„Tu je niekoľko riadkov s najlepšími dojmami, ktoré som získal z tejto mojej tretej cesty, hoci pre mňa osobne ako kňaza to nebolo nič príjemné, pretože som nesmel slúžiť svätú omšu ani prijať sväté prijímanie. Na to sa sťažujú aj deti, pretože celé dni neprijímali Pána vo svojich čistých srdciach.“

Výskyt nového mystického javu bol nepochybne spôsobený touto obozretnou situáciou, ktorú priniesli vyššie cirkevné príkazy. Bolo to podávanie svätého prijímania anjelom. Tento jav nie je sám osebe nový. Vizionári vo Fatime tiež viackrát prijali sväté prijímanie, ktoré udeľoval „anjel pokoja“, žiariaca postava, ktorá sa prvýkrát zjavila malým deťom a pripravila ich na návštevy Preblahoslavenej Panny. Rovnaké zázraky boli v minulosti časté aj v prípade Terézie Neumannovej a iných mystikov.

Dievčatá z Garabandalu bolo často vidno, ako padli v extáze na kolená, modlili sa, zaujali zaužívaný postoj na prijatie svätého prijímania, otvorili ústa a niečo prehltli. Kňaz raz Conchite povedal: „To, čo hovoríš, nemôže byť pravda, pretože anjeli nemôžu konsekrovať.“ Conchita iba pokrčila plecami. O pár dní na to však vysvetlila: „Spýtala som sa Panny a máte pravdu. Povedala mi, že anjel berie hostie z bohostánkov na zemi…“

Lekári overili pravosť stavu extázy, keď deti zaujmú tento postoj a robia pohyby, akoby naozaj prijímali sväté prijímanie. Jedného dňa, keď Conchita prišla k sebe, podotkla, že je hladná. Matka jej ponúkla sendvič, ale dieťa sa neodvážilo ochutnať ho, a povedalo: „Vieš, stále mám v ústach chuť hostie.“

Conchita vo svojom denníku píše, že spočiatku im svätý archanjel Michal zvykol dávať nekonsekrované hostie, aby ich naučil zbožne prijímať sväté prijímanie. Jedného dňa im povedal, aby sa na druhý deň postili a aby so sebou priviedli k boroviciam dievčatko. Keď dorazili k boroviciam, zjavil sa im anjel „s pohárom, ktorý vyzeral ako zlato“. Naznačil, že by sa mali pripraviť na sväté prijímanie a že hostie sú konsekrované. Donútil ich povedať: „Vyznávam…“ a potom sa poďakovali a povedali: „Duša Kristova, posväť ma“ v španielčine. Conchita končí svoj popis slovami: „A potom sme o tom povedali ľuďom a niektorí si z nás robili posmech. A keď nám dal sväté prijímanie, ostal dlho.“

Ďalej možno v Conchitinom denníku čítať: „Pretože sme na Preblahoslavenú Pannu a anjela naliehali, aby urobili zázrak, 22. júna, keď som sa chystala prijať sväté prijímanie, povedal mi: ,Urobím zázrak; nie ja, Boh, ale na moje a tvoje orodovanie.‘ A spýtala som sa ho: ,A čo to bude?‘ A on odpovedal: ,Keď ti dám posvätnú hostiu, ľudia ju uvidia na tvojom jazyku.‘ Trochu som sa zamyslela. Potom som mu povedala: ,Ale keď mi dávaš sväté prijímanie, aj tak na mojom jazyku hostiu vidno.‘ Ale povedal mi, že to tak nebolo, že ľudia okolo ju nevideli. Ale v deň, keď vykoná zázrak, ju uvidia. A povedala som mu: ,Ale to je len malý zázrak.‘ A zasmial sa… A v ten deň, keď mi to povedal, odišiel.“

Na druhý deň opäť prijala sväté prijímanie z rúk anjela a pýtala sa ho, kedy bude zázrak. Anjel odpovedal, že Preblahoslavená Panna jej oznámi dátum. Keď položila Panne rovnakú otázku, Conchita vo svojom denníku píše, že Panna Mária odhalila, že nasledujúci piatok bude počuť hlas a ten jej povie dátum.

Jej denník pokračuje: „Prišiel piatok a ako mi povedala Panna, keď som bola v borovicovom háji, všimla som si hlas, ktorý mi hovoril, že 18. júl je deň, keď sa bude konať zázrak. Hlas, ktorý som počula, mi hovoril: ,Malý zázrak, ako to voláš.‘“

V súlade s pokynmi, ktoré dostala, začala Conchita od 3. júla oznamovať zázrak viditeľného svätého prijímania s rovnakým pokojom a sebaistotou, akú teraz prejavuje pri predpovedaní veľkého zázraku, ktorý má prísť, „takže všetci uveria“.

Napísala biskupovi list, ktorý mu osobne doručil don Placido Ruiloba Arias zo Santanderu, ktorý videl veľa zázrakov v Garabandale a preukázal maximálnu obozretnosť a nadhľad pri dôkladnej kontrole udalostí, o ktorých hovoríme.

Keď sa otec Marichalar dopočul, že dieťa rozposiela listy po celej krajine a oznamuje tento jav, považoval za vhodné navrhnúť, aby už nepísalo. Podobné návrhy predložili aj ďalší ľudia v obave, že sa zázrak neskutoční. Conchita ich však ubezpečila, že píše na anjelov príkaz.

Prišiel 18. júl (1962) a ulice dedinky boli zaplnené rastúcim davom pútnikov a pozorovateľov. V priebehu dňa sa nepokoj s rastúcim počtom návštevníkov zvyšoval. Neďaleko Conchitinho domu sa za zvuku gájd a bubnov veselo tancovalo. Tak došlo k tomu, že vo veľmi krátkej vzdialenosti od seba boli dve skupiny, jedna tancovala, druhá sa modlila ruženec. Keďže sa mnohí báli, že ak bude tanec pokračovať, neuskutoční sa žiadny zázrak, don Ignacio Rubio sa Conchity opýtal, či by nebolo rozumné požiadať ich, aby prestali. Na to Conchita odpovedala, že „s tancom alebo bez tanca“ sa stane zázrak, ako si zapíše do svojho denníka. „A potom,“ dodáva, „sa už o tanec nestarali.“

„Keď sa začalo stmievať,“ pokračuje Conchita, „ľudia boli znepokojení, pretože už bolo neskoro, ale keďže mi anjel a Panna povedali, že zázrak príde, nemala som obavy, pretože ani Panna, ani anjel mi nikdy nepovedali, že by sa stalo niečo, čo sa nestalo.“

Je skutočne obdivuhodné vidieť vieru tohto dievčaťa, ktoré nikdy ani na chvíľu nepochybovalo o pravdivosti všetkého, čo počulo vo svojich rozhovoroch alebo z pier Zjavenia.

Pokračujme v citovaní z jej denníka:

„Keď prišla desiata hodina, mala som volanie. A ďalšie o polnoci. Neskôr, o druhej hodine, sa v mojej izbe zjavil anjel. V dome boli moja matka Aniceta, môj brat Aniceto, môj strýko Elias, moja sesternica Lucia a Maria del Carmen Fontaneda z Aguilar del Campo. Anjel so mnou chvíľu zostal a ako po iné dni mi povedal: ,Povedz: Vyznávam… a mysli na toho, ktorého čoskoro prijmeš.‘ Urobila som, ako mi bolo povedané, a potom mi dal sväté prijímanie. A po tom, ako mi dal sväté prijímanie, mi povedal, aby som sa pomodlila: ,Duša Kristova, posväť ma‘ a poďakovala sa. Mala som mať vyplazený jazyk, až kým nezmizol a neprišla Panna. A to som aj urobila. Keď Panna prišla, povedala mi, že ešte neuverili všetci.“

Tento úryvok nájdete v knihe Garabandal, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.