Urobte rozhodnutie, kým nezačnú kričať kamene

Pápež František povedal počas katechézy na Kvetnú nedeľu: Nikto, v žiadnej situácii, nie je ďaleko od Otcovho milosrdného pohľadu. Ježiš vstúpil na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema. Liturgia nás pozýva, aby sme sa podelili o radosť a oslavu ľudí, ktorí volajú na chválu svojmu Pánovi. Táto radosť však časom mizne a zanecháva horkú a smutnú chuť v podobe utrpenia. Slávnosť vstupu zrejme spája príbehy radosti a utrpenia, chýb a úspechov, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života. Taký vtedy prežívali aj jeho učeníci. Vyjadruje doslova protichodné pocity, že aj my, dnešní ľudia, máme schopnosť veľkej lásky … ale aj veľkej nenávisti, schopnosť odvážneho sebaobetovania, ale aj schopnosť „umyť si ruky“ v správnom čase, schopnosť lojality, ale aj opustenia a zrady. Aj v celom evanjelu jasne vidíme, že radosť, ktorú Ježiš prebúdza, je pre niektorých zdrojom hnevu a podráždenia.

Ježiš vstupuje do mesta obklopený svojimi ľuďmi za veľkého hluku, spevu a kriku. Môžeme si predstaviť, že v tom dave začujeme zároveň hlas syna, ktorému sa odpustilo, hlas uzdraveného malomocného alebo aj bľabot stratenej ovečky. A takisto medzi ľuďmi začujeme aj pieseň krčmára, nečistého, výkriky tých, čo žijú na okraji mesta, krik tých mužov a žien, ktorí nasledovali Ježiša, pretože súcitili s ich bolesťou a utrpením… Ten veľký krik je piesňou a spontánnou radosťou všetkých tých, ktorí zostali niekde vzadu prehliadnutí a po tom, čo sa ich dotkol Ježiš, kričali: „Blahoslavený ten, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Ako by nemohli chváliť toho, kto im prinavrátil dôstojnosť a nádej? Je to radosť toľkých hriešnikov, ktorým sa odpustilo a teraz sú schopní znovu dôverovať a dúfať. A oni volajú a tešia sa v skutočnej radosti.

Celá táto radosť a chvála je zdrojom nepríjemnosti, škandálu a rozrušenia pre tých, ktorí sa považujú za spravodlivých a „verných“ zákonu a rituálnym predpisom. Je nepríjemnou radosťou pre tých zatvrdilých k bolestiam, utrpeniu a biede. Mnohí z nich si sami myslia: „Takíto chorí ľudia!“ Počujú radosť neprijateľnú pre tých, čo zabudli na veľa šancí, ktorých sa im dostalo. Ako ťažké je pre pohodlných a pre sebespravodlivých ľudí pochopiť radosť a oslavu Božieho milosrdenstva! Ako ťažké je pre tých, čo veria len v seba a pozerajú sa na ostatných, aby sa podieľali na tejto radosti.

A potom je tu aj druhý výkrik, ale krutý. Krik tých, čo volajú: „Ukrižujte ho!“ Už nie je spontánny, ale vyzbrojený znevažovaním, ohováraním a falošným svedectvom. Je to hlas tých, ktorí prekrúcajú skutočnosť a vymýšľajú príbehy vo svoj vlastný prospech, bez starosti o dobré meno druhých. Toto je falošná pohnútka. Je to výkrik tých, ktorí nemajú problém hľadať spôsoby, ako získať moc a umlčať nesúhlasné názory. Výkrik, ktorý pochádza z „prekrútenia“ faktov a ich vykresľovania tak, že znetvorujú tvár Ježiša a robia ho „zločincom“. Je to hlas tých, ktorí chcú brániť svoju vlastnú pozíciu, najmä tým, že diskreditujú bezbranných. Je to výkrik, ktorý sa zrodil z pocitu sebestačnosti, pýchy a arogancie a ktorý nevidí problém kričať: „Ukrižuj ho, ukrižuj ho“.

A tak oslava ľudí skončí umčaním. Nádej je zničená, sny zabité, radosť potlačená, srdce zatienené a láska chladne. Je to výkrik: „Zachráňte sa!“. Otupuje náš zmysel pre solidaritu, utlmuje naše ideály a zahmlieva náš zrak… Tento krik chce vymazať súcit a spoluutrpenie, ktoré je súcitom.

Najlepším prostriedkom, ako čeliť takýmto ľuďom, je pohľad na Kristov kríž a pocit nechať sa vyzvať jeho posledným výkrikom. Zomrel s výkrikom lásky ku každému z nás: mladým i starým, svätým i hriešnikom, ľuďom z jeho i našich čias. Boli sme spasení jeho krížom a nikto nemôže uprieť túto radosť z evanjelia. Nikto v žiadnej situácii nie je ďaleko od Otcovho milosrdného pohľadu. Pohľadom na kríž môžeme vyzvať naše priority, voľby a činy. A tak vyzveme našu citlivosť voči tým, ktorí majú ťažkosti. Bratia a sestry, na čo sa zameriava naše srdce? Je Ježiš Kristus aj naďalej zdrojom radosti a chvály v našom srdci, alebo nás naše priority a obavy zahanbujú, keď sa pozeráme na hriešnikov, najmenších a zabudnutých?

Radosť, že Ježiš sa v nás prebúdza, je zdrojom hnevu a dokonca aj podráždenia niektorých, pretože radosť človeka je ťažké manipulovať. Obzvlášť radosť mladého človeka je ťažké manipulovať!

Ale dnes je možný aj tretí druh kriku: „Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“ (Lk 19,39-40). Vždy existovalo pokušenie umlčať mladých ľudí. Farizeji upozorňujú Ježiša a žiadajú ho, aby ich umlčal. Existuje mnoho spôsobov, ako umlčať mladých ľudí a urobiť ich neviditeľnými. Mnoho spôsobov, ako ich znecitlivieť, aby zostali v tichosti a nepýtali sa na nič alebo nič neposchybňovali. Existuje veľa spôsobov, ako ich usadiť, nedovoliť im zapájať sa do ničoho, urobiť svoje sny plochými, nudnými, nepodstatnými a žalostnými. Na túto Kvetnú nedeľu, keď oslavujeme Svetový deň mládeže, je dobré počúvať Ježišovu odpoveď všetkým farizejom z minulosti a prítomnosti: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“ (Lk 19, 40). Drahí mladí ľudia, vo vás je schopnosť zakričať. Je na vás, aby ste sa rozhodli pre „Hosanna!“ v nedeľu, aby ste nespadli do piatkového „Ukrižujte ho!“ … Je na vás, aby ste neostali ticho. Dokonca aj vtedy, keď ostatní mlčia, alebo keď starší ľudia a vodcovia – tak často skorumpovaní – mlčia alebo ak celý svet mlčí a stráca svoju radosť. Pýtam sa vás: Budete kričať? Prosím, urobte túto voľbu, kým nezačnú kričať kamene.

 

zdroj: aleteia.org

Zdieľajte
  • 11
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    11
    Shares