Tri hodiny v očistci – svedectvo o. Daniela Nataleho

Očistec a duše v očistci… To je svet, ktorý je nám, ľuďom putujúcim ohraničeným životom k večnosti, takmer neznámy. Ale je v skutočnosti tak úplne neznámy? Sväté písmo sa niekoľkokrát zmieňuje o existencii miesta, kde žijú duše po smrti a očisťujú sa, aby mohli dosiahnuť plnosť (2 Mach 12,38–45; Mt 5,22–26; Mt 12,32; 1Kor 3,10–15; 1Pt 3,18–20; 1Pt 4,6). Katechizmus katolíckej cirkvi učí: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“ (KKC 1030)

Niektorí svätí dostali milosť nazrieť do očistca. Napríklad sv. sestra Faustína opisuje onú skúsenosť vo svojom Denníčku: “Uvidela som anjela strážcu, ktorý mi povedal, aby som išla za ním. O chvíľu som sa ocitla na hmlistom mieste naplnenom ohňom a v ňom bolo veľa trpiacich duší. Tieto duše sa veľmi vrúcne modlili, ale pre ne samé to nemá žiaden účinok, im môžeme pomôcť len my. Plamene, ktoré ich pálili, ma nezasahovali. Môj anjel strážca sa mi nevzďaľoval ani na chvíľu. Spýtala som sa tých duší, čím trpia najviac. A odpovedali mi zhodne, že najviac trpia túžbou po Bohu. (…) a počula som hlas, ktorý povedal: ‘Moje milosrdenstvo to nechce, ale spravodlivosť nariaďuje.’“(Denníček, 20)

Svätá Katarína Janovská vo svojom traktáte o očistci rozpráva o tom, čo videla: “Duša niektorých zomrelých sa voči dokonalej svätosti Boha cíti tak špinavá a nehodná priblíženia sa k Nemu, že sa samy podrobujú neopísateľne veľkému, ale očisťujúcemu utrpeniu. Aj napriek tomu sú šťastné, pretože vedia, že sú spasené.

Svätý Páter Pio povedal kedysi svojmu duchovnému synovi Dominikovi Labellartemu, zakladateľovi štyroch inštitútov zasväteného života: “Syn môj, je lepšie prežiť celý život v najhorších trápeniach ako jeden deň v očistci.

Medzi duše, ktorým bolo dané poznať očistec, patrí tiež brat Daniel Natale, kapucín, ktorý zomrel roku 1994. V júli 2012 bol v San Giovanni Rotondo zahájený jeho beatifikačný proces. Michele – také meno mu vybrali rodičia pri krste – sa narodil 11. marca 1919 v San Giovanni Rotondo ako štvrté dieťa zo siedmich súrodencov. Ukončil sotva tri triedy základnej školy. Ako dieťa pomáhal rodičom v práci na poli. Na slávnosť Ducha Svätého 4. júna 1933 sa vydal do kláštora, aby sa tam zúčastnil na svätej omši, zablahoželal k sviatku tamojšiemu predstavenému kláštora a dostal od neho požehnanie pred vstupom do nižšieho seminára bratov kapucínov. V sakristii stretol Otca Pia. Jeho prekvapenie a radosť nemali konca, lebo Otec Pio už dva roky nebol v kontakte s veriacimi. Dostal vtedy od neho osobitné požehnanie na cestu do života v poriadku.

Keď sa dostal do Vica del Gargano, ukázalo sa, že tam už žiadni seminaristi nie sú. Strávil teda v kláštore viac ako deväť mesiacov ako postulant, potom ho poslali do Foggie. Otec provinciál chcel mladého postulanta vyskúšať a dal mu prečítať život sv. Konráda z Parzhamu. Pätnásťročný chlapec knižku prečítal jedným dychom a potom stál pred provinciálom, ktorý sa ho na ňu vypytoval. Otec Bernardo d’Apicella bol zaskočený chlapcovou bystrosťou a ponúkol mu, aby sa nachystal k odchodu, keď sa uvoľnilo miesto v seminári. Na to počul odpoveď: “Nie, otče, chcem byť obyčajným bratom! Prišiel som do kláštora, aby som sa stal svätým, a keď som čítal život svätého Konráda, porozumel som, že nie je nevyhnutne potrebné byť kňazom, aby som mohol byť svätým.

V roku 1935 vstúpil do noviciátu a dostal meno Daniel. O rok neskôr zložil dočasné sľuby a v roku 1940 sľuby večné. Počas druhej svetovej vojny pracoval v provinčnej kúrii bratov kapucínov vo Foggii ako kvestor a kuchár. V roku 1943 počas bombardovania pomáhal raneným, pochovával mŕtvych, zachraňoval sakrálne predmety. Po vojne pomáhal potulujúcim sa vojakom. V roku 1952 sa na klinike Regina Elena stala nezvyčajná udalosť, ktorá mala značný vplyv na ďalší život brata Daniela.

 

Na klinike

Čo sa stalo na klinike Regina Elena? Brat Daniel už dlhší čas pociťoval bolesti brucha. Išiel teda k lekárovi a nechal sa prehliadnuť. Stanovená diagnóza bola najhoršia možná: mal rakovinu sleziny, čo v tej dobe znamenalo rozsudok smrti. S tou smutnou správou prišiel k Otcovi Piovi, ktorý mu povedal: “Nechaj sa operovať.” Odpovedal: “To nemá zmysel. Lekár mi nedal žiadnu nádej. Viem, že umriem.” Na to Otec Pio povedal: “Nie je dôležité, čo ti povedal lekár.” Poslal ho teda na kliniku ku konkrétnemu lekárovi a povedal mu: “Neboj sa, ja budem stále s tebou.” A povedal to s takou silou a presvedčením, že brat Daniel sa okamžite vybral do Ríma a našiel odporúčaného profesora Riccarda Morettiho.

Lekár spočiatku s operáciou nesúhlasil, pretože si bol istý, že ju pacient neprežije. Konečne však pod vplyvom nejakého vnútorného impulzu sa rozhodol, že to skúsi. Operácia prebehla ďalšieho dňa ráno. Brat Daniel aj napriek podanej narkóze zostal pri vedomí. Pociťoval veľkú bolesť, ale nedával to najavo, priamo spokojný, že môže svoje utrpenie obetovať Ježišovi. Zároveň mal dojem, že bolesť, ktorú zakúša, stále viac očisťuje jeho dušu od hriechov. Jednu chvíľu vnímal, že zaspáva …

Lekári potvrdili, že po ťažkej operácii pacient upadol do hlbokého spánku. Zotrval v ňom cez tri dni. Bohužiaľ po troch dňoch zomrel. Vypísali mu úmrtný list. Zhromaždila sa rodina, aby sa modlila za zomrelého … Ale po niekoľkých hodinách na prekvapenie zhromaždených sa mŕtvy náhle vrátil k životu.

 

Dve hodiny očistca

Čo sa dialo s bratom Danielom v priebehu tých niekoľkých hodín? Kde sa zdržiavala jeho duša? Tu je jeho vlastný príbeh:

“Ocitol som sa pred trónom Božím. Videl som Boha, ale nie ako prísneho sudcu, ale ako Otca, milosrdného a plného lásky. Vtedy som pochopil, že sa Pán o mňa staral od prvej do poslednej chvíle môjho života a miloval ma tak, ako by som bol jediným existujúcim stvorením na zemi. Uvedomil som si však, že som tu nekonečnú Božiu lásku nikomu neodplácal … Bol som odsúdený na dve až tri hodiny očistca. ‘Ako to?’ pýtal som sa sám seba – ‘Len dve tri hodiny? A potom budem môcť zostať navždy u Boha – večnej lásky?’ Poskočil som radosťou a cítil som sa vyvoleným. (…)

Začal som však pociťovať ukrutnú a intenzívnu bolesť, ani som vedel, odkiaľ pochádza. Zmysly, ktoré najviac urážali Boha na tomto svete: oči, jazyk … pociťovali najväčšie trápenie, a bolo to neuveriteľné trápenie, pretože v očistci to duša vníma tak, akoby mala telo … Neubehlo ani pár chvíľ tohto utrpenia, a mne sa zdalo, že už ubehla večnosť. (…)

Napadlo mi, že pôjdem k jednému svojmu spolubratovi, poviem mu, že som v očistci, a poprosím ho, aby sa za mňa modlil. Ten spolubrat bol udivený, lebo počul môj hlas, ale nevidel ma. Spýtal sa: ‘Kde si? Prečo ťa nevidím?’ Až potom som si uvedomil, že nemám telo. Uspokojil som sa aspoň s tým, že som dôrazne opakoval, aby sa za mňa modlil a odišiel som.

Ako to? – hovoril som si sám pre seba – nemali to byť len dve až tri hodiny očistca? … Uplynulo už prinajmenšom tristo rokov! Tak sa mi aspoň zdalo. V jednej chvíli sa mi ukázala Panna Mária, ktorú som úpenlivo prosil a žiadal: ‘Ó, najsvätejšia Panna Mária, Matka Božia, vypros mi u Boha milosť, aby som sa mohol vrátiť na zem, aby som tam mohol žiť a pracovať už len z lásky k Nemu!’ Všimol som si, že je prítomný aj Otec Pio, a prosil som ho tiež: ‘Pre tvoje strašné utrpenie, pre tvoje blahoslavené rany, Otče Pio, prihovor sa za mňa u Boha, aby ma zbavil tých plameňov a daroval mi milosť odžiť si očistec na zemi.‘ Potom už som nič nevidel, ale uvedomoval som si, že Otec Pio hovoril s Pannou Máriou. Za nejaký čas sa mi znovu ukázala Panna Mária … Sklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Presne v tej chvíli som sa vrátil do svojho tela. Prudkým pohybom som strhol prestieradlo, ktorým som bol prikrytý. Tí, ktorí u mňa bdeli a modlili sa, zdesene vbehli do dverí, volali na ošetrovateľky a lekára. Za chvíľu bola na nohách celá klinika. Všetci si mysleli, že som nejaké zjavenie.”

Ďalšieho dňa ráno brat Daniel sám vstal z lôžka a zasadol do kresla. Bolo sedem hodín. Lekári zvyčajne prichádzali okolo deviatej. Avšak toho dňa doktor Riccardo Moretti, ten, ktorý vlastnoručne vypísal úmrtný list brata Daniela, prišiel do nemocnice skôr. Zastavil sa pred Danielom a so slzami v očiach povedal: “Áno, teraz už verím; verím v Boha, verím v cirkev … ” Doktor Moretti bol predtým neveriaci. Nie je presne známe, čo sa v jeho živote stalo práve tej noci. Vie sa len to, že nezažmúril ani oka a že to pre neho bola hrozná noc, počas ktorej začala jeho úplná vnútornej premena. Podobne ako Tomáš sa z neveriaceho stal veriaci človek.

Brat Daniel potom skutočne až do konca života prežíval svoj očistec na zemi. To si predsa sám vybral. Svoje sestre Felicii na sklonku života povedal: “Sestra moja, už štyridsať rokov neviem, čo znamená cítiť sa dobre.

 

Nepremárniť príležitosť

Aké poučenie pre nás plynie z rozprávania brata Daniela? Tento rehoľník, kapucín, si vybral mnoho rokov utrpenia na zemi miesto niekoľkých hodín očistca po smrti. Nikdy neľutoval túto zámenu, dokonca sa cítil ocenený, že to v jeho prípade bolo možné. Berme do úvahy, že brat Daniel nemal ťažké hriechy, pretože takéto hriechy prerušujú kontakt s Bohom a znemožňujú cestu k spáse. Pykal za hriechy ľahké, predovšetkým za drobné porušenie sľubu chudoby. Z toho vyplýva prvý záver: utrpenia očistca sú značné, a dokonca za ľahké hriechy treba konať zadosťučinenie – buď na zemi, alebo v neporovnateľných bolestiach po smrti.

Nemáme teda bagatelizovať ľahké hriechy, ale snažiť sa ich nedopúšťať, spovedať sa z nich a prinášať za ne pokánie. Často symbolické pokánie, ktoré kňaz udeľuje po vykonanej spovedi, je viacmenej pozvaním k ďalšiemu pokániu. Zo životných ťažkostí a trápení môžeme urobiť poklad, ak ich prijímame a obetujeme Bohu ako zadosťučinenie za hriechy svoje a svojich blížnych. Každé utrpenie obetované Bohu s vynahradzujúcim zámerom činí očistec znesiteľnejším – a to buď náš v budúcnosti alebo niekoho zosnulého už teraz, záleží na zámere.

Brat Daniel potvrdil ešte jednu dôležitú vec: “To, čo spôsobuje najväčšiu bolesť v očistci, to nie je iba oheň, aj keď je intenzívny, ale hlavne pocit vzdialenosti od Boha a vedomie toho, že na zemi bolo dosť prostriedkov na to, ako sa nedostať do očistca, ale neboli využité.

Duša sa vždy, keď hreší, vzďaľuje od Boha. Ten pocit vzdialenosti potom, čo duša po smrti zakúsila jeho dobrotu, lásku a túžbu, spôsobuje, že duša trpí nevysloviteľnou clivotou po Bohu, ktorý je láska. Ale nemôže sa k Nemu priblížiť, ak sa neočistí.

Boh nám dáva všetky prostriedky na to, aby sme boli svätí, to znamená, aby sme žili v blízkosti Krista, v zjednotení s Ním. Ide predovšetkým o modlitbu a sviatosti, prijímanie slova Božieho a učenie Cirkvi, hľadanie Božej vôle a jej uskutočňovanie v živote.

Hriech, to nie je len zlo, ktoré sme spôsobili, ale aj dobro, ktoré sme zanedbali, predovšetkým dobro, ktoré sa týka spásy našej duše. Po smrti budeme súdení aj preto, že sme nevyužili pomoc, ktorú nám Boh ponúkal, a skúsenosť brata Daniela hovorí, že to bude pre nás príčinou obrovskej ľútosti nad sebou, že sme na zemi žili tak nerozumne.

 

Prinášať pomoc

Brat Daniel v čase, keď prebýval v očistci, hľadal pomoc u žijúceho spolubrata. Tento fakt nám pripomína skutočnosť, že duše v očistci potrebujú našu pomoc. Náuka cirkvi týkajúca sa tejto témy je nasledovná: “Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky.” (KKC 1032)

Musíme pamätať na duše našich zomrelých a celkovo na duše trpiace v očistci. Neponechávajme ich tak hrozne trpiace, bez pomoci. Obetujme im našu pomoc v takej podobe a tak horlivo, ako by sme chceli, aby nám bolo pomáhané po našej smrti.

 

Z Miłujcie się! 4/2012
prekl. z Fatym.com (orig. tu)
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  • 424
  •  
  •  
    424
    Shares