Istého bližšie neurčeného jarného dňa roku 1916 sa Lucia, František a Hyacinta nachádzali na pasienku pri Chousa Velha, a pretože pršalo, skryli sa do blízkej rokliny. Začali sa modliť ruženec veľmi zaujímavým spôsobom, ktorý vynašli, aby modlitba šla rýchlejšie a zostalo im viac času na hru: „Preberali sme zrnká a hovorili sme pritom len: Zdravas, Mária; Zdravas, Mária; Zdravas, Mária! Keď sme prišli na koniec desiatku, hodnú chvíľu sme sa odmlčali a potom sme jednoducho povedali: Otče náš! Takto sme sa bleskurýchlo pomodlili celý ruženec!“
Bolo okolo poludnia, keď, podľa rozprávania samotnej Lucie, „sa do korún stromov oprel silný vietor, ktorý nás prinútil zodvihnúť oči, aby sme zistili, čo sa deje. Náhly závan vetra nás prekvapil, lebo od rána vládlo bezvetrie. Tu sme zahliadli, ako sa k nám od vrcholca olivovníka blíži postava, o ktorej som už na inom mieste hovorila. Hyacinta a František ju nikdy predtým nevideli a ja som im o nej nikdy nehovorila. Ako sa k nám postupne približovala, začali sme rozoznávať črty jej tváre: bol to asi štrnásť až pätnásťročný mladík, belší ako sneh; lúče slnka ho robili priezračným, akoby bol z krištáľu, a bol veľmi krásny. Podišiel k nám a povedal: ‚Nebojte sa! Som anjel pokoja. Modlite sa spolu so mnou.‘ Potom si kľakol, sklonil hlavu až k zemi a vyzval nás, aby sme trikrát zopakovali tieto slová: ‚Ó, môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v teba, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa.‘ Nato vstal a povedal: ‚Takto sa modlite. Ježišovo a Máriino Srdce pozorne načúvajú hlasu vašich prosieb.‘“
O niekoľko mesiacov neskôr jedného letného dňa boli títo traja malí kamaráti v záhrade Luciiných rodičov pri studni známej pod menom do Arneiro. Ako sa spolu hrali, opäť uvideli anjela, ktorý ich láskavo napomenul: „Čo to robíte? Modlite sa, veľa sa modlite. Najsvätejšie Srdcia Pána Ježiša a Panny Márie majú s vami plány plné milosrdenstva. Ustavične predkladajte Najvyššiemu modlitby a obety.“ Lucia sa ho spýtala, ako majú prinášať obety, a anjel jej povedal: „Vždy keď môžete, prinášajte Bohu obety ako zadosťučinenie za hriechy, ktorými ho urážajú ľudia, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Takto vyprosíte vašej vlasti mier. Ja som jej anjel strážca, anjel Portugalska. Predovšetkým však prijímajte a pokorne znášajte utrpenia, ktoré vám Pán zošle.“
Pri prvom i druhom zjavení anjela, rovnako ako pri všetkých nasledujúcich zjaveniach Panny Márie František slová nepočul. Museli mu ich zreprodukovať jeho dve kamarátky. Od tejto chvíle sa deti rozhodli konať pokánie – recitovali na kolenách až do úplného vyčerpania slová modlitby, ktorá im bola zjavená.
Istého jesenného dňa sa vrátili do jaskyne, pred ktorou sa im na jar toho roku zjavil anjel, aby sa tam pomodlili. Náhle ich obklopilo silné svetlo a uvideli anjela držiaceho v rukách kalich a nad ním hostiu, z ktorej kvapkala krv. Anjel nechal hostiu i kalich vznášať sa vo vzduchu, kľakol si, tvárou sa dotkol zeme a predniesol túto modlitbu: „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa ti klaniam a obetujem ti najsvätejšie telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta na odprosenie urážok, ktoré sa ti dostávajú. Prosím ťa, obráť úbohých hriešnikov pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a na orodovanie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.“ Anjel potom vstal a vzal do rúk kalich s hostiou, ktorú podal Lucii, zatiaľ čo jej bratrancovi a sesternici dal piť z kalicha. Hovoril pritom: „Jedzte a pite telo a krv Ježiša Krista, strašne hanobené nevďačnými ľuďmi. Odčiňujte tieto ich ťažké previnenia a potešujte svojho Boha.“
Tento úryvok pochádza z knihy Fatima – celá pravda, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
