Na severnej strane Lúrd štvrťou zvanou Lapaca preteká riečka, pri ktorej kedysi neďaleko od seba stálo šesť alebo sedem mlynov. Jeden z nich, známy ako Boly, po dlhé roky užívala rodina Castérotová z Lúrd. Keď otec rodiny Justin Castérot v roku 1841 zomrel, zanechal vdovu so štyrmi dcérami, Bernardou, Luisou, Basille a Lucille, a chlapčekom Jeanom-Mariou. Najstaršia z dievčat Bernarda už bola vydatá za počestného remeselníka v meste a oporou rodiny sa mala stať druhá, Luisa, ktorá mala asi šestnásť rokov. Pretože im chýbal muž, ktorý by sa staral o mlyn Boly, matka Castérotová ju pomýšľala vydať čo najskôr. Jedným z uchádzačov bol François Soubirous, mlynár z Lúrd, ktorý však nemal veľký majetok, takže zámožnejšia rodina Castérotová mohla dať prednosť inému. Ale pretože sa vyznal v remesle a Luisa mu bola naklonená, dohodlo sa, že sa vezmú, a 9. januára 1843 sa vo farskom kostole slávila svadba.

Mlyn Boly pod vedením nového mlynára ale prinášal čoraz menší zisk. Soubirous si nedokázal získať zákazníkov, v práci nebol dosť bdelý a prezieravý, múka od neho mala horšiu kvalitu a lehoty, na ktorých sa zjednal so zákazníkmi, nedodržiaval. Jeho žena bola jemná a usporiadaná, no zaslepená nehou, ktorou ju zahŕňal, a priveľmi mladá, aby sa vážne zaujímala o mlynárstvo, si nedbalosť svojho muža nevšímala. Prvé roky svojho manželstva strávila dvojica v akejsi sladkej letargii, preto nečudo, že postupne upadali, až sa ocitli v biede. Zatiaľ čo príjmy z mlyna stále klesali, bremená rodiny rástli: manželia Soubirousoví boli v krátkom čase obdarení šiestimi deťmi.

Úspory, o ktoré sa postaral ešte starý otec Castérot, sa v roku 1854 napokon minuli a manželia Soubirousoví nemohli ďalej prenajímať mlyn Boly. Museli opustiť mlyn a uspokojiť sa so starým zboreniskom v štvrti Lapaca a s dennou prácou, na ktorú sa dávali najímať. Po tomto náhlom nešťastí nasledovali dlhé hodiny utrpenia. Hoci otec i matka ťažko pracovali, predsa sa večer vracali so zárobkom, ktorý sotva postačil, aby uživili drobizg. V období, keď práce nebolo vôbec alebo keď rodičia chtiac-nechtiac ostali doma, vkrádala sa do obydlia Soubirousových neutešená bieda. Ani len prístrešie nemali isté, lebo keď uplynula lehota a mali zaplatiť nájomné, boli nešťastní robotníci neraz bez peňazí – a naozaj, v priebehu troch rokov bývali v rôznych štvrtiach mesta.

V čase najväčšej núdze si otec Soubirous spomenul, že jeden príbuzný jeho ženy, André Sajous, má v ulici Petits-Fossés byt, v ktorom nik nebýva a je skoro vždy prázdny. Nehľadiac na to, že predtým slúžil ako lurdská väznica, François Soubirous o byt požiadal. Majiteľ mal s nešťastníkom súcit a jeho prosbe vyhovel, ba ani nepýtal zálohu, keď umiestnil poľutovaniahodnú rodinu v starom väzení, ktorému sa v Lurdoch všeobecne hovorilo Cachot (žalár).

Ale už čoskoro, v roku 1858, mala z tohto nezdravého, neútulného príbytku každé ráno po pätnásť dní vykročiť staršia dcéra Soubirousová, aby pri jaskyni v Massabielle z tváre do tváre videla nebeskú Kráľovnú, tešila sa z jej úsmevov a prijímala od nej dôverné odkazy a posolstvá.

Rodina žila aj naďalej v trpkej biede, ale vďaka pohostinnosti príbuzného Sajousa sa už nemusela pokorujúcim spôsobom sťahovať. Hoci je úplná a nepochybná pravda, čo sa hovorí o biede, že zatvrdzuje srdce a zapríčiňuje nesvornosť, v rodine Soubirousovej to tak nikdy nebolo. Úprimná láska, ktorú priniesli do svojho zväzku obaja manželia, zostala neporušená a šesť detí, ktoré im dalo nebo, puto ich manželstva len upevnilo. O Soubirousových nemožno povedať, že by boli horliví kresťania, ale základným náboženským povinnostiam vždy dostáli. V časoch blahobytu síce poľavili ako v zbožnosti, tak v práci, ale v zlých časoch sa všetko šťastne obrátilo a oni sa prebudili z predošlej ľahostajnosti. V nedeľu si obaja manželia verne vykonali svoju cirