Vo svojich 80tich rokoch bol vysvätený za kňaza vlastným synom

Bratov dvojičky spolu vysvätili, dvojičky sestry vstupujú do zasväteného života, ovdovelí dedkovia sú vysvätení za prítomnosti svojich synov, ktorí sú tiež kňazmi … Tento príbeh je najneobvyklejší: starší vdovec bol vysvätený za kňaza svojím vlastným synom, ktorý bol biskupom.
Táto udalosť, ktorá je iste svojho druhu aspoň donedávna, sa udiala v Brazílii pred 51 rokmi. Vicente Melillo, taliansky prisťahovalec, mal 83 rokov, keď ho vysvätil jeho syn, biskup Aniger Francisco Maria Melillo, v prítomnosti jeho ďalších siedmich žijúcich detí (z celkového počtu 11), 15 vnúčat a 8 pravnúčat.
Keď sa pozrieme bližšie na to, ako sa všetky tieto veci zhŕkli do jednej situácie, je to poriadne prekvapenie. Keď čítame život Vicenteho pred kňazstvom, nie je to až také prekvapenie.

Úspešný príbeh talianskeho migranta
Vicente Melillo sa presťahoval z Talianska do mesta Campinas v južnej Brazílii so svojimi rodičmi v roku 1883, keď mal iba tri mesiace. Svoju úspešnú ranú kariéru začal ako novinár v písaní pre miestne časopisy. Práve tu v Campinas sa oženil so svojou manželkou Reginou Moratovou a mali spolu 11 detí, z ktorých tri zomreli v mladom veku.
Ich pozostalí synovia a dcéry našli svoje uplatnenie v širokej škále povolaní: lekár a profesor, básnik, spisovateľ, filozof, historik, sociálny pracovník či rehoľná sestra alebo dokonca biskupom.
Nie je náhoda, že mnohí z ich potomkov skončili v profesiách zameraných na pomoc iným ľuďom prostredníctvom vyučovania, medicíny, sociálnej práce a rehoľnej služby. Naučili sa dôležitosť služby od svojich rodičov.

Život charity
Vicente bol zakladateľom a prezidentom miestnej spoločnosti Svätého Vincenta de Paul v Campinas a São Paulo, kde sa spolu so svojou rodinou pohyboval okolo roku 1920. Aj keď tu začal pracovať ako právnik, viac sa stal známy skrze svoju charitatívnu prácu. Okrem vedenia v Spoločnosti sv. Vincenta de Paul v roku 1931 založil na pozemku, ktorý sám venoval, domov pre staršie osoby, siroty a pre deti so zdravotným postihnutím.
V roku 1935 založil komunitu – Buçocaba – pre stovky starších ľudí. Tu mohli spolu nažívať a venovať sa poľnohospodárskej práci do takej miery, akej boli schopní. Dostávali pomoc od charity v miere, v akej ju potrebovali. Neskôr zriadil aj ubytovňu pre chudobných študentov, ktorí chceli študovať na univerzitách v hlavnom meste, ale nemohli si dovoliť ubytovanie.

Volanie ku kňazstvu
Vicente, ktorý sa zaujímal o duchovné ako aj o hmotné blaho obyvateľov Buçocaby, v 60. rokoch 20. storočia požiadal arcibiskupa São Paula, kardinála Agnela Rossiho, aby im pridelil farnosť. Vtedy sa kardinál obrátil na Vicenteho (v tom čase bol už vdovec) a opýtal sa ho, či by sa sám chcel stať farárom v tejto komunite. Jeho odpoveď bola: „Rád by som.“
Vzhľadom na jeho vzťah a pochopenie Cirkvi, rehoľného života a kňazstva (mal dcéru, ktorá bola rehoľníčkou a syn, ktorý bol biskupom), kvôli intenzívnemu duchovnému životu a jeho pokročilému veku mu kardinál zabezpečil pápežskú výnimku z obvyklých povinných štúdií teológie v seminári.
V roku 1966, vo veku 83 rokov, už Vicente Melillo kľačal pred svojím vlastným synom a prijímal sviatosť kňazstva. Žil ďalšie tri roky a každý deň slávil omšu pre obyvateľov Buçocaby, až kým 3. októbra 1969 po prijatí posledného pomazania od svojho syna biskupa zomrel.

Rodina: skleník svätosti
Je to skutočne pozoruhodný príbeh života stráveného prevažne v službe druhým. Dostupné zdroje nám veľmi nehovoria o jeho manželke, ale podľa toho, čo vieme o Vicentem a jeho deťoch, bola pravdepodobne aj pozoruhodnou ženou. Jej meno bolo Regina („kráľovná“) po Panne Márii, kráľovnej nebies. Bola manželkou i matkou detí, ktoré vstúpili do zasväteného života. Je zaujímavé, že jej syn, biskup, bol nositeľom mena Aniger, čo je vlastne meno Regina odzadu.
Kiežby Boh povolal mnoho svätých rodín, kde otcovia a matky odovzdávajú vieru svojim deťom tak efektívne, aby sa mohli z nich a pre nich stať duchovnými otcami a matkami v sviatostiach a svätosti.

zdroj: Aleteia
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •