Svätá omša je preto obetou, lebo sa v nej tajomným spôsobom reálne uskutočňuje, zviditeľňuje a sprítomňuje Ježišova smrť na kríži.

Pri svätej omši sa teda zviditeľňuje Kristova smrť na kríži. Deje sa to takto: už aj samotné spôsoby chleba
a vína viditeľne naznačujú, že Kristus ako človek bol znivočený (sv. Tomáš Akvinský). Lebo Kristovo telo a krv sú v nich rovnako oddelené, ako boli oddelené na kríži, kde mu z premnohých rán na tele vytekala krv. Oddelené spôsoby znázorňujú Kristovu smrť – zabitie veľkonočného Baránka. Aj príprava chleba a vína alegoricky naznačuje Kristovo utrpenie a smrť. Veď chlieb sa pripravuje zo pšeničných zŕn, ktoré sa usušia na slnku, vymlátia z klasov, pomelú, vymiešajú sa do cesta a napokon upečú na ohni. Víno sa zasa pripravuje z vylisovaného hrozna. Toto mletie obilia a upečenie pšeničných zŕn nám živo pripomína Kristove telesné bolesti. Lisovanie hrozna zasa Kristovu preliatu krv. Navyše: Kristus si pri slovách premenenia vyberá nižšie miesto v úzadí, nie to popredné, a to práve tým, že berie na seba podobu chleba a vína. Jeho božský majestát sa nedá zmyslami zachytiť. A rovnako to platí aj o ľudskej prirodzenosti. Toto veľké pokorenie v nás zasa evokuje Kristovo poníženie na kríži, keď sa nechal pribiť ako nejaký zločinec. „Kristus, Kráľ neba i zeme, sa v slovách premenenia dostáva do stavu krajnej biedy, až to vyzerá na jeho definitívnu záhubu. Ani len jediný lúč jeho slávy na ňom ako na sluhovi nepoznať. Nič, čo by naplnilo okolitý svet bázňou. Pri svojom narodení v Betleheme vyzeral ešte ako človek, ale v tejto sviatosti už vyzerá len ako kúsok chleba“ (Cochem). Na kríži sa skrylo Kristovo božstvo, vo Sviatosti oltárnej ešte aj jeho ľudstvo (sv. Tomáš Akvinský). Ten, ktorého ani nebo nemohlo obsiahnuť, väzí sťa uväznený v tejto malej skyve chleba. Ten, ktorý majestátne tróni na nebesiach, tu leží ako krotký, uviazaný baránok. Celé nebeské zástupy sa divia nad tým, že toto ľudstvo, ktoré bolo v nebi oslávené, sa na oltári takto ponižuje a pokoruje (Cochem). Týmto svojím vlastným ponížením Kristus zmieruje svojho Otca, ktorého sme si rozhnevali. Lebo neexistuje lepší spôsob, ako napraviť urážku, než sa skloniť pred Bohom. Presne takto odvrátil od seba kráľ Achab trest, ktorý mu Boh oznámil prostredníctvom proroka Eliáša, že sa pred Bohom mimoriadne ponížil. Podobne urobili aj obyvatelia Ninive. Kňazove slová pri premení slúžia priam ako meč. Ním sa tajuplne skolí sám veľkonočný baránok Kristus. Spôsoby chleba a vína sa rušia, len čo ich prijmeme. Aj týmto aktom sa symbolicky naznačuje Kristova smrť na kríži. Preto sv. Pavol hovorí, že vždy, keď sa prijíma Kristovo telo a krv, zvestuje sa Pánova smrť.

Svätá omša však nie je len akési symbolické vyobrazenie Kristovej smrti na kríži. Podobne, ako keď nám nejaký obraz alebo kríž znázorňuje Kristovo utrpenie a smrť na kríži. Vo svätej omši sa práveže táto smrť reálne a nanovo uskutočňuje. Veď Ježiš je pri svätej omši reálne prítomný pod oboma spôsobmi. Symbolicky povedané: ako keby sme mali navlas presnú kópiu dokumentu, ktorý navyše overili štátne úrady. Len by nešlo o iný dokument, ale o ten istý – tak aj nekrvavá obeta nášho Spasiteľa sa nelíši od tej krvavej, naopak, je s ňou identická. Svätá omša je teda tou istou obetou, akú Ježiš priniesol na kríži. Obeta na kríži a obeta počas svätej omše nie sú dve odlišné obety, ale jedna a tá istá.

Kristus už pri Poslednej večeri zamýšľal ustanoviť obetu, čomu nasvedčuje hlavne to, že túto večeru naplánoval v čase, keď sa prinášala obeta veľkonočného baránka. A použil dokonca podobné slová ako Mojžiš, keď uzatváral zmluvu s Bohom. Mojžiš po tom, čo dostal od Boha zákony na Sinaji, postavil oltár, zabil niekoľko zvierat a krvou týchto zvierat pokropil ľud so slovami: „Toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov“ (Ex 24,8). Podobné slová použil aj Ježiš pri Poslednej večeri. Aj v tomto prípade teda šlo o obetu. Bije pritom do očí, že jeho prehorké utrpenie a smrť nasledujú bezprostredne po Poslednej večeri. Naznačuje nám to, že obe veci – Posledná večera i smrť na kríži – predstavovali jednu a tú istú obetu. Tridentský koncil slávnostne prehlásil tieto slová: „Náš Spasiteľ ustanovil pri Poslednej večeri viditeľnú obetu. Tá mala predstavovať krvavú obetu, ktorá naňho ešte len čakala. A preto táto obeta mala až do konca časov slúžiť ako pamiatka na krvavú obetu na kríži“ (Tridentský koncil 22, 1). Ak má byť kresťanské náboženstvo najdokonalejším zo všetkých náboženstiev, malo by mať aj najsilnejšiu formu adorácie, poklony. Znamená to, že by malo mať obetu. V opačnom prípade by sa nevyrovnalo ani len ostatným náboženstvám. Ak by v Katolíckej cirkvi neexistovala žiadna obeta, nemohli by sa naplniť viaceré predobrazy a proroctvá Starého zákona. Takú situáciu si však nevieme ani len predstaviť.

Tento úryvok pochádza z knihy Zázrak svätej omše, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.