„Nachádzame aj iné dôvody, prečo sú niektorí spravodlivo odsúdení na večný trest za časovo ohraničený hriech. Jedným z nich je, že zhrešili proti večnému dobru, keď pohrdli večným životom.“ – ST, Doplnok, 99, 1

Je v zhode s Božou spravodlivosťou, aby na hriešnikov uvaľovala večný trest?

V Tomášovej dobe – podobne ako v súčasnosti – zaznievala otázka, či je spravodlivé trestať ľudí naveky za hriechy, ktoré spáchali počas krátkeho času na zemi. A niektorým sa to skutočne zdalo nielen v rozpore s rozumom, ale aj s Písmom. V Knihe Deuteronómium čítame, že človek má byť potrestaný množstvom úderov podľa veľkosti jeho viny (pozri Dt 25, 2). Toto je len jedna zo šiestich námietok, ktoré vymenúva Tomáš.

Na začiatok svojej odpovede kladie jasné, ale závažné slová, ktoré sa obracajú k nespravodlivým: „A pôjdu títo do večného trápenia“ (Mt 25, 46). Ďalej pokračuje logickým argumentom, že „tak ako zásluhe patrí odmena, vine patrí trest“.

Z Písma tiež vieme, že večná odmena je daná za časné zásluhy, ktoré nadobúdame počas nášho pozemského života: „…aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život“ (Jn 6, 40). Aristoteles povedal, že „trest je vymeraný podľa dôstojnosti osoby, proti ktorej sa zhrešilo“, k čomu Tomáš dodáva, že ktokoľvek hreší ťažko, hreší proti Bohu, ktorého dôstojnosť a majestát sú nekonečné. Preto ťažké (smrteľné) hriechy si zasluhujú večný, nekonečný trest.

Potom Tomáš rozoberá skutočnosť, že trest sa meria podľa jeho prísnosti a trvania. Prísnosť trestu korešponduje s vážnosťou previnenia, takže tí, ktorí hrešili ťažšie, dostanú aj ťažšie tresty: „Koľko sa on oslavoval a hýril, toľko mu dajte útrap a smútku“ (Zjv 18, 7). No trvanie trestu nekorešponduje s trvaním previnenia. Augustín hovorí, že hriechy, ktoré sa dejú v krátkom časovom úseku, napríklad cudzoložstvo, nie sú trestané trestami s krátkym trvaním. Dokonca aj naše ľudské zákony dovoľujú, aby sa niektoré ohavné činy, na ktorých spáchanie stačí chvíľa, trestali doživotným väzením alebo aj trestom smrti, čím sa páchateľ natrvalo vylúči z „občianskeho spoločenstva“.

Tomáš vyhlasuje, že v súlade s božskou spravodlivosťou ťažký hriech „robí človeka hodným toho, aby bol celkom vylúčený zo spoločenstva Božieho mesta; toto je účinok každého hriechu spáchaného proti láske, ktorá je putom spájajúcim vedno toto mesto“. Pozemské tresty nie sú večné, pretože večný nie je ani samotný pozemský stav; no ak má človek žiť večne, niektoré ľudské tresty budú trvať večne. Avšak o trvaní trestu tiež platí, že tí, ktorí majú menšie, teda ľahké hriechy, „si nezasluhujú byť úplne vylúčení zo spoločenstva svätých“ a budú trestaní (v očistci) tak dlho, ako si to bude vyžadovať ich očistenie od hriechov.

Nasledujú ďalšie dôvody, vrátane toho v našom úvodnom citáte, ktorými Tomáš vysvetľuje spravodlivosť večného trestu. Augustín patrí medzi svätých, ktorí večný trest za časovo ohraničený hriech považovali za vhodný aj vtedy, keď sa tento hriech spácha proti večnému dobru, z pohŕdania večným životom: „Ten, kto v sebe zničí dobro, ktoré mohlo byť večné, sa stáva hodným večného zla.“ Podľa Gregora „patrí k veľkej spravodlivosti Sudcu, že by nikdy nemal prestať trest tých, ktorí nikdy v tomto živote neprestali túžiť po hriechu“. Sám Tomáš dodáva, že vina takých, ktorí zomierajú v smrteľnom hriechu, bude trvať naveky, keďže tá nemôže byť odpustená bez milosti a ľudia po smrti nemôžu dostať milosť a trest by nemal skončiť, ak pretrváva vina.

K námietke opierajúcej sa o verš Dt 25, 2 môžeme zopakovať, že trest čo do dĺžky trvania nemusí korešpondovať s dĺžkou trvania hriechu. Tomáš spolu so svätým Gregorom okrem toho hovorí, že „hoci je hriech časovo ohraničený v úkone, je večný vo vôli“.

Tento úryvok pochádza z knihy Štyri posledné veci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.