Veriaci na rozdiel od neveriacich vedia, že sa bez Ježiša, a to ukrižovaného, nezaobídu. Keď prijímajú a obdivujú jeho lásku, ktorá presahuje každú chápavosť, cítia sa zahanbení, že nedávajú za takú veľkú lásku a vznešenosť ani to málo, čo sú sami.

Kto menej dostal, menej miluje. Židia ani pohania nie sú vedení k láske takými darmi, akým sa teší Cirkev, ktorá hovorí: Som ranená láskou. A tiež: Posilnite ma viničmi, osviežte jablkami, lebo som chorá od lásky. Vidí kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho korunovala jeho matka. Vidí jednorodeného Otcovho Syna, ako nesie kríž. Vidí Pána veleby dobitého a popľuvaného. Vidí Pôvodcu života a slávy pribitého klincami, prebodnutého kopijou, pohaneného, ako nakoniec dáva celý svoj život za svojich priateľov. To všetko má pred očami a tým viac preniká jej dušu meč lásky a volá: Posilnite ma hroznami, osviežte jablkami, lebo som chorá od lásky. To sú ony granátové jabĺčka, ktoré nevesta, vovedená do záhrady svojho milého, trhá zo stromu života a ktoré majú chuť nebeského chleba a farbu Kristovej krvi.

Konečne vidí, že smrť je porazená a pôvodca smrti obstúpený sprievodom Víťaza. Vidí, ako zajatcov vyvádzajú z podsvetia na zem a zo zeme na nebesia, aby sa na Ježišovo meno zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.

Pozoruje zem, ktorá z moci starého zlorečenia plodila tŕne a bodliaky, ako znovu rozkvitla z milosti nového požehnania.

A pri tomto všetkom si spomenie na verš: Prišla mi pomoc, zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem. A túži sa občerstviť ovocím, ktoré natrhala na strome kríža, a navoňať sa kvetmi zmŕtvychvstania, ktoré povzbudzujú ženícha, aby ju častejšie navštívil.

A napokon hovorí: Aký si krásny, milý môj, pôvabný. Naše lôžko je celé z kvetov. Vôbec neskrýva, že túži po tom, čo sa myslí lôžkom, a slovami z kvetov jasne naznačuje, odkiaľ dúfa získať, po čom túži. Nedúfa v to pre svoje zásluhy, ale prostredníctvom kvetov poľa, ktorému požehnal Boh. Ježiš Kristus, ktorý chcel byť v Nazarete počatý a vychovaný, má rozkoš v kvetoch. Nebeský snúbenec sa z ich vôní raduje a často vstupuje do komnaty srdca, ktorú nájde vyzdobenú takýmto ovocím a posypanú kvetmi.

Kde totiž badá úprimné uvažovanie o milosti umučenia alebo o slávnom zmŕtvychvstaní, tam veľmi rád spočinie. Ovocie spomienky na jeho utrpenie je ako ovocie minulého roku – to znamená ovocie všetkých vekov, ktoré uplynuli pod vládou hriechu a smrti a ktorých plody sa napokon ukážu v plnosti času. Víťazné znamenia zmŕtvychvstania sú potom ako nové kvety budúceho veku, ktorý pod vládou milosti rozkvitá na nové leto. Pri vzkriesení na konci časov, keď všetci povstanú z mŕtvych, tieto kvety dozrejú na ovocie, ktoré zostane naveky.

Už je po zime, dážď ustal, pominul a vidieť kvety. To znamená, že letný čas sa priblížil s tým, ktorý prekročil mrazy smrti k akejsi jari nového života a volá: Hľa, všetko robím nové. Jeho telo, zasiate v smrti, rozkvitlo v zmŕtvychvstaní a jeho vôňa ihneď vlieva silu všetkému vyprahnutému na poli nášho údolia, zahrieva, čo je skrehnuté, a oživuje, čo je mŕtve. Z týchto nových kvetov a plodov a z plného poľa vydychujúceho najľúbeznejšiu vôňu sa raduje Otec v Synovi, ktorý všetko obnovuje, takže vraví: Vôňa môjho Syna je ako vôňa plného poľa, ktorému Hospodin požehnáva. Opravdivo plného, z ktorého plnosti sme všetci prijali. Nevesta však dôvernejšie ako ostatní, kedykoľvek sa jej zachce, trhá kvety a zbiera jablká a zdobí nimi duchovné komnaty svojho vnútra, aby lôžko ľúbezne voňalo, keď ženích vojde do srdca.

Keď chceme, aby Ježiš Kristus bol u nás častým hosťom, musíme mať srdce vždy upevnené svedectvom našej viery, tak v milosrdenstvo umierajúceho Krista, ako v moc jeho zmŕtvychvstania. Dávid hovorí: Počul som toto dvoje: že Boh je mocný a ty, Pane, milostivý. Svedectvo o týchto dvoch veciach je bezpochyby hodnoverné, lebo Ježiš Kristus zomrel pre naše hriechy, vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie, pre našu útechu zoslal Ducha Svätého a raz sa vráti pre dokonanie našej spásy. Ukázal svoje milosrdenstvo, keď zomrel za nás, a svoju moc, keď vstal z mŕtvych, a jedno i druhé vo všetkých svojich skutkoch.

To sú hrozná a jablká, ktorými sa nevesta túži posilniť a osviežiť. Obáva sa snáď, že oheň lásky by v nej mohol ochladnúť a zoslabnúť, keď nebude takto chránený, pokiaľ nevkročí do izby a neprijme ju vytúžené objatie a nepovie: Pod mojou hlavou jeho ľavica a jeho pravica ma privíňa. Vtedy pocíti a pozná, že všetky svedectvá o láske, ktoré pri prvom príchode milého dostala akoby z jeho ľavice, sú nízke a hodné opovrhnutia proti nesmiernej sladkosti jeho objímajúcej pravice. Zakúsi, čo počula: Telo nič neosoží, ale duch oživuje. Pozná, čo čítala: Môj duch je sladší ako med a mať mňa je sladšie ako plást medu. Slová Spomienka na mňa pretrvá všetky pokolenia vravia, že dokiaľ bude trvať prítomný vek, v ktorom pokolenia prichádzajú a odchádzajú, nebude táto utešujúca pamiatka chýbať vyvoleným, ktorým doposiaľ nie je dovolené požívať plné občerstvenie z jeho prítomnosti. Preto je napísané: Rozhlasujú chválu tvojej veľkej láskavosti bezpochyby o tých, o ktorých sa predtým povedalo: Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov.

Spomienka je teda v pokoleniach vekov, prítomnosť v nebeskom kráľovstve. Zatiaľ čo spomienka je dočasnou útechou putujúceho pokolenia, prítomnosť je slávou vyvolených, ktorí už dosiahli cieľ.

Tento úryvok pochádza z knihy Po cestách mystikov k Božej láske, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.