Prečítajte si svedectvo a príbeh Krystyny Wzgarda, ktorá potratila 7 detí a o tom, ako celú traumu prežívala.

Krystyna Wzgarda: Zdalo sa, že tento smäd sa naplnil, keď sme sa s manželom dozvedeli o prvom tehotenstve. Eufória, ktorá sprevádza ženu, keď zistí, že sa stane matkou, je úžasná, ale nemali sme dostatok času na to, aby sme si toto tehotenstvo mohli užívať, pretože v 8. týždni sa ukázalo, že je mimomaternicové. Potom sme v Škótsku strávili 2 roky, moja viera rástla a rástla a v momente, keď som sa dozvedela, že tehotenstvo je mimomaternicové, toto teplo viery sa zmenilo na nechuť voči Bohu. Strata dieťaťa, či už prvá alebo nasledujúca je pre manželstvo traumatizujúca a je nevyhnutné prejsť si smútkom a ťažkými stavmi.

Ako si sa vysporiadala so stratou prvého dieťaťa?

Trpela som v tichosti. Prvý mesiac som bola práceneschopná. Nechcela som jesť ani sa rozprávať s manželom, ale najviac som pociťovala zášť voči Bohu. Nechápem, prečo sa to vlastne stalo, tým skôr, že po tomto mimomaternicovom tehotenstve som musela podstúpiť popôrodné vyčistenie aplikovaním injekcie. Lekár, ku ktorému som šla na kontrolu, sa ma spýtal: “Kto vám dal túto injekciu? Viete, že táto injekcia vám spôsobí ťažkosti? Zriedka sa to stane. Kto sa rozhodol vám ju podať?” Odpovedala som: “Doktor v nemocnici.” Doktor povedal, že je mu to ľúto, a že dúfa, že ešte budeme mať deti. Nato som sa zlomila. Napadla nám len adopcia.

Ako si znovu našla svetlo v tej temnote?

Objavila som komunitu Credo, ktorú založil jezuita v Aberdeene, otec Tomasz Klin. Vlastne sme ju tvorili všetci – Poliaci v exile. Keď k nám prvýkrát po svadbe prišiel otec Thomas, spýtal sa nás, za čo by sme sa chceli modliť. Odpovedali sme mu, že za dieťa. V máji som otehotnela. Teraz máme 6-ročného syna Michałka, ktorý sa narodil po troch rokoch úsilia. Bola to veľká milosť a stálo to aj veľa modlitieb.

Bola v tom všetkom Mária?

Samozrejme áno. Predstavila som si Božiu Matku, ako nás ochraňuje svojím plášťom. Bola pre nás ochranou a čokoľvek by sa bolo stalo, vedeli sme, že nás chráni. Keď som bola s Michaľkom tehotná, povedala som jej: “Zverujem ti svoje lono. Sprevádzaj ma, zahaľ plášťom ochrany moje lono, prikry ním moje dieťa, ktoré nosím a uchráň ho od smrti.” Vtedy sa mnohí ľudia modlili za náš úmysel, aj škótski charizmatici – Helen a Jamus (Helen je teraz už mŕtva). V modlitbe sme mali veľkú podporu. Tí ľudia boli pre nás istotou, že nie sme sami, a to aj napriek ťažkostiam v tehotenstve. Cítila som, že Panna Mária bola s nami.

Potrat je tajomstvom utrpenia …

Áno. Chceli sme mať viac detí, takže som opäť otehotnela. Spočiatku to malo byť jedno dieťa, ale potom sa ukázalo, že sú to dvojčatá. V 14. týždni tehotenstva sme sa dozvedeli, že jedno z detí malo rázštep hlavy. Lekár nám povedal, že pre to zdravé z tých detí neexistuje žiadne nebezpečenstvo, ale že to choré môže zomrieť. Krátko po návrate domov mi volali z nemocnice: lekár povedal, že sa mýlil: konzultoval moju situáciu s lekármi v Glasgowe a musia ihneď odstrániť choré dieťa. Šla som do nemocnice, povedala som mu, že vôbec nesúhlasím, pretože som veriaca a radšej budem riskovať, pretože Boh dal týmto deťom život a len on ho môže vziať, iba on. Lekár sa na mňa pozrel a povedal mne a manželovi, že sme nezodpovední rodičia. Nakoniec povedal, že nám nemôže pomôcť a nasmeroval ma na inú kliniku. Vtedy som sa cítila horšie a horšie, počítala som s tým, že to dieťa zomrie. Lekár povedal, že ak toto dieťa prežije, čo je s pravdepodobnosťou 50% možné, aj tak po dvoch hodinách zomrie. A pohľad na narodenie takého dieťaťa je strašný. Povedala som mu, že tie dve hodiny potrebujem, pretože je to aj moje srdce, ktoré nosím v sebe a chcem, aby aj dôstojne odišlo. Po 3 týždňoch sme šli na ultrazvuk a vyšetrovala ma lekárka. V istej chvíli ma chytila za ruku. “Čo? Zomrelo?” spýtala som sa. Povedala mi, že obidve deti sú mŕtve. V tom momente prišiel šok. Mala som dojem, že moje telo bolo rozrezané na niekoľko kusov. Bola som 17 týždňov tehotná. Spýtal som sa jej: “A čo teraz?” “Musíš porodiť,” odpovedala. Po 4 dňoch som obe deti porodila v strašných bolestiach. Spomínam si na tú hroznú prázdnotu v mojom vnútri, akoby niekto zo mňa vyrval kus môjho srdca. Jediné pozitívum na tom všetkom bolo to, že v nemocnici sa ma pýtali, či by sme chceli deti pochovať. V nemocnici poznali otca Tomasza, takže sme s ním dojednali všetky formality súvisiace s pohrebom.

Na pohreb sme pozvali priateľov

Bol to asi najhorší deň môjho života. Narodenie týchto mŕtvych detí nebolo takou traumou ako ich pohreb. Mala som dojem, že ja a moje deti sme spolu zomreli, tak ako som ich aj porodila. Stále som sa pýtala o. Tomasza: “Prečo to Boh robí?” A povedal mi, že na túto otázku dostanem odpoveď až na druhej strane. Odporučil mi modliť sa k týmto deťom. Fyzicky aj mentálne som sa zotavila veľmi dobre. Pamätám si aj na okamih, keď som stratila pamäť. Chodila som po ulici s Michaľkom a zrazu som zabudla, kde som, nedokázala som si ani šál uviazať. Ľudia stáli a len sa na mňa pozerali, ale nikto mi neprišiel na pomoc. Cítilia som sa ako malé, stratené dieťa. Potom som sa opýtala Boha: “Kde si? Prečo si ma priviedol až do tohto stavu?” Márie som sa pýtala: “Matka, prečo si nechala naše deti odísť?” Otec Tomasz mi potom povedal, že je veľmi dobré, že hovorím o tom Bohu, pretože treba sa vykričať a vyzúriť z tej bolesti.

Boh však na teba nezabudol …

Táto prvá trauma trvala niekoľko mesiacov, ale naši priatelia a známi nám pomáhali krok za krokom. Prišli, posedeli, vypili čaj, priniesli niečo na jedenie a pokúšali sa nás podporiť modlitbou. Prostredníctvom modlitby nám priniesli veľkú podpory a teplo. Manžel by mal byť najlepšou podporou. Muži sa s týmito záležitosťami vždy vysporiadajú trochu inak, no môj Seweryn sa nedokázal s tým vyrovnať. Pýtal sa ma, ako dlho budem plakať a otec Tomasz mu povedal: “Seweryn, ty sa sám choď vyplakať.” A jedného dňa môj manžel horko zaplakal. Otec Tomasz mi veľmi pomohol, duchovne ma podporoval, veľmi sa modlil. Jedného dňa, keď prišiel, som umývala okná a sám mi pomohol s umývaním. Prišiel, vzal ma za ruku, objal ma ako vlastný otec a opakoval, že to bude dobré hovoriac: “Pokús sa čo najviac niesť tento kríž.” Odpovedala som, že je to veľmi ťažké, že sa už nedokážem s tým vyrovnať.

Raz som mu povedala, že už nechcem žiť, že chcem zomrieť a on mi povedal: “Krysia, to je tvoja krížová cesta. Musíš ňou prejsť ako Pán Ježiš. Keď prejdeš týmto krížom, uvidíš, že príde vzkriesenie.“

A kedy to prišlo?

Modlili sme sa za uzdravenie. Trvalo to hodinu, ale oslobodilo ma to. V tej modlitbe som videla meč, ktorým som sa vo mne niečo useklo a vtedy prišlo zmŕtvychvstanie. Už pred touto modlitbou sa v to teplé ráno stalo niečo výnimočné. Všetci ešte spali. Zrazu som sa ocitla sama v izbe a vnímala som obrovské svetlo a tiež dve dlane, v ktorých som zbadala naše dvojčatá. Ruky sa potom zdvihli dohora. Plakala som asi hodinu. Vtedy som cítila, že strach a obava boli preč. Potom nasledovala táto modlitba – také očistenie, ale aj pokoj. Odvtedy som začala normálne fungovať, chodím po uliciach, stretávam sa s ľuďmi. Nakoniec som dokázala hrať s Michaľkom, pretože som to predtým nedokála. Žila som vtedy iba bolesťou.

A potom?

Potom došlo k ďalšiemu potratu, ale to bolo v takom dlhom odstupe, že som to dokázala prejsť. Keď príde ďalší potrat, cítite sa ako stroj na nosenie detí, ako nejaký robot. Ale aj k tomu bol iste dôvod. Genetické testy nepreukázali absolútne nič, všetko bolo podľa nich v poriadku. Mimochodom, neskôr sa ukázalo, že dvojčatá boli pohlavím dievčatá. Na tehotenskom oddelení ma nazvali veteránom … Celkovo sme stratili sedem detí, máme teda deväť detí vrátane dvoch na zemi a zvyšné sú v nebi.

Po roku prišiel malý darček …

Áno. Prišla Marysia. Asi pred 4 rokmi, počas charizmatického kongresu v katedrále som kľačala v lavici a modlila sa: “Bože, chcela by som mať ešte jedno dieťa, ešte jedno dievča.” V jednom okamihu som si všimla, že staršia dáma, ktorú som poznala z kostola, sa nado mnou modlila. Pixie. Chytila ma na rameno a povedala: “Boh hovorí, že v krátkom čase budeš mať krásne, veľmi krásne dievča.” Bola som šokovaná, pretože nemohla vedieť, za čo sa modlím. Boh však plní svoje sľuby. Potrebovala som tri roky, aby som mohla popracovať na niektorých veciach, prijať túto situáciu a nechať Boha, aby ma viedol. Keď sa narodila Marysia, plakala som od šťastia. Michałek a Marysia sú dva veľké dary od Boha. Niekedy si myslím, že deti sú takým pasom do neba. Niekedy mám dojem, že cítim prítomnosť týchto nenarodených detí, takú dobrú prítomnosť. Bojím sa o Michałka. Často prosím svoje deti v nebi: “Doveďte mi Michałka bezpečne.” Viem, že čokoľvek sa stane, je v bezpečí, pretože niekto stojí za ním a zastáva sa ho. Často sa modlím k Márii: “Matka Božia, pomôž mu tam, kde ja nemôžem zasiahnuť, tam, kde nemôžeme byť ako rodičia.” Mária tam je a vždy bude. Nehovorím jej Mária, hovorím len: “Matka, pomôž mi.” A potom pocítim pokoj.

Tip na knihu: Novéna za nenarozené děti, Svätá Monika: Moc vytrvalej modlitby, Byť ako Mária. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.