Nie je mnoho svätých, ktorí mali všetkých päť svätých rán súčasne. Duch Boží vanie, kam chce, a svoje úmysly dosahuje viac než dosť. Gemma patrila do počtu týchto vyznamenaných, nedostala však iba rany ukrižovaného Spasiteľa, ale mala podiel aj na jeho utrpení. Po krvavom pote, ktorý Pán Ježiš prelieval v Getsemanskej záhrade, nasledovalo bičovanie. Gemma rozjímala práve o tomto bolestnom tajomstve so zvláštnou zbožnosťou, ba takmer počítala hlboké rany, ktorými videla najsvätejšie telo svojho miláčika pokryté. Myslela v duši na to, že všetky sú dielom lásky. Túžila po tom, aby mohla trpieť rovnakými bolesťami na svojom tele.

Keď jedného dňa – bolo to na prvý piatok v marci roku 1901 – opäť s plačom prosila svojho božského Ženícha, aby jej doprial podiel na svojom bolestnom bičovaní, cítila, že je vypočutá. V extáze trpela hroznými mukami, ktoré svojmu duchovnému vodcovi opísala takto: „V piatok okolo druhej hodiny mi dal Ježiš pocítiť niekoľko rán. Otče môj, som samá rana, preto potichu trpím. Nech žije Ježiš!“

O týchto ranách, ktoré neboli výsledkom žiadnej obrazotvornosti, pani Cecília, ktorá ich niekoľkokrát podrobne pozorovala, povedala: „Videla som, že Gemma toho večera trpí viac než kedykoľvek a je pohrúžená v extáze. Chytila som ju za ruku a uvidela som na nej veľké červené šmuhy. Vzala som kus plátna, položila ho na šmuhy a uvidela som, že na plátne je krv. Gemma hrozne trpela. Počula som, ako volá: ,Sú to tvoje rany, ó, Ježišu?‘ Z toho som usudzovala, že je to bičovanie. Rovnaké zjavenia sa opakovali po štyri piatky v marci roku 1901. Na druhý piatok mala mäso rozodraté, tretí piatok mala poranenie ešte výraznejšie a takmer jej bolo vidno kosti. Na štvrtý piatok sa mi naskytol obraz, ktorý je ťažké opísať. Celé telo mala posiate ranami, hlbokými až jeden centimeter, ale po dvoch či troch dňoch všetko zmizlo. Raz som jej dve rany, ktoré sa nehojili, obviazala, ale začali hnisať. Keď som potom dávala obväz preč, spôsobila som Gemme hrozné bolesti. Potom sa však obe rany pomaly samy zahojili. Ostatné sa vyliečili ihneď.“

Rovnako znejú aj výpovede iných očitých svedkov. Tým je úplne vylúčená domnienka, že by sa Gemma priviedla do takého stavu sama bičovaním. Určite netreba znovu pripomínať, že Gemma tie rany na svojom tele bolestne cítila, a už jej správanie muselo o tom presvedčiť každého. Osoby, ktoré ju v týchto okamihoch pozorovali, jednohlasne dosvedčovali: „Medzi bičovaním sme mohli pozorovať, že Gemma veľmi trpí. Rozčúlená však nebola. Tu a tam sebou mimovoľne trhla a ruky sa jej trocha triasli. Jej citlivosť bola normálna, všetko pozorovala. Trocha zachripela, ale rýchlo sa zotavila.“ Skúška dokázala, že sa po extáze na všetko veľmi dobre pamätala. Aký srdcervúci pohľad poskytovala – úbohá – v tomto stave!

Viete, čo mi hovorila uprostred najprudších múk? „Veľmi ma odporúčajte Ježišovi!“ Potom som ju počul volať: „Matka moja! Večný božský Otče!“ Vo štvrtok večer asi okolo jedenástej hodiny povedala: „S Bohom až do rána.“ Rany prestali a ona bola ako mŕtva. Tepna jej medzitým pulzovala úplne pravidelne a srdce sa jej trochu upokojilo.

Toto tajuplné zjavenie sa pravdepodobne opakovalo okrem tých štyroch piatkov mesiaca marec roku 1901 rovnakým spôsobom ešte aj inokedy, aj keď nebolo spozorované, lebo Gemma sa Božie dary úzkostlivo snažila skryť.

Tento úryvok pochádza z knihy Neuhasiteľný plameň Gemmy Galgani, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.