5 prekvapivých vecí o Duchu Svätom

Človek má veľa predstáv o tom, ako Duch Svätý pôsobí. Na jednom konci spektra spája Ducha Svätého s nadšením a extázou, teda výrazmi ako „krst v Duchu“ alebo „spočinok v Duchu“. Na druhom konci spektra mnohí kresťania vnímajú Ducha Svätého ako tichého spoločníka Otca a Syna – alebo ešte horšie, úplne sa naňho zabúda. Duch Svätý je viac než toto všetko. Písmo a cirkevná tradícia nám prezrádzajú viac o tom, čo koná Duch, ktorý nám môže pomôcť vnímať Ho v úplne novom svetle:

 

On nás hľadá.

V žalme 139,1 sa píše: „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko.“ V 1. liste Korinťanom 2,10 svätý Pavol spája toto hľadanie najmä s Duchom: „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ A Pavol ďalej pokračuje slovami, že kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani to, čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. Pri prijímaní tohto Ducha prijímame zároveň Božiu múdrosť. Samozrejme vo svetle žalmu 139 získavame aj nové poznanie o sebe samom vďaka životu Ducha v nás.

 

On vzdychá.

V liste Rimanom 8,26 Pavol píše: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ Ako sa môže toto stať? Stonanie, ako aj Pavol, spájame so stvorenými vecami, ktoré majú telá. Samozrejme, sám Kristus v plnosti človeka tiež celkom zastonal. Ale ako to robí Duch? To isté slovo sa používa v Sk 7,34, keď sa spomína „vzdychanie“ Izraelitov v Egypte:

Dobre som videl, ako trpí môj ľud v Egypte a počul som ich vzdychanie; preto som zostúpil vyslobodiť ich. A teraz poď, pošlem tá do Egypta!”

V Mk 7,34 sa slovesná forma tohto slova objavuje, keď Ježiš „vzdychá“ alebo „si povzdychne“ vo výzve na otvorenie neba a na to, aby bol slepý uzdravený. 

Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“

A Pavol tento výraz znova používa v 1. liste Korinťanom 5,2-4 pri opise našej skúsenosti s prebývaním v našich pozemských telách.

A vy sa ešte vystatujete namiesto toho, aby ste radšej žialili a vylúčili spomedzi seba toho, čo sa dopustil takého činu! Ja som už, hoci telom vzdialený, no duchom prítomný, rozhodol ako prítomný, že toho, čo to urobil treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, …

Telesné, pasívne významy stonania sú nevyhnutné. Ponechávajú nám aspoň dve možné interpretácie. Po prvé, môžeme ich brať tak, že neukazujú žiadne utrpenie na strane Ducha, ale namiesto toho Jeho milosrdenstvo voči nám – druh povzdychnutia z našej strany. Po druhé, môžeme toto vzdychanie vnímať ako modlitbu Ducha v našom mene, ktorý odovzdáva naše utrpenie Otcovi. Je schopný „vzdychať“, pretože prebýva v nás tak dôverne.

 

On nás vedie k vlastným krížom.

Máme tendenciu spájať Ducha s radosťou Turíc, ale on sám je prítomný aj v bolestiach kríža. Lebo to bol Duch, ktorý „viedol“ Ježiša na púšť a doviedol ho až k obetovaniu seba samého. Ako ľudia si teda často myslíme, že naša pokora vyžaduje oddelenie od Boha. Ale Boh, ktorý je skutočne „čistým duchom“, sa vkladá do drsného neporiadku ľudskej histórie bez toho, aby stratil čokoľvek zo svojho božstva.

 

On vyhľadáva Máriu.

V diele O pravej úcte k Panne Márii vysvetľuje svätý Louis de Montfort, že Duch Svätý hľadá Máriu v duši. Kde vidí Máriu, tam plodí ešte väčšie ovocie:

Iba s ňou, v nej a z nej vytvoril svoje veľdielo, Bohočloveka. A každý deň až do skončenia sveta tvorí svojich vyvolených, ako i členov tela tejto obdivuhodnej Hlavy: čím viac nachádza svoju milú a nerozlučnú nevestu Máriu prítomnú v nejakej duši, tým mocnejšie pôsobí a približuje Ježiša Krista tejto duši a túto dušu Ježišovi Kristovi. [20]

V knihe The Sanctifier, arcibiskup Luis Martinez, rozpracoval dôvod tejto potreby Márie:

Ako pôsobí toto mystické rozmnoženie v dušiach? Tak isto, ako bol Ježiš privedený na svet, pretože Boh dáva všetkým svojim dielam úžasnú známku zjednotenia. [6]

 

On nás posväcuje.

