List Bohu od zomierajúceho kňaza

José Luis Martín Descalzo je kňaz, novinár a španielsky spisovateľ pochádzajúci z hlboko kresťanskej rodiny, v ktorej bol najmladším zo štyroch súrodencov. Vyštudoval históriu a teológiu na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. V roku 1953 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor a riaditeľ spoločnosti komorného divadla. Počas Druhého vatikánskeho koncilu bol tlačovým spravodajcom.

Ako novinár viedol rôzne časopisy a televízne programy. Napísal niekoľko literárnych diel, najznámejšie sú: „Život a tajomstvo Ježiša Nazaretského“, „Dôvody pre život“, „Dôvody pre nádej“, „Dôvody pre radosť“, „Dôvody pre lásku“ a „ Dôvody za hranicami “, ktoré predstavujú zbierku článkov založených na skutočných udalostiach a každodennom živote.

Bol úplne oddaný kňazstvu; v hlbokej jednoduchosti sa snažil byť verný svojmu povolaniu. Od mladosti trpel vážnymi ochoreniami srdca a obličiek, ktoré ho doviedli k dlhoročnej dialýze. Žil v plnosti chvíle, neustále šíril nádej, a to až do svojej smrti v Madride 11. júna 1991. Tu uvádzame posledný článok pred jeho smrťou – list Bohu, vzácny text hodný premýšľania a zdieľania.

Ďakujem. Týmto slovom môžem zhrnúť obsah tohto listu, Bože, moja láska, pretože to je všetko, čo ti mám povedať: ďakujem, ďakujem. Keď sa pozriem z vrcholu hory mojich 55 rokov, čo môžem vidieť, okrem nekonečných hôr tvojej lásky? V mojom živote niet miesta, ktoré by nebolo osvetlené tvojou milosťou. Nikdy sa nestalo, že by som nezažil tvoju milujúcu, otcovskú prítomnosť, ktorá hľadela na moju dušu.

Akurát včera som dostal pozdrav od priateľky, ktorá sa dopočula o mojich zdravotných problémoch. Zúrivo mi napísala: „Obrovský hnev sa mi vlial do môjho celého bytia a vzbúrila som sa proti Bohu za to, že dovolí trpieť ľuďom ako vy.“ Chúďatko! Jej náklonnosť jej nedovolí vidieť pravdu. Aj keď nie som o nič dôležitejší než ktokoľvek iný, celý môj život je svedectvom o dvoch veciach, bytí a viere. Za 55 rokov som si od ľudí vytrpel viac než len niekoľko ráz. Utŕžil som preklínania, nevďak, nedorozumenie a žil som v osamelosti. Od teba som však dostal gesto nekonečnej náklonnosti, vrátane mojej poslednej choroby.

Najprv si mi daroval bytosť, zázrak byť človekom. Radosť z prežívania krásy sveta. Radosť z toho, že sme súčasťou ľudskej rodiny. Radosť z poznania, že ak nakoniec všetko uvediem do rovnováhy, zárezy a modriny na mojom tele budú oveľa menšie než tá obrovská láska, ktorú tí istí ľudia vložili na opačnú misku váh môjho života. Mal som viac šťastia ako ostatní? Pravdepodobne. Ako by som mohol predstierať, že som mučeníkom ľudstva vediac, že sa mi dostalo väčšej pomoci a porozumenia než ťažkostí?

K daru bytia si mi dal dar viery. Za môjho detstva som každou hodinou cítil tvoju prítomnosť. Bol si ku mne nežný. Tvoje meno ma nikdy nevyľakalo. Zasadil si do mojej duše úžasnú schopnosť poznať, že som milovaný, cítiť, že som milovaný, prežívať tvoju prítomnosť každý deň v každej hodine. Viem, že sú aj ľudia, ktorí preklínajú deň svojho narodenia; ktorí na teba kričia, že si neprosili o svoje narodenie. Ani ja som oň neprosil, pretože som ešte neexistoval. Ale keby som vedel, aký bude môj život, prosil by som oň; prosil by som o to isté bytie, ktoré si mi daroval.

Myslím, že bolo absolútne nevyhnutné narodiť sa v rodine, ktorú si vybral pre mňa. Dnes by som dal všetko, čo mám, len aby som mal rodičov a súrodencov, ktorých som mal. Všetci boli živými svedkami prítomnosti tvojej lásky. Prostredníctvom nich som sa tak ľahko naučil, kým si. Vďaka nim bolo pre mňa oveľa ľahšie milovať teba a iných. Bolo by absurdné nemilovať ťa. Bolo by ťažké žiť v takej horkosti. Šťastie, viera a dôvera boli ako puding, ktorý moja matka zvykla po večeri servírovať. Keď ho neservírovala, bolo to jednoducho preto, že sme tie dni nemali vajcia, nie preto, že by nám chýbala láska. Tiež som sa naučil, že bolesť je bežná vec. Nie kliatba, ale súčasť ceny života, niečo, čo nikdy nesmie vziať našu radosť.

Vďaka tomu všetkému mi bolesť neubližuje, ani necítim horkosť. Nie preto, že som odvážny, ale jednoducho preto, že už od detstva som sa naučil rozjímať o pozitívnych aspektoch života a v hĺbke prijímať aj tie temné. Ukazuje sa, že keď prídu, nie sú až tak temné, ale len trochu sivé. Iný priateľ mi dnes napísal, aby som prežil dialýzu „opíjaním sa Boha“. Zdá sa to trochu prehnané a melodramatické. Pretože už od detstva som sa opíjal tvojou prítomnosťou, Bože, a s tebou vždy cítim neotrasiteľnosť v utrpení. A možno je to aj preto, že tá pravá bolesť ešte neprišla.

Niekedy si myslím, že som mal „príliš veľa šťastia“. Svätí ti obetovali veľké veci. Nikdy som nemal čo ponúknuť. Obávam sa, že v hodinu svojej smrti budem mať rovnaké myšlienky, ako mala aj moja matka, keď zomierala; myšlienku zomrieť s prázdnymi rukami, pretože nič, čo si mi poslal, nebolo neznesiteľné; ani osamelosť alebo púšť, ktorú dávaš tým, ktorí sú skutočne tvoji. Ospravedňujem sa, ale čo mám robiť, keď si ma nikdy neopustil? Niekedy sa hanbím pomyslieť, že umriem bez toho, aby som bol na tvojej strane Olivovej záhrady; bez toho, aby som prežíval v Getsemanii svoju agóniu. Nikdy si ma neodtiahol z Kvetnej nedele. Niekedy som si vo svojich hrdinských snoch dokonca myslel, že by som rád prežil krízu viery, aby som ti dokázal samého seba. Hovoria, že autentická viera sa skúša v ohni. Nikdy som sa nestretol so žiadnym ohňom len s tvojimi starostlivými rukami.

Nie je pravda, že by som bol lepší ako ostatní. V mojom vnútri prebýva hriech. Obaja vieme ako hlboko. Pravda je, že aj v tých najhorších dobách som vďaka tvojmu neustálemu svetlu takmer vôbec nezažil tmavý tieň zla. Aj v utrpení som bol stále tvoj. V skutočnosti sa tvoja láska voči mne zväčšovala, hoc som robil viac a viac chýb.

Na teba som sa spoliehal v čase prenasledovania a ťažkostí. Viem, že aj v tých pozemských veciach bolo na mojej strane vždy viac dobrých ľudí než zradcov. Za každé nepochopenie som dostal desať úsmevov. Mal som to šťastie, že mi zlo nikdy neublížilo. A čo je najdôležitejšie, nikdy som vo vnútri nepocítil horkosť. Dokonca aj zlé skúsenosti znásobili moju túžbu stať sa lepším a mali za následok neočakávané priateľstvá.

Neskôr si mi dal moje úžasné povolanie. Len tak byť kňazom je nemožné. Ale je to úžasné, to viem. Dnes určite neprežívam nadšenie z mladej lásky ako v prvých dňoch. Ale sa omša našťastie pre mňa nikdy nestala obyčajnou rutinou a stále sa trasiem pri každej spovedi, stále viem o neprekonateľnej radosti z toho, že môžem pomáhať ľuďom a o radosti z toho, že im môžem hovoriť o tvojom mene. Vieš, stále plačem, keď čítam podobenstvo o márnotratnom synovi. Vďaka tebe cítim pohnutie zakaždým, keď čítam tú časť kréda, ktorá hovorí o tvojom utrpení a smrti.

Najväčší z tvojich darov bol, prirodzene, tvoj Syn, Ježiš. Aj keby som bol tým najsmutnejším človekom, alebo keby ma v každej časti môjho života niečo prenasledovalo, viem, že by som si mal spomenúť iba na Ježiša, aby to všetko vo mne prekonalo. Vedomie, že si jedným z nás, nás zmieruje so všetkými zlyhaniami a prázdnotou. Ako by som mohol smútiť, keď viem, že si kráčal po tejto planéte? Ako by som mohol chcieť viac nežnosti než meditovať tvárou v tvár Máriu?

Určite prežívam šťastie. Ako by som nemohol byť šťastný? Som tu šťastný, dokonca aj keď som mimo slávy neba. Pozri, ty vieš, že sa nebojím smrti, ale ani sa nebudem za ňou ponáhľať. Budem tam môcť byť bližšie k tebe než doteraz? Toto je zázrak: prežívať nebo od okamihu, keď ťa môžeme milovať. Moj priateľ Cabodevilla raz povedal: „Umrieme bez toho, aby sme vedeli, ktorý z tvojich darov je ten najväčší: že nás miluješ alebo že nám dovolíš milovať ťa.“

Z tohto dôvodu ma veľmi trápi, že poznám ľudí, ktorí si necenia svoje životy. Skutočne robíme niečo nekonečne väčšie než naše vlastné prirodzené: milovať ťa, spolupracovať s tebou pri vytváraní veľkého chrámu lásky!

Je pre mňa ťažké povedať, že ti tu vzdávame slávu. To je príliš veľa! Som spokojný s presvedčením, že keď si položím hlavu do rúk, máš možnosť milovať ma. Trochu sa musím pousmiať pri pomyslení, že nám dáš nebo za odmenu. Odmena za čo? Si múdry. Ty nám dávaš nebo a vyvolávaš dojem, že sme si ho zaslúžili. Veľmi dobre vieš, že láska sa dá splatiť iba láskou. Šťastie nie je dôsledkom či ovocím lásky. Láska je sama osebe šťastie. Vedieť, že si môj Otec, to je nebo. Samozrejme, nemusíš mi nič dávať, milovať ťa je samo o sebe dar. Nemôžeš mi dať viac.

A práve pre toto všetko, môj Bože, som chcel hovoriť o tebe a s tebou na posledných stránkach mojej knihy „Dôvody pre lásku“. Si konečný a jediný dôvod mojej lásky. Nemám nikoho iného. Ako by som mohol prežívať nádej bez teba? Na čom by stála moja radosť, keby si mi chýbal? Vínom bez chuti by bola moja láska, keby nebola odrazom tvojej lásky? Ty dávaš silu a život všetkému. Veľmi dobre viem, že mojou jedinou úlohou ako človeka je opakovať a opakovať tvoje meno. S touto myšlienkou sa lúčim a odchádzam.

zdroj: CatholicExchange (orig.)
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •