Alojz sa napokon koncom októbra 1585 pobral do Mantovy, kde mal v prítomnosti všetkých členov svojej vznešenej rodiny podpísať už predtým cisárom schválenú právnu listinu, v ktorej sa navždy zrieka svojho panovania nad castiglionským kniežactvom, ako aj všetkých práv a dôchodkov s tým spojených.

Príbuzní využili túto poslednú chvíľu a naďalej na neho naliehali, aby – pokiaľ je čas – upustil od svojho zámeru. Alojz však urobil takýmto pokusom rázny koniec. Rýchlo podpísal predložené listiny a ihneď odišiel. Bolo to 2. novembra 1585.

Potom vrúcnymi modlitbami ďakoval Bohu za šťastný koniec svojho zámeru. V tej chvíli pocítil nevýslovnú radosť, že už nemá nič, že je veľmi chudobný a radostne volal: „Hľa, Pane, moje okovy sú už zlomené, svet ma nemôže zadržať! Som slobodný a teraz ti môžem slúžiť v pokoji. Chudoba! Aký to veľký poklad!“

Potom si dal požehnať rehoľné rúcho, vzápätí si ho obliekol a v ňom sa už potom objavoval medzi členmi svojho rodu, hovoriac s nimi o veľkých nebezpečenstvách, akými svet ohrozuje spásu duše, zvlášť u kniežat a mocných tohto sveta.

Keď potom ktosi zo služobníctva poznamenal, že jeho brat Rudolf sa zrejme teší z toho, že bude panovníkom krásneho kniežactva Castiglione, Alojz odvetil: „Jeho radosť vôbec neprevyšuje tú moju z toho, že som mu všetko odstúpil.“

Po vybavení dedičskej záležitosti a odstúpenia práv bratovi Alojz urobil prvý krok do nového života. Vybral sa na púť do Loreta, kde – ako vieme – bol už dávno zasľúbený. Strávil tu dva dni posvätnej radosti a neskalenej duchovnej blaženosti.

Po návrate z Loreta sa zanedlho vydal do Ríma. Čo tohto anjelského mládenca nemilo dojímalo, bolo, že všade, kde sa objavil, sa schádzali ľudia zo všetkých stavov, aby mohli uvidieť mladého svätca, ktorého povesť ho predchádzala široko-ďaleko. Toto sa jeho pokore a skromnosti priečilo.

Dodnes sú zachované správy o tom, aké obyčaje mal svätý mládenec pri cestovaní. Každodenne sa na úsvite asi pätnásť minút venoval modlitbe. Po nej sa so svojím duchovným sprievodcom modlil časť kňazských hodiniek a až potom vysadol na koňa a pokračoval v ceste, počas ktorej sa tiež modlil alebo rozjímal. Nikdy nerozprával zbytočne. Nechcel upustiť ani od svojich zvyčajných pôstov. So svojím sprievodcom sa najradšej rozprával o tom, ako by sa tešil tomu, keby bol raz poslaný na misie do vzdialenej Indie. Nepohodu, spojenú s cestovaním, znášal s neobyčajnou otužilosťou a sebazapieraním a zo všetkého sa tešil.

Alojz napokon 21. novembra 1585 dorazil do večného mesta a po krátkom odpočinku sa hneď pobral do kláštora jezuitského rádu, nazývaného Il Gesù (Najsvätejšieho mena Ježiš). Jeho prekrásny chrám, zasvätený Obetovaniu Pána, bol dostavaný desať rokov pred príchodom mladého svätca do Ríma, totiž v roku 1575, a to najmä na náklady kardinála Alexandra Farnessa. V tomto chráme odpočíva telo zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, svätého Ignáca z Loyoly, ktorý zomrel v roku 1556.

Alojz sa s najväčšou pokorou predstavil generálnemu predstavenému jezuitského rádu, pátrovi Acquavivovi, a odovzdal mu list od svojho otca, ktorý je podnes zachovaný a prekypuje zvláštnou dojemnosťou.

Toto je jeho znenie:

Najosvietenejší, najdôstojnejší a veľactený milostivý pane!

Až dosiaľ som váhal dať svojmu synovi dovolenie, aby vstúpil do Vášho rádu. Konal som tak preto, lebo som sa obával nestálosti jeho mladistvého veku. Teraz mám však ubezpečenie, že je k tomu skutočne povolaný Bohom a už sa nemôžem odvážiť k tomu, aby som znepokojoval jeho dušu ďalším odporom a ešte dlhšie mu odopieral dovolenie, o ktoré tak často a naliehavo žiadal. Pretože ho chcem upokojiť a potešiť, posielam ho Vám, najdôstojnejší a najmilostivejší Pane. Vy mu odteraz budete užitočnejším otcom ako ja.

Neprajem si, aby sa mu venovala nejaká zvláštna starostlivosť, iba Vás, najdôstojnejší a najmilostivejší pane, chcem uistiť, že teraz budete pánom a vodcom toho, ktorý mi je najdrahší na svete, toho, do ktorého som vkladal všetky nádeje v záležitosti zachovania a rozkvetu nášho rodu. Tento rod sa teraz so všetkou dôverou odporúča modlitbám tohto dieťaťa a Vašej dôstojnosti. Odporúčam sa Vašej blahovôli prosiac Boha, aby Vám uštedril všetko, čo si ráčite priať.

v Mantove, 3. novembra 1585
Vašej osvietenosti a dôstojnosti oddaný sluha,
markíz castiglionský

Tento úryvok pochádza z knihy Svätý Alojz Gonzága, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.