Slovo „posvätenie“ sa nám akosi nespája s Duchom Svätým. Zjednodušene povedané, posvätenie znamená podľa arcibiskupa Martineza odlíšiť sa, v tomto prípade smerom k Bohu. Podľa neho nás Duch Svätý pri našom krste posväcuje tak, ako keď sa svätí chrám. Vieme od Pavla (v 1. liste Korinťanom 3,16), že sme chrámom Ducha Svätého. Arcibiskup Martinez jednoducho rozpracováva dôsledky tejto lekcie. Ak máme byť chrámom Ducha Svätého, vyplýva z toho, že dielo toho, že sa staneme chrámom, je v konečnom dôsledku Božím dielom, nie naším. A najvhodnejšie je teda tvrdiť, že túto prácu vykonáva Duch, ktorý prebýva v tomto chráme. Samozrejme, v tomto diele musíme aj my spolupracovať, ako poznamenáva arcibiskup Martinez. Ak teda máme patriť Duchu Svätému, všetky modly musia byť vyhodené z jeho chrámu. Všetka tma musí byť rozptýlená, aby tam Boh mohol svietiť [55].

 

On sa stáva naším hosťom.

Poznáme Ducha Svätého ako Boha, ktorý v nás prebýva ako v chráme. Ale tradícia Cirkvi tiež uznáva Ducha s iným menom, ktoré nám pomáha znovu oceniť Jeho prítomnosť. Nazýva Ho dulcis Hospes animae – sladký Hosť duše. Ako sa správame k hosťom v našej domácnosti? Aký druh pohostinnosti im preukazujeme? Ak hľadáme biblický model, pomohlo by nám premýšľať cez príbeh Abraháma, ktorý hostil troch anjelov. Tí podľa jednej tradičnej interpretácie predstavujú Trojicu (Gn 18). Arcibiskup Martinez opäť využíva tento krásny opis v slovách, aké to je mať Ducha Svätého ako nášho hosťa. 

Podobne ako cestujúci, ktorý stúpa na púšti, aj Duch Svätý si vyberá dušu a prichádza do nej ako najsladší hosť. Ale na rozdiel od cestovateľa, ktorý zloží stan, aby si odpočinul, večný hosť zostáva nastálo. Stan, ktorý rozkladá na pôde našej úbohosti, je niečo božské, náčrt, odraz nášho nebeského domova: milosť, ktorá zbozšťuje dušu, božskú lásku, nadprirodzený obraz Ducha, ktorý sa vlieva do našich sŕdc, všetky cnosti a dary. Toto sú podmienky jeho prebývania, aby mohol začať svoje posvätné dielo a nasmerovať nás silným, no jemným vplyvom lásky [51].

A tu je niečo, čo nádherne zapadá do tohto obrazu stanu. Znova nás to vracia k Abrahámovmu skromnému obydliu, kde hostil troch anjelov. Pripomína nám to tiež Pavlov opis tela ako „pozemského stanu“ (2. list Korinťanom 5,1). Je nádherné, akým spôsobom Duch Svätý – „večný hosť“ – preberá svoje obydlie v skazenom tele. Je to akt Božieho milosrdenstva, znamenie nádeje na vzkriesenie a odraz nášho vlastného povolania k večnému životu.

Intímnejší život v Duchu neznamená, že musíme byť „pokrstení“ alebo „spočinutí“ v Duchu. Ako ukazuje vyššie uvedený náčrt, v Duchu je oveľa viac, čomu sa musíme naučiť. Keď sa ho snažíme lepšie spoznávať, privítajme ho ako nášho sladkého hosťa a počúvajme Jeho sladké povzdychy, keď nás učí viac o nás a o Božej múdrosti.

zdroj: CatholicExchange
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •