Tajomstvo neustálej modlitby

V Svätom písme sa píše, aby sme sa neprestávali modliť. Toto je učenie Písma od času, keď Abrahám vyjednával s Bohom (Gn 18) až po podobenstvo priateľa, ktorý naliehal na svojho priateľa (Lk 11, 5-8) – “Potom im hovoril: “Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: “Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.” A on znútra odpovie: “Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.” Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.” 

Úprimnosť a vytrvalosť zaručujú efektívnosť modlitby. Tento postoj pramení z jednej z hlavných cností – statočnosti. Nech v nás nikdy nevyhasne túžba po modlitbe. 

Počas svätej omše, keď sa modlíme Otče náš, nás kňaz vyzýva osmeliť sa povedať (audemus dicere) túto modlitbu. Keď o tom uvažujeme, je možné vidieť, že neuveriteľná smelosť nás núti klopať na brány večnosti a pýtať si, čo potrebujeme. Nikdy by sme tak nedokázali urobiť bez toho, že by nás Pán nepovzbudil tak konať.

Nebojme sa prebudenia toho, ktorý nikdy nespí (Ž 121), pretože Otec vždy pracuje (Jn 5,17). Nebojme sa zaklopať na Božie dvere, vložme mu do rúk naše zlé kamenné srdce, ako keby sme ním chceli vytesať oblohu. Neustále prosme Prozreteľnosť, pretože vieme, že naša túžba prijímať bude vždy nekonečne menšia než Jeho túžba dať nám. V tom tkvie toto tajomstvo neustálej modlitby – v túžbe modliť sa. „Tvojou túžbou je tvoja modlitba,“ hovoril svätý Augustín. Kedy sa modlitba skončí? Nie vtedy, keď pery stíchnu, ale keď smäd pominie. Skutočná otázka, na ktorú musíme odpovedať teda, je – čo sa stane s našou túžbou po modlitbe?

Aby nás Pán naučil, že sa musíme vždy modliť a vytrvať, nám stavia za príklad vdovu, ktorá chodila k nespravodlivému sudcovi neustále s prosbou o ochranu. (Lk 18, 1-8) – “Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: “V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: “Obráň ma pred mojím protivníkom.” Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: “Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.” A Pán povedal: “Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?” Akú túžbu mala táto žena? Prečo sa tak tvrdohlavo vzbúril? Vo svojej bitke s bránou nespravodlivosti sa nevzdáva! Tvrdohlavo bojovala až do momentu, keď sa sudca nezlomil. Keď sa milujeme, len tak ľahko sa nevzdávame. V súvislosti s týmto podobenstvom sa môžeme spýtať: aj my čakáme na Boha s rovnakou horlivosťou, akú mala táto chudobná vdova? Nenechávame plameň v našich oťaželých srdciach vyhasnúť? Môžeme s istotou povedať, že sa nič zásadne nedeje vo vyhni našich túžob a zrýchleného dychu nádeje než modlitba.

Nikdy sa nevzdávajme

Kresťan pravdupovediac sa neustále modlí tak, ako dýcha. Nemôže sa skrývať za to, že je zaneprázdnený dýchaním a že nemôže robiť nič iné, ale naopak, pripúšťa, že bez dýchania nič nedokáže. Dusíme sa pod tlakom rôznych povinností a činností? Venujme sa teda modlitbe, aby sme získali osviežujúci vánok. Nemá zmysel zmietať sa v kŕčoch, zastavme sa pri svätostánku, v pokoji a v očakávaní. Nesprávajme sa ako malé dieťa, ktoré náhle ujde od svojej matky na ulici, uteká do všetkých strán sem a tam, potom sa chce vrátiť, panikári a plače bez udania dôvodu. Ak nájde dostatok dôvodov a statočnosti na to, aby sa zastavilo a počkalo na jednom mieste, jeho matka ho čoskoro nájde. Toto je paradox: čím dlhšie dieťa čaká v pokoji, tým skôr ho matka nájde. Takže len čakajme a volajme. Myslí si snáď toto dieťa, že sa musí vydať do noci hľadať svoju matku samé? Verí snáď svojej matke tak málo? Nevie snáď, že sa jeho matka bojí oňho viac a že prejde oveľa dlhší úsek cesty, ktorý ich rozdelil, aby sa dostala k nemu?

Vo vzťahu s Pánom je to podobné. Je naša viera v Neho skutočne tak malá? Neuvedomujeme si snáď, že on, vyzývaný láskou k nám, sa už rozhodol hľadať tých, čo ho čakajú, a neúnavne na nich volá?

z úvah otca Guillauma de Menthièra
il. obr.: Unsplash

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •