Svätý Jozef, robotník, ženích Panny Márie, pestún Pána Ježiša

Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je iste jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. I keď by sme sa radi dozvedeli o jeho živote čo najviac, nemáme takmer žiadne údaje, ktoré by nám poslúžili k podrobnejšiemu zostaveniu jeho životopisu. To, čo o ňom vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Sv. Jozef tu vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny. Jozefovým rodovým mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s mladou ušľachtilou devou, ktorá sa volala Mária. Dá sa predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekove primeraný svojej snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť. Jozef a Mária predstavovali mladý náboženský pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život.

No istý čas po zasnúbení Jozef s prekvapením zbadal na snúbenici znaky materstva. Jozef bol však výnimočne spravodlivý muž, ako ho nazýva evanjelium. Neodsúdil Máriu, ktorú si veľmi vážil, a nedal ju odsúdiť ani iným. Chcel v skrytosti zrušiť snúbenecký zväzok a dať tak Márii plnú slobodu, aby sa mohla spojiť s mužom, ktorý mal byť podľa ľudského úsudku otcom čakaného dieťaťa. Azda pomýšľal i tajne odísť z Nazaretu tak by na jednej strane dal slobodu Márii a na druhej by ju zachránil od potupy, lebo na ňom by bol ostal biľag manželskej a otcovskej nevery. A tu zasiahol mimoriadnym spôsobom Boh, aby sa odstránilo vážne nedorozumenie a aby Jozef zaujal v dejinách spásy to miesto, pre ktoré ho vyvolila Božia prozreteľnosť.
V Matúšovom evanjeliu čítame: „Zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud od jeho hriechov… Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.“ (Mt 1, 20 21. 24) Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu. Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádza Dávidov rod. Keďže medzitým prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristus sa narodil v Dávidovom meste, ako to predpovedali proroctvá.
Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá. No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome. Keď prišli východní mudrci, evanjelium už jednoznačne hovorí, že „vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou…“ (Mt 2, 11).

Po obetovaní dieťaťa v jeruzalemskom chráme sa Svätá rodina vrátila do Betlehema. Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané dieťa. V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány. Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia novonarodenému Mesiášovi. Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia. „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ (Mt 2, 13).

Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nebol nikdy ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestráca ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu a Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu. Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy ani orientačné tabule, podľa ktorých by sa mohli pocestní riadiť. Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne, alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu. No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom. Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať. Bola odkázaná na svoju múdrosť, odvahu a najmä na Božiu prozreteľnosť, ktorá síce žiadala veľké obety od svojich vyvolených, ale neopúšťala ich.
Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo. Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium: „Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret…Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť. Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu. Ježiš sa vyučil remeslo svojho pestúna a evanjelium ho na jednom mieste priamo nazýva tesárom. (Mk 6, 3).

Evanjeliové slová „Vari to nie je tesár, syn Márie…“ naznačujú aj ďalšiu skutočnosť, a to, že pri Ježišovom verejnom vystúpení Jozef už nežil a že Ježiš už samostatne vykonával tesárske remeslo. Svätý Jozef bol tesár, preto si ho od nepamäti uctievali ako svojho patróna tí, čo pracovali s drevom, predovšetkým stolári a tesári. V Ríme vzniklo v 16. stor. stolárske arcibiskupstvo zasvätené sv. Jozefovi. Začiatkom 17. stor. sa pripojila k tomuto bratstvu pod patronátom sv. Jozefa aj tzv. Stolárska univerzita (Universitá dei Falegnami). Bola to korporácia rozličných úžitkových a umeleckých remesiel, medzi ktorými prevládalo spracovanie dreva. Patrili tam rezbári, debnári, sedlári, výrobcovia nábytku, hudobných nástrojov, kočov, člnov a iní. Podobné remeselnícke bratstvá a združenia, ktoré si uctievali sv. Jozefa ako svojho patróna, vznikli v Španielsku, Francúzsku, Belgicku a v ďalších krajinách.

O rozšírenie úcty k sv. Jozefovi sa pričinili križiaci, ktorí z Východu priniesli cirkevné hodinky o ňom. Dopĺňali a prispôsobovali si ich karmelitáni, františkáni a dominikáni. Používali pri tom texty od sv. Bernarda, Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského a Bonaventúru. V 13. a 14. stor. sa na Západe slávil deň sv. Jozefa v mnohých chrámoch ako miestny sviatok. V 14. stor. šírila úctu sv. Jozefa sv. Brigita Švédska. V 15. stor. sa o to pričinil najmä sv. Bernardín Sienký, Peter z Ailly a Ján Gerson, kancelár na parížskej univerzite, ktorý napísal aj cirkevné hodinky. O šírenie úcty sa pričinili aj sv. František Saleský, sv. Ignác z Loyoly a sv. Terézia z Avily. Z pápežov sa o šírenie úcty sv. Jozefa pričinil najmä Sixtus IV., ktorý r. 1484 uviedol officium sv. Jozefa v breviári. Gregor XV. roku 1621 prikázal sláviť sviatok sv. Jozefa a zaradil ho medzi zasvätené a prikázané sviatky. Urban VIII. ho určil na 19. marca. Pápež Pius X. povýšil slávnosť sv. Jozefa na hodnosť prvého stupňa s oktávou a schválil aj litánie. Pápež Piux IX. vyhlásil 8. decembra 1870 sv. Jozefa za patróna a ochrancu Katolíckej cirkvi. Pius XII. zaviedol spomienku na sv. Jozefa robotníka, ktorá sa slávi 1. mája. Veľkým ctiteľom sv. Jozefa bol aj Ján XXIII. Vyhlásil ho popri Matke Božej za patróna Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež Ján Pavol II. vydal dňa 12. januára 1990 apoštolský list o sv. Jozefovi pod názvom ,Redemptoris custos“.

Úcta sv. Jozefa v sebe zahrňuje:

  1. dôveru, lebo jeho príhovor je u Boha mocný;
  2. lásku, lebo pre svoju dobrotivosť je hodný lásky;
  3. nasledovanie, lebo vrodená láska nás vedie k nasledovaniu tých, ktorých milujeme.

Nepozerajme teda na sv. Jozefa len s posvätnou úctou, ale učme sa od neho čnostiam živej viery, poslušnosti a tichosti, v akej prežil celý pozemský život. Na to, aby mohol splniť svoje vznešené poslanie, nepotreboval veľké slová, ale čisté ruky a milujúce srdce. Čím menej hovoril, tým hlasnejšie hovoril cez neho a hovorí až po dnešný deň Boh. Najlepšie si ho uctíme, ak sa od neho budeme učiť plniť Božiu vôľu v konkrétnostiach svojho života. Svätý Jozef býva zobrazovaný najčastejšie s malým Ježiškom v náručí a s ľaliou ako atribútom čistoty. Jeho ďalšími atribútmi býva tesárske náradie, píla, sekera a pod.

 

Zdieľajte
  • 13
  •  
  •  
    13
    Shares