo!“ Jej duša sa ako zrelý klas počas búrky skláňala pod všemohúcou rukou svojho Boha. Po chvíli pre ňu opäť vyšlo božské slnko a jej duša jasala vo vedomí Božieho zľutovania. Upokojila sa a s radosťou v hlase povedala: „Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky“ (Ž 89, 2).

Rehoľnice sa zhromaždili, aby sa za zomierajúcu modlili. I keď sestry Petronela Farges a Františka Rozália Verchère neprišli medzi prvými, Božím riadením kľačali po stranách lôžka. V ich náručí svätica vydýchla naposledy, presne tak, ako im to predpovedala. Zomrela s Ježišovým menom na perách, práve keď kňaz dokončil udeľovanie sviatosti. Stalo sa tak 17. októbra 1690, medzi siedmou a ôsmou hodinou večer.

Tento úryvok pochádza z knihy Margita Mária Alacoque, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.