Na Zemi je človek hosťom. Prichádza na svet, aby ho zase opustil. Smrť, aj keď váha a odkladá, nezabúda zotrieť všetko, čo sa kedy narodilo. Život človeka je cestou k hrobu. Všetko pod nebom je neisté, jedine smrť je istá.

O tomto budúcom živote nás ako prirodzený rozum, tak tiež Božské Zjavenie učí veľa dobrého a spásonosného. A zaiste veľmi veľa záleží na tom, aby sme si všetko, čo sa budúceho života týka, dokonale vo svojej mysli predstavovali. Preto aj v tomto prostom pojednaní o stave človeka, ktorý prichádza na druhý svet, chceme hovoriť o tom, čo o očistci vôbec vieme a veríme.

Veríme, že na onom svete je očistec, a že tým, ktorí tam prichádzajú, môže byť od nás na zemi rôznym spôsobom pomáhané. Tieto dve veci podrobnejšie vysvetlíme.

1.

Čo človek tu na zemi zasial, to na onom svete zožne. Niektorí ľudia odtiaľto odchádzajú bez akejkoľvek poškvrny duše. Dosiahli najvyššej dokonalosti, akej človek dosiahnuť môže. O takých, vznešených, mravných, dobrých, pevne veríme, že po svojej smrti za svoj predošlý život ničím netrpia, ale naopak prichádzajú na užívanie nevýslovnej, žiadnym pomyslením na svoj prvý život neskalenej radosti. Ich blažený spôsob života všeobecne nazývame nebo.

Odchádzajú však odtiaľto aj zlí, skazení a na najvyššom stupni spustnutí ľudia. Tí nežili podľa pravidiel rozumu a príkazov Božích, ale podľa svojich žiadostí. Pre svoju rozkoš a zisk, s plným vedomím a premysleným úmyslom, konali zle a páchali neprávosti. A ani pri svojej smrti sa nechceli obrátiť k Bohu a svätým prikázaniam. Aj oni prichádzajú po smrti k novému životu, avšak k životu nevýslovne nešťastnému. Ich presmutný spôsob života na večnosti nazývame peklom.

Ale odchádzajú odtiaľto aj ľudia, ktorých život nebol ani úplne dobrý, ani úplne zlý. Žili dobre svoj život, ale často tiež hrešili, ak nie s plným vedomím, teda aspoň z nepozornosti a ľudskej krehkosti. Odchádzajú odtiaľto ľudia, ktorí spoznali svoje neprávosti a hriechy, dokonale neumyli a nevyliečili. Smrť na ne prišla skôr, než mohli udusiť vo svojej duši náchylnosť ku zlému, konaním obzvlášť dobrých skutkov.

Odchádzajú odtiaľto ľudia s mnohými neduhmi a krehkosťami, tak, že by ešte v mnohé hriechy upadli, keby im bolo dané dlhšie na svete prebývať. Odchádzajú odtiaľto ľudia neutvrdení v dobrom, bez mnohých cností, ktorými sa vo svojom živote mohli ozdobiť. Takí ľudia prichádzajú na večnosť a nachádzajú nebo aj peklo zatvorené. Majú síce sladkú nádej, že budú prijatí do sídla nevysloviteľnej, večnej radosti, ale musia najskôr trpieť časnými trestami. Súžením a trápením je objasnené svedomie predošlého života, spoznávajú vo svetle každú nedokonalosť, a to im spôsobuje veľkú bolesť.

Nevieme síce, na aké miesto vlastne prichádzajú a čím sa zaoberajú, ale vieme, že ich Boh vedie takými cestami a necháva ich robiť veci a prechádzať skúškami, ktoré sú síce bolestné, ale zároveň sú prospešné a spasiteľné. Tam sa im ešte len dokonale otvárajú oči, tam sa s mnohým utrpením učia veci, ktoré sa v živote z iba nedbanlivosti nenaučili poznať. Tam, s úzkosťou a bolestným zvieraním, zo seba dávajú dole zlé návyky a privykajú cnostiam, ktorými sa mali zušľachťovať už tu na zemi. Ich trápenie im slúži k úplnej náprave a polepšeniu a je podobné ohňu, v ktorom sa čistí zlato a zbavuje sa každej nedokonalosti. Preto tento spôsob ich počiatočného života na onom svete nazývame očistcom.

2.

Druhé hlavné učenie o očistci je, že tým, ktorí v ňom prebývajú, môžeme my tu na zemi pomáhať. Ich trápenie na večnosti je menšie a skôr skončí, ak to, čo oni tu zlého spáchali, my s ochotou naprávame a ak nám ich pozemský život slúži k výstrahe a tiež ak potvrdzujeme svoje dobré úmysly a konáme akékoľvek dobré a milé skutky. Taktiež svojim bratom, ktorí bývajú v očistci, slúžime, ak nápravu a zmenšenie ich trápenie srdečne žiadame v nábožných modlitbách, pomáhame im tiež ak pohnutí v dobrote a milosti Božej s rozhorleným srdcom za ne obetujeme najsvätejšiu sv. omšu a telo a krv Pána.

To čo som o očistci predložil, nie je vecou, ​​ktorá by odporovala zdravému rozumu, ale sa dokonale porovnáva so všetkým tým, čomu nás učí rozum a čo považujeme za isté pravdy.

Zdravý rozum nám hovorí, že mnohí ľudia kráčajú zo sveta na strednom stupni mravnej dobroty a dokonalosti. Je pravdivá skutočnosťou, že sa odtiaľto uberá väčší diel ľudí s mnohými chybami a krehkosťou a len málo tých, ktorí pri konci svojho života stoja na vrchole cnosti alebo na vrchole neprávosti. Ak ale ľudia strednej dobroty a dokonalosti prichádzajú na onen svet, môžeme z toho súdiť, že aj ich nový život stojí v strede a nepripadá k nim najvyššej trápenie ani najvyššie blaho.

A prečo by potom nebolo možné, že by človek na večnosti nahradil všetko, čo zmeškal a zanedbal tu na zemi? Prečo by aspoň na onom svete nedospel k poznaniu pravdy, ku ktorej na svete svojou vinou nedošiel? Prečo by nebolo možné, aby sa tam, v škole mnohotvárnych bolestí a utrpenia, všetkému dobrému nenaučil a nevzal na seba cnosti, ktorých už v živote dosiahnuť mohol a mal?

Istá pravda je, že náš budúci život sa v mnohých stránkach porovnáva s naším životom prítomným. Ak ale už náš život býva tu v ťažkostiach a trápeniach napravený a urobený dokonalejšie; ak tu všetci ľudia jednak nachádzajú očistec a v tomto očistci bývajú držaní až do svojej smrti, prečo by niečo tomu podobné nemohlo byť aj na onom svete? Žiadny hriech človeka nemôže zostať bez trestu. Ale je už tu každý trestaný pre svoje hriechy? Veď mnoho ľudí zomiera skôr, než mohli pocítiť za svoje hriechy aj najmenší trest. Ak nie je ale na onom svete žiadny očistec: vtedy je potrebné, aby človeku, odtiaľ sa odobravšiemu, v malých a všedných hriechoch a bez dokonalého pokánia buď bol odpustený každý trest, alebo bol odsúdený na večne trvajúcim mukám. Avšak ani to, ani tamto nie je príliš k uvereniu. Proti tomu, že by na onom svete boli tresty nemajúce konca, všeličo už navrhol všetečný rozum niektorých premúdrených.

Prirodzený, aj trochu vzdelaný rozum tomu pritakáva bezo všetkých rozpakov, a očistec považuje za múdro ustanovenú vec, nad ktorou nič podobnejšieho a lepšieho nemôže byť myslené.. Ak je dobré modliť sa za živých, prečo by malo byť zlé posielať príhovor k Božiemu trónu za mŕtvych? Ak živým slúži každý dobrý skutok, prečo by nemal slúžiť aj tým, ktorí trpia na onom svete a potrebujú pomoc? Každý človek, ktorý vstúpi na onen svet, začína, kde na zemi skončil. Avšak málokto je pri svojom odchode tak dobrý a dokonalý, aby sme mohli očakávať, že svoju cestu na večnosti bude konať bezo všetkej ťažkej a bolestnej práce, bez trudného úsilia a trpného namáhania. Prečo by teda bolo zbytočné a márne, ak my, na zemi pozostalí, sa snažíme zosnulým prispieť pobožným orodovaním, pôstom, almužnou a inými dobrými skutkami?

Text o očistci z pera významného českého teológa, filozofa a kňaza Vincenta Záhradníka (1790-1836).

Tip na knihu: Utrpenie a radosti očistca, 365 dní s dušami v očistci, Moje rozhovory s dušami v očistci, 100 modlitieb za duše v očistci