Úžasný príbeh Chiary a Enrica Petrillových

Kauza kanonizácie talianskej laičky Chiary Corbellaovej bola otvorená 13. júna, na piate výročie jej smrti. Keď Enrico Petrillo a Chiara Corbella očakávali svojho syna Francesca, Chiare bola diagnostikovaná veľmi agresívna forma rakoviny. Spoločne sa rozhodli neísť cestou liečby, aby tak neohrozili dieťa. Chiara však zomrela vo veku 28 rokov, rok po narodení Francesca, ktorý sa im narodil úplne zdravý. Enrico rozpráva príbeh o Chiare, jej posolstve a neuveriteľnom príbehu ich spoločného života plného utrpenia a skúšok, ale zároveň plnom lásky. Enrico vychováva 4-ročného syna v súčasnosti sám. Akoby to nestačilo, aj on sa musel vysporiadať s chorobou.

Počas posledných niekoľkých mesiacov trpel myokarditídou a ochorel na zápal pľúc. Bol v karanténe dva týždne, pretože lekári dospeli k záveru, že by mohol mať tuberkulózu. Jednym dychom však dodáva, že počas týchto posledných mesiacov zažil ‘iné obavy’. Nie strach zo svojej vlastnej smrti, ale veľký strach, že jeho syn Francesco by ostal sám. Enrico dodáva, že v istej chvíli mal pocit, akoby mu Boh dovolil zomrieť, pretože si bol vedomý toho, že Boh má plán, ktorý nie vždy jasne chápeme.

Enrico Petrillo, manžel a otec pracuje ako fyzioterapeut v nemocnici pre chorých v smrteľnom štádiu a pred piatimi rokmi vyprevadil do večnosti svoju milovanú manželku. Príbeh Chiary, jeho manželky, sa začal v lete roku 2002, keď sa stretli v Medžugorí. O šesť rokov neskôr, 21. septembra 2008, sa vzali.

O pár mesiacov nato Chiara otehotnela. Spolu s manželom očakávali svoje prvé dieťa, Mariu Graziu Letiziu. Ich príbeh sa zdá byť podobný tým, ktoré zažívajú mnohé iné mladé manželské páry, avšak s výsledkami prvého ultrazvuku prišla prvá skúška ohňom: dievčatko trpelo anencefáliou (anencefália je vrodená so životom nezlúčiteľná vývojová anomália centrálneho nervového systému, pri ktorej chýba lebečná klenba a veľká časť mozgu; pozn. www.verim.sk), malformáciou (znetvorenie, vrodená vývojová úchylka tvaru; pozn. www.verim.sk), ktorá zvyčajne spôsobuje smrť dieťaťa krátko po pôrode. Napriek rozsudku smrti, s ktorý museli obaja zmieriť, uzrela Maria Grazia svetlo sveta. Maličká otvorila ich srdcia a okno milostí. Netrvalo dlho a skutočná láska vstúpila do večnosti. Chiara vždy opakovala, že “každý malý kop jej dieťatka bol pre ňu darom.” Maria Grazia žila iba pol hodiny. Na jej pohrebe vyrobil Enrico pamätnú kartu s jednoduchou frázou: ‘Narodili sme sa, aby sme nikdy nezomreli.’ Tieto slová sú aj v názve knižky, v ktorej rozpráva o svojich zážitkoch z manželstva. Enrico počul túto vetu od istého katechéta, ktorý zomrel na rakovinu, pričom dodáva: “Tie slová ostali vryté v mojom srdci. Je to jedna z tých vecí, ktoré vám Boh zosiela, aby ste mali istotu, že je s vami.”

Jedným z dôvodov, prečo Enrico napísal knihu, boli ľudia, ktorí pridávali isté ‘romantické’ prvky do príbehu ich manželstva, ktoré však nie celkom zodpovedali skutočnosti. Chcel ľuďom povedať všetko to, čo sa stalo, bez idealizácie. Do života našich manželov prišlo po pár mesiacoch druhé tehotenstvo, syn Davide Giovanni. Dieťatko malo vážne a nezvyčajné malformácie. História sa opakovala. Pýtali sa sami seba, či sa majú uzavrieť životu. Enrico však dôrazne hovorí: “Ak Boh stvorí život na večnosť, kto som, aby som povedal nie?” Obaja manželia si mnohokrát položili otázku: “Kam nás Boh vedie týmito skúškami?” Enrico hovorí: “Bolo prekrásne dôverovať a kráčať po tom temnom údolí, kde sme cítili, že nás niekto vedie, aj keď sme to vlastne nemohli vidieť. Všetko bolo mimo ľudskú logiku, ale bol som v pokoji,” hovorí v knihe.

S týmto pokojom prijali Davida Giovanniho, ktorý sa o 38 minút neskôr “narodil do neba”. V marci 2010 Chiara napísala, že malý Davide vyvrátil ich vlastnú túžbu mať syna, ktorý by bol pre nich. A dodávajú, že ich syn bol stvorený len pre Boha.V oboch prípadoch Enrico uisťuje, že napriek malformáciám jeho detí nikdy neuvažovali nad slovom potrat. Pre nich problém výberu neexistoval, hoci ich mnohí presviedčali o tom, že potrat je pre nenarodeného syna lepší. A hoci obaja vnímali, že svet bol proti nim, oni sami vedeli, že Pán bol s nimi. Po oboch skúsenostiach im mnohí odporúčali, aby upustili od myšlienky mať biologické deti. Iní im radili, aby čakali. Ale Chiara bola presvedčená, že čakanie by im smútok len prehlbovalo.

Netrvalo teda dlho, keď Chiara opäť otehotnela. Ako tehotenstvo postupovalo, všimla si jedného dňa na jazyku malý vred, ale nepripisovala tomu žiadnu dôležitosť. Avšak bolesť začala rásť spolu s jej tehotenstvom. Francesco sa podľa všetkých testov vyvíjal bez problémov. Enrico zvyčajne svojmu synovi spieval uspávanku “Dolce Sentire” – verziu sv. Františka z Assisi Chválospev stvorenia z filmu Franca Zeffirelliho Brat Slnko, sestra Luna.

Assisi zohralo v histórii páru veľmi dôležitú úlohu. Stretli sa tu s ich duchovným vodcom, otcom Vitom, ktorý dodnes vedie Enrica. Enrico hovorí, že bez Assisi by ich manželstvo pravdepodobne nikdy neexistovalo. V marci 2012 priniesli malého Francesca do Porciunkula, aby ho zverili Panne Márii. Malá Maria Grazia Letizia a Davide Giovanni sa obaja narodili do neba a na krku mali zavesený kríž v tvare Tau (kríž používaný sv. Františkom).

Vráťme sa do roku 2011. Chiare na jazyku stále rástol nádor a po niekoľkých testoch jej odporučili operáciu. Šlo o karcinóm. Chiara si však nesťažovala, hoci šlo o vážnu situáciu. V skutočnosti čelila tejto novej skúške s úsmevom. Napriek krížu, ktorý obaja zažívali, neustále cítili blízku prítomnosť Pána. Usmievali sa a vtipkovali až do poslednej chvíle. Bolo to pre oboch prekvapenie. Chiara sa vždy usmievala. Po určitom čase nemohla ani hovoriť ani prehĺtať a bolesť sa zväčšovala každým dňom. V nemocnici požiadala o lieky proti bolesti, ale len v malých dávkach, aby nepoškodila plod. Jej liečba bola len prvou fázou. Lekári jej navrhli, aby pôrod urýchlila a mohla čo najskôr podstúpiť chemoterapiu a rádioterapiu. Lekársky tím navrhol pôrod v Chiarinom siedmom mesiaci tehotenstva, ale ona to odmietla. Nechcela totiž kvôli synovi podstúpiť žiadne riziko. Nakoniec sa Francesco narodil v 37. týždni – 30. mája 2011. Chiara sa o dva dni neskôr podrobila ďalšej operácii.

Otec Vito povedal, že vidieť Chiaru trpieť bolo, akoby videl trpieť Krista na Veľký piatok. Sám hovorí: “Ak akceptujete to, čo je dobré, prečo neprijmete, čo je zlé?” V písme čítame o posledných chvíľach Pána. Ježiš mal pri sebe iba jedinú osobu, ktorá sa mu prihovárala. Bol ňou človek, ktorý ako on visel na kríži. “Keď prejdete týmto časným utrpením, vaše priateľstvo s Pánom sa posilní. Tiež si uvedomíte, že utrpenie je darom, pretože samo o sebe uloží niektoré veci do poriadku a vy si vtedy uvedomíte, kto ste,” tvrdí Enrico.

Chiara začala teda svoju liečbu: päť dní v týždni ožarovanie a jedna chemoterapia každých 21 dní. Napriek náročnému letu sa zdá, že testy ukazujú zlepšenie zdravotného stavu, ale ku koncu marca 2012 sa ich najhoršie obavy stali skutočnosťou: rakovina metastázovala do pŕs, pečene, pľúc a na jedno oko. Chiara zostáva v nemocnici, kde dostáva antibiotiká a podstupuje nové testy. Bola Veľká noc. Medzitým Enrico zostáva doma a stará sa o Francesca: “Bol to jeden z najhorších týždňov, ale Pán nás nikdy nenechal v úzkych.”

Enrica prirovnáva situáciu s Chiarininim nádorom Ježišovej tretej otázke Petrovi po svojom zmŕtvychvstaní. Jeho odpoveď znela podobne ako tá od Petra: “Pane, ty vieš, že ťa milujem.” Bolo by úplne pochopiteľné, keby bol človek nahnevaný. Enrico však hovorí: “Je to voľba. Mohol by som byť nahnevaný, áno. Keď sa rozhodujete, môžete urobiť životné rozhodnutie ísť s Pánom, alebo sa môžete rozhodnúť ísť bez Neho. Nikdy som sa nehneval, pretože Pán bol vždy v našom živote a my sme vedeli, že On je milujúci Otec.” Koncom mája Chiara trpí autentickou Kalváriou, počas ktorej sa neustále drží kríža, tento raz pevnejšie než kedykoľvek predtým. 12. júna vstupuje do poslednej agónie, ale zostáva hlboko pokojná a jasná. Enrico spomína, že videl Chiaru šťastne zomierať. “Nebolo to úsmev od šťastia, ale to bolo hlboké šťastie niekoho, kto vie, kam ide.”

Chiara nielenže mala pokojnú smrť, bolo to viac než len pokojné umieranie. “Bol to ako pohľad na jeden z tých kresieb Krista usmievajúceho sa na kríži. Francesco vždy hovorí, že má mamičku v nebi a otca na zemi.” Prv než opustila tento svet, napísala list svojmu dieťaťu, v ktorom ho prosí, aby vždy veril Bohu.

Enrico a Chiara mali tri deti. No mnoho duchovných detí sa narodilo ako ovocie ich manželstva. Enrico hovorí: “Z ľudského hľadiska by som chcel, aby tu bola Chiara a aby som s ňou mohol zostarnúť. No žijem aj z útechy, že veľa detí sa narodilo ako odpoveď na Chiarino svedectvo o narodení nášho prvého dieťaťa a tak sa na základe tohto príbehu rozhodli pokračovať v tehotenstve. Táto myšlienka napĺňa moje srdce vďačnosťou.”

Mala 28 rokov a zomrela obklopená rodinou a priateľmi. “Jedným z najkrajších posolstiev, ktoré nám zanechala, je, že človek môže byť napriek všetkému šťastný už v tomto svete. Ak svoj život zameriaš na večnosť, všetko, čo sa stane, je skutočne nepodstatné.”

A takto napísala Chiara svojmu dieťaťu: “Čokoľvek urobíš, bude to zmysluplné len vtedy, keď budeš premýšľať o večnom živote. Ak naozaj miluješ, uvedomíš si, že nič nie je tvoje, pretože všetko je dar.”

Zdieľajte
  • 96
  •  
  •  
    96
    Shares