Stali sme sa príliš posadnutí myšlienkou na ten kúsok koláča. Je čas postiť sa.

Modlitba, pôst a almužna sú tri tradičné disciplíny spojené s Pôstnym obdobím. Katolíci si často spájajú pôst s pokáním, no je to aj duchovná disciplína: Ježiš, „ten, ktorý nepoznal hriech“ (2 Kor 5,21), začal svoje verejné účinkovanie po pôste na púšti. Hoci pôst má bohatý teologický základ, rád by som tentoraz upriamil pozornosť na niekoľko poznatkov z filozofickej antropológie, ktoré môžu obohatiť naše chápanie pôstu počas tohto Pôstu.

Človek je zjednotením tela a ducha. Jednou nohou stojí vo svete hmoty, druhou v duchovnom svete. Uvedomenie si tohto faktu je dôležité z viacerých dôvodov.

Jedným z nich je, že nám to pomáha uvedomiť si, kým sme. Delfská maxima hovorí: „Poznaj sám seba!“ To je dôležité, pretože nás to udržiava v realite.

Žijeme vo svete a dobe, v ktorej si v mnohých ohľadoch sami seba neuvedomujeme. Nemálo ľudí chodí po svete s presvedčením, že sú v „nesprávnom“ tele, čo naznačuje, že veria v nejaké „ja“, ktoré je oddelené od ich tela a v istom zmysle nadradené ich telesnosti. Neuznať realitu nášho vtelenia je veľmi výstižným znakom našej doby.

Naše vtelenie je natoľko dôležité, že Boží Syn prijal ľudské telo. To sme slávili na Vianoce a jeho zmŕtvychvstanie v ľudskom tele budeme sláviť na Veľkú noc. Hovorí sa, že jedným z dôvodov diablovej rebélie bol odpor voči myšlienke, že by sa Boh takto stotožnil s vteleným človekom.

A keďže sme telom i duchom, máme túžby v oboch oblastiach. Tento svet však spoznávame prostredníctvom tela a zmyslov. Preto na nás má fyzickosť také bezprostredné účinky. Preto sú dva veľké ľudské inštinkty – sebazáchova a sexuálny pud – také telesné. Chceme jesť a piť, chceme mať sex.

Fyzickosť má na nás priamy a okamžitý vplyv. Bez osobitnej Božej milosti nás predstava kontemplatívnej modlitby neosloví tak silno ako vôňa čerstvej horúcej pizze.

Ale nie sme len telesné bytosti. Fyzickosť a jej potešenia sú dôležité, no do istej miery aj slepé. Môžu byť neusporiadané. Boh nám dáva potešenie, aby nás viedlo k dobru, no my často premieňame potešenie z prostriedku na cieľ a nahrádzame skutočné dobro pôžitkom.

A tu prichádza pôst. Jedlo a nápoje sú dobré veci. V modlitbe pred jedlom prosíme Boha, aby požehnal „dary, ktoré sme prijali z tvojej štedrosti.“ Žalmista ďakuje Bohu za „víno, čo obveseľuje srdce človeka… a chlieb, čo posilňuje ľudské srdce“ (Ž 104,15).

Pôstom sa dobrovoľne zriekneme týchto dobrých vecí. Uznávame ich hodnotu. Priznávame si, že nám chutia. Vieme, že sú dobré.

Tipy na knihy:

Ale zároveň si uvedomujeme, že zmyslové túžby človeka – jeho pôžitky, najmä telesné – by mali byť podriadené rozumu, a to znamená, že musia byť pod kontrolou našej vôle. Vieme však, aké je to ťažké.

Popolcová streda je dňom pôstu. Ako dlho trvá, kým väčšina ľudí nedokáže odolať myšlienke na ten kúsok čokolády, šťavnatý sendvič, šálku kávy alebo chlieb s maslom? Vieme, čo chceme urobiť, ale ako svätý Pavol, „nerobím to dobro, ktoré chcem, ale robím to zlo, ktoré nechcem“ (porov. Rim 7,19). Chcem sa zriecť toho jedla, tej sladkosti, toho nápoja – ale vôľa sa zdá byť bezmocná.

Pôst nám teda pomáha „poznať samého seba“ tým, že nám ukazuje dve veci: (1) okamžitý a priamy vplyv zmyslového a fyzického na mňa a (2) roztrieštenosť vo mne medzi túžbami, rozumom a vôľou. Pôst mi pomáha nielen „poznať“ seba (čo je funkcia rozumu), ale s Božou milosťou aj vládnuť nad sebou (čo je funkcia vôle). Keď podriadim túžbu rozumu a rozum vôli, získavam dobro integrity – vnútornej jednoty – ktorá zo mňa nerobí otroka svojich túžob, ale pána seba samého.

Jedlo je napokon legitímna voľba, ktorú si niekedy môžem dopriať. Sú však iné telesné túžby, ktorých naplnenie je morálne omnoho problematickejšie. Napríklad sex. Sexuálne potešenie má očividne silný vplyv na človeka. Ale sex mimo manželstva je hriech. Zdržať sa sexu mimo manželstva teda nie je obeta, ale povinnosť. Zodpovednosť za čistotu je úlohou každého muža (aj ženy).

Aj v manželstve však niekedy dochádza k „pôstu“ od sexu. To, čo robí prirodzené plánovanie rodičovstva viac než len „technikou“, je duchovná motivácia, ktorá stojí za jeho dodržiavaním. Keď sa manželia zdržia pohlavného styku, uznávajú (1) že sex je niečo dobré, čo si zasluhuje rešpekt, aj keď ich k nemu telesne silno priťahuje, ale (2) že sa ho môžu na čas zriecť „so vzájomným súhlasom, aby sa mohli venovať modlitbe“ alebo inému vyššiemu cieľu (porov. 1 Kor 7,5). Práve týmto zriekaním sa legitímneho dobra sa učia „sebaovládaniu“, podriadeniu telesnej túžby rozumu a vôli, a tak integrujú svoju osobnosť.

Sebaovládanie nie je protiľudské. Je hlboko ľudské, pretože sa usiluje o obnovenie jednoty telesno-duchovnej bytosti, ktorou človek je, a ktorú hriech narušil. Toto sebaovládanie umožňuje človeku vybrať si dobro a vytrvať v ňom. Vyžaduje si námahu, v ktorej človek niekedy zlyhá, no s vytrvalosťou a milosťou môže rásť do podoby „Božej slávy, ktorou je človek naplno živý“ (sv. Irenej).

Pôstne obdobie nás pozýva podstúpiť toto úsilie, v ktorom je pôst nevyhnutným nástrojom.

Autor: John M. Grondelski

Zdroj: Catholic.com