Smrť, posledný súd a večný život očami exorcistu

O. Gabriele Amorth (1925-2016) – kňaz Kongregácie Sv. Pavla, bol medzinárodne uznávaný ako najväčší exorcista. Jeho poslanie vyháňať diabla sa stalo neustálym odhodlaním a získalo si srdcia tisícok veriacich a úctu najdôležitejších autorít katolíckej cirkvi. Napísal rôzne úspešné diela a viedol veľmi populárny rozhlasový program v Rádiu Maria v Ríme.

 

Nebo, kráľovstvo lásky

Chcel by som zhrnúť niektoré základné pojmy kresťanskej eschatológie, ktoré nám zo zmŕtvychvstania Krista dávajú veľkú nádej – najmä tým, ktorí trpia zlým diabolským prekliatím. Náš život, naša pozemská púť a naše utrpenie nie sú ovocím slepej náhody, skôr sú nám nariadené pre naše väčšie dobro a úplné priateľstvo s Bohom. Začnime teda práve témou raja, konečného cieľa a dôvodu, pre ktorý sme boli stvorení. “Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2), „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12)” (KKC 1023). Naša viera zaručuje, že v raji sa budeme tešiť z pohľadu na Boha, čo znamená, že sa staneme účastnými toho istého šťastia, ktoré božské osoby požívajú medzi sebou:

Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli. Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

Spontánne sa naskytá otázka: čo potrebovala Najsvätejšia Trojica pre stvorenie, ľudí a anjelov, keď už boli dokonalí a absolútne si postačovali? Trojica to urobila výlučne z lásky, dobrovoľnej a bezpodmienečnej lásky k nám. Každý môže vlastniť lásku, radosť i šťastie potrebné pre raj. Existujú určité stupne účasti na radosti a láske k Bohu. Tento stupeň sa udeľuje podľa úrovne svätosti, ktorú každý človek dosiahol počas svojho života: radosť sv. Františka z Assisi sa napríklad líši od dobra zlého zlodeja. Existuje rozdiel medzi ľuďmi na zemi a podobný rozdiel bude aj v raji. Je to podobné tomu, čo sa deje s hviezdami na nebi: vidíme tie, ktoré svietia jasnejšie a aj tie, ktoré svietia o niečo menej. Tak isto to bude s ľuďmi po slávnom zmŕtvychvstaní: všetci budeme žiariť, ale každý s inou intenzitou. Každý bude mať toľko nádhery a šťastia, ku ktorej je uschopnený, na základe toho, ako prežil svoj život. Niektorí budú žiariť väčšou intenzitou a iní menej, ale to všetko bez závisti alebo žiarlivosti voči sebe navzájom. Každý z nich bude skutočne poznať úplnú radosť. Na myseľ mi prichádza verš z Danteho Božskej komédie: “V jeho vôli je náš pokoj.” V raji nie je žiarlivosť, každý je vo vôli Božej a v Jeho vôli je pokoj. Večný pokoj je definitívny, Každá slza, každý smútok a všetka závisť budú vymazané.

 

Duše v očistci

Očistec je miesto alebo lepšie, stav, do ktorého prichádzajú duše potrebujúce očistenie. Nebolo im okamžite dovolené, aby kontemplovali Božiu tvár. Toto očistenie je nevyhnutné na dosiahnutie posvätnosti, čo je podmienka, ktorú si vyžaduje nebo. Katechizmus hovorí o dušiach v očistci: “Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.” (KKC 1030).

V očistci sú stupne alebo rozmanité stavy a každý z nich je prispôsobený situácii duše, ktorá tam prichádza. Existujú nižšie vrstvy, oveľa horšie, pretože sú bližšie k peklu a tiež vyššie, ktoré sú menej hrozivé, pretože sú oveľa bližšie k šťastiu raja. Úroveň očistenia je spojená s týmto stavom. Duše v očistci sú v stave veľkého utrpenia. Vieme, že v skutočnosti sa môžu za nás modliť a že môžu získať pre nás mnoho milostí, ale pre seba si už nemôžu nič zaslúžiť. Čas strávený tvorením zásluh končí smrťou. Očistené duše však môžu dostať našu pomoc, aby sa im skrátil čas očistenia. Tak sa deje silným spôsobom skrze naše modlitby, skrze ponuku našich utrpení, venovaním pozornosti na omši – konkrétne na pohreboch alebo na gregoriánskych omšiach slávených tridsať po sebe nasledujúcich dní.

Táto posledná prax bola zavedená sv. Gregorom Veľkým pochádza zo šiesteho storočia. Inšpiráciou k nej bola vízia, keď sa svätcovi zjavil zomrelý blížny, ktorý sa pred smrťou nevyspovedal. Dostal sa do očistca, no Boh mu dovolil zjaviť sa Gregorovi. Požiadal ho, aby nechal zaňho odslúžiť omše. Pápež ich slúžil tridsať dní. Vtedy sa zosnulý znova zjavil, ale tentokrát šťastný, že bol prijatý do raja. Človek musí dbať na to: to však ale neznamená, že to vždy bude fungovať takto: to by bol magický postoj – voči sviatostiam neprijateľný a nesprávny. V skutočnosti je to jediný Boh, ktorý rozhoduje o týchto záležitostiach skrze svoje milosrdenstvo.

Pokiaľ ide o omše, je potrebné povedať, že môžu byť aplikované za konkrétneho zosnulého, ale v poslednej chvíli je to Boh, ktorý ich určuje tým, čo to skutočne potrebujú. Napríklad často slávime omše za svojich rodičov. Veríme totiž, že sú už v raji. Len Boh vo svojom milosrdenstve prinesie benefit z omší tým, ktorí to viac potrebujú, každý podľa kritérií spravodlivosti a dobra, ktoré dosiahli počas vlastného života. Berúc do úvahy všetko, čo som povedal, radšej by som odtrpel všetko už v tomto živote a stal sa svätým, ako minimalistickým spôsobom sa usiloval o očistec, kde môžu byť bolesti dlhé a ťažké.

 

Bolesti pekla

Kniha Zjavenia hovorí: “A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.” (Zjv 12,9). Prečo boli vrhnutí na zem? Pretože trest, ktorý im bolo daný, je prenasledovanie ľudí. Snažia sa ich priviesť k večnému peklu, aby sa stali ich nešťastnými spoločníkmi večného utrpenia a trápenia. Ako môže táto dráma, ktorá zahŕňa nás všetkých, byť súčasťou Božích plánov? Ako sme už povedali, jedným z dôvodov je sloboda, ktorú Boh udelil svojim tvorom. Samozrejme vieme, že poslaním Satana a jeho pomocníkov je zničiť človeka, zvádzať ho, priviesť ho k hriechu a oddeliť ho od plnej účasti na božskom živote, ku ktorému sme všetci povolaní – a tým je raj.

Potom je tu peklo – stav, v ktorom sú démoni a odsúdení vzdialení od Stvoriteľa, anjelov a svätých v trvalom a večnom stave zatratenia. Peklo je v konečnom dôsledku samotné odlúčenie zo spoločenstva s Bohom. Ako tvrdí Katechizmus: “Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým…” (KKC 1033). Ten, ktorý zomiera v smrteľnom hriechu bez pokánia, ide do pekla, lebo nemiloval. Nie je to Boh, ktorý predurčuje dušu do pekla. Duša si ho vyberá spôsobom, akým svoj život žila. Máme niekoľko príbehov o pekle prevzatých zo súkromných zjavení alebo skúseností. Nezaväzujú veriacich k ničomu, ale majú napriek tomu pozoruhodnú hodnotu. Už viackrát som rozprával o knihách a rozhovoroch sv. Faustíny Kowalskej, ktorá vo svojom denníku píše o duchovnej ceste do pekla.

 

Je to šokujúce

Príbehy a vízie, ako sú tieto, nás nútia uvažovať. Z tohto dôvodu Panna Mária z Fatimy povedala malým vizionárom: “Modlite sa a ponúknite obety. Príliš veľa duší ide do pekla, pretože niet nikoho, kto by sa modlil a ponúkal za ne obetu.” Keď sa nachádzame v kráľovstve nenávisti, zatratené duše sú vystavené mučeniu démonov a utrpeniu, ktoré si navzájom kladú. V priebehu mojich exorcizmov som pochopil, že existuje hierarchia démonov, tak ako je to s anjelmi. Viac ako raz som sa ocitol v styku s démonmi, ktorí posadli človeka a ktorí prejavovali strach voči svojim vodcom. Jedného dňa, po mnohých exorcizmoch istej úbohej ženy, som sa spýtal jedného bezvýznamného démona, ktorý ju posadol: “Prečo neodídeš?” A on odpovedal: “Pretože ak odídem odtiaľto, môj vodca, Satan, ma potresce.” V pekle existuje podriadenie diktované terorom a nenávisťou. Je to prirodzený kontrast s rajom, kde každý miluje toho druhého a kde, ak duša vidí niekoho svätejšieho, pociťuje nesmierne šťastie kvôli výhode, ktorej sa jej dostáva.

Niektorí hovoria, že peklo je prázdne. Odpoveď na toto tvrdenie sa nachádza v kapitole 25 Matúšovho evanjelia, kde sa hovorí o poslednom súde: spravodliví pôjdu do večného života a ostatní, prekliati, pôjdu do večného ohňa. Samozrejme, môžeme sa nazdávať, že peklo je prázdne, pretože Boh si nebude priať smrť hriešnika, ale bude ho chcieť obrátiť, a tak ho zachová na živote. Hovorí o tom aj Ezechiel: Povedz im: Ako žijem, hovorí Pán, Jahve, nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť, Izraelov dom?! (Ez 33,11)

Preto ponúka svoje milosrdenstvo a to každému. V evanjeliu apoštola Jána hovorí Ježiš: “Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.” (Jn 20,23). Ježiš trvá na našom nepretržitom obrátení s podporou milostí plynúcich zo sviatostí, najmä zo sviatosti pokánia. Vrátim sa k otázke pekla. Či je prázdne alebo nie: bohužiaľ, obávam sa, že tam ide veľa duší, všetci tí, ktorí trvajú na svojom rozhodnutí žiť oddelene od Boha až do konca života. Často o tom premýšľajme. Pascal to povedal dobre: ​​”Rozjímanie nad peklom zaplnilo raj svätými.

 

Súd nad životom

Katechizmus hovorí o osobnom súde. Nový zákon hovorí o súde v aspekte konečného stretnutia s Kristom skrze druhý príchod, ale tiež opakovane potvrdzuje, že každý bude odmenený hneď po smrti v súlade s vlastnými skutkami a vierou. (KKC 1021) A ďalej dodáva: “Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu(393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí. Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky.” (KKC 1022). K tomu pridáva kritérium, ktorým sa bude tento súd riadiť: je prevzatý zo spisov sv. Jána z Kríža: “Na sklonku života budeme súdení z lásky.” Prvá vec, ktorú by som zdôraznil, je práve toto posledné: konečným kritériom nášho súdu bude láska, ktorú sme prechovávali voči Bohu a voči našim bratom a sestrám. Ako sa teda tento konkrétny súd odohrá?

Niekedy sa stretávam s osobami, ktoré sú presvedčené, že hneď po smrti sa stretnú s Ježišom osobne a že im dá časť svojho ducha za niektoré z ich bolestných záležitostí. Úprimne povedané, nemyslím si, že sa to stane takto. Skôr verím, že hneď po smrti sa každý z nás objaví pred Ježišom, ale nebude to Pán, ktorý prehodnotí náš život a preskúma dobré a zlé z neho. My sami to urobíme v pravde a čestnosti. Každý má pred sebou úplné videnie svojho života a tak okamžite uvidíme skutočný duchovný stav duše a pôjdeme tam, kde nás tento stav zavedie. Bude to slávnostný okamih osobnej pravdy, obrovský a definitívny moment, tak konečný ako miesto, kde sa sami pošleme. Pozrime sa na prípad osoby, ktorá ide do očistca. Bude smutná, že sa nedostane okamžite do raja. To ju prinúti pochopiť, že očistenie na zemi nebolo úplné a pocíti okamžitú potrebu očisťovania v očistci. Jej snaha pristúpiť k pohľadu na Boha bude silná a túžba po oslobodení od váhy bolestí nahromadených počas pozemského života bude presvedčivá.

 

Posledný súd: Bude to láska, ktorá nás bude súdiť

Úvahu skončíme univerzálnym (všeobecným) súdom:

Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň, len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu. Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť. (KKC 1040)

To je jedna z najťažších skutočností, ktoré treba pochopiť. Posledný súd sa zhoduje s návratom Krista, ale nepoznáme presný čas, kedy príde. Vieme, že ho predchádza vzkriesenie z mŕtvych. V tomto presnom okamihu sa definitívne a celosvetovo skončí história sveta. Katechizmus znova spresňuje: “Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda, sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. (porov. Jn 12,49]” (KKC 1039).

Základnou otázkou je: aký konkrétny vzťah má každý človek s Bohom? Ako som už spomenul, veľkolepá odpoveď sa nachádza v Matúšovom evanjeliu. Spasení a zatratení budú vyberaní na základe ich pomoci alebo odmietnutia Krista v chorých, v hladných a chudobných (Mt 25,31-46). Z toho vychádzajú dva základné prvky. Prvým je rozdelenie tých, ktorí idú do raja a ktorí idú do pekla, teda medzi spasenými a odsúdenými. Druhý pohľad na tento súd je skrze lásku. Božie prikázania a všetky ostatné príkazy sú zhrnuté iba v jednom prikázaní: “Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.” (Jn 15,12).

Môžeme ľahko pochopiť, že tento príkaz je adresovaný každému ľudskému svedomiu v každom veku vrátane tých, ktorí žili pred Kristom a tými, ktorí dnes, ako i v minulých storočiach, nikdy nepočuli o Synovi človeka. Preto vyvrcholenie tejto úžasnej pasáže nájdeme v slovách: “Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mt 25,40).

Ak každý človek – okrem náboženstva, svojej kultúry, svojej doby a akejkoľvek inej okolnosti – miloval svojho blížneho, miloval osobne aj Pána Ježiša. Akýkoľvek vzťah s našimi bratmi a sestrami v akejkoľvek lokalite, v akomkoľvek veku alebo v akejkoľvek situácii je vzťahom s Ježišom Kristom osobne. Každé ľudské stvorenie, ktoré dosahuje naplnenie svojich ľudských vzťahov, je zároveň spojené s Bohom. Z tohto dôvodu je láska k blížnemu základným predpokladom života. Ján Evanjelista nám pomáha pochopiť, že kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. (1Jn 4,20).

Láska, ktorá nás bude súdiť, bude tá istá láska, ktorú máme praktizovať voči druhým, tá istá láska, ktorú Ježiš žil vo svojom pozemskom živote, a ktorej nás učil v evanjeliách. Teda ide o rovnakú lásku, ku ktorej sme povolaní prostredníctvom sviatostí, modlitby a životom viery. Schopnosť milovať pochádza z milosti a je oveľa nižšia u tých, ktorí nepoznajú Krista. A ešte viac u tých, ktorí Ho poznajú, ale nenasledujú Ho. V skutočnosti Ježiš povedal: “Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.​​” (Mk 16,16).

Na druhej strane, pri oznamovaní mimoriadneho Roku milosrdenstva nám pápež František pripomína, že ďalším základným aspektom je láska, s ktorou budeme súdení a ňou bude láska milosrdenstva. “Milosrdenstvo je definitívnym a najvyšším aktom, ktorým Boh prichádza k nám. Milosrdenstvo je mostom, ktorý spája Boha s človekom a otvára naše srdcia k nádeji, že je neustále milovaný a to aj napriek vlastnej hriešnosti“.

Boží súcitný pohľad a jeho túžba žiť v úplnom spoločenstve s nami otvára naše srdcia s nádejou, že na každý hriech a každé zlyhanie spôsobené človeku jeho veľkým nepriateľom, Satanom, sa bude nazerať očami milujúceho a uznanlivého Otca. Preto žime plní nádeje, pretože vieme, že aj v ťažkostiach našej životnej cesty Boh zotrie všetky slzy z našich očí. Lebo v ten deň “im zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.” (Zjv 21,4). 

zdroj: CatholicExcange
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 114
  •  
  •  
    114
    Shares