Pre nás, ktorí žijeme vo svete, je nemožné, aby sme sa nezašpinili jeho prachom, hoci sa ho dotýkame len nohami. Starí patriarchovia, Abrahám a iní, zvyčajne svojim hosťom ponúkali vodu na umytie nôh. Myslím si, že prvou vecou, ktorú by sme mali urobiť, je zmyť náklonnosti zo svojej duše a prijať pohostinnosť svojho dobrého Boha v jeho raji.

Zdá sa mi, že pre smrteľníkov je vždy veľkou hanbou zomrieť bez toho, aby nad tým vopred premýšľali. Dvojnásobne to však platí o tých, ktorým Pán doprial výhodou staroby. Tí, ktorí sa vyzbroja ešte pred zaznením trúby, sú vždy vo väčšom poriadku ako tí, ktorí sa bežia chopiť zbraní vo chvíli prekvapenia.

Mali by sme sa celkom pokojne rozlúčiť so svetom a postupne odpútať svoje city od stvorení. Stromy, ktoré poláme vietor, sa nehodia na presadenie, pretože ich korene ostanú v zemi. Ale ak ich niekto chce odobrať na iné miesto, musí korene postupne a šikovne, jeden po druhom vybrať. A keďže nás z tejto biednej zeme majú presadiť do krajiny žijúcich, mali by sme postupne odoberať a odpútavať zo sveta svoje náklonnosti jednu po druhej. Nehovorím, že by sme mali drsne pretrhnúť všetky putá, ktoré sme si v ňom vytvorili (mali by sme sa o to snažiť, keď je na to vhodná príležitosť), ale že by sme ich mali rozpliesť a rozpárať.

Tí, ktorí sa vydali na výlet bez upozornenia, sa dajú ospravedlniť z toho, že sa nerozlúčili s priateľmi a vykročili so zlým vybavením. Nie však tí, ktorí celkom dobre poznajú svoj čas odchodu. Mali by byť stále pripravení a nevyraziť pred tou hodinou, ale ju pokojne očakávať.

Myslím si, že nájdete nevýslovnú útechu, keď si v každom dni vyberiete hodinu na premýšľanie, čo je pre vás potrebné, aby bol váš odchod šťastný. V akom stave sú vaše záležitosti pre prípad, že by bolo potrebné, aby sa to stalo čoskoro?

Svätý Bernard hovorí, že duša, ktorá si želá ísť k Bohu, by mala najprv pobozkať pätu kríža, očistiť náklonnosti a urobiť si dobré predsavzatie oddeliť sa postupne od sveta a jeho márností. Potom pobozkať ruky nášho ukrižovaného Pána, a to zmenou svojich skutkov, ktorá nasleduje po zmene náklonností, a napokon pobozkať jeho ústa a zjednotiť sa vo vrúcnej láske s týmto najväčším dobrom.

Sme zaviazaní Bohu, svojej krajine, svojim príbuzným, svojim priateľom. Na prvom mieste Bohu, potom svojej krajine. Ale v prvom rade svojej nebeskej a v druhom rade svojej pozemskej krajine. Potom svojim príbuzným. Ale nikto nie je s vami spríbuznený tak blízko ako vy sama. Napokon k svojim priateľom. Ale nie ste vy sama prvou zo svojich priateľov? Dosť toho bolo na súčasný rok, ktorý sa pred nami kĺže a uteká, a ktorý nám o dva mesiace ukáže, aké márne je jeho trvanie, veď tak to urobili aj predchádzajúce roky, ktorých už niet.

Tento úryvok pochádza z knihy Krok za krokom k svätosti s Františkom Saleským, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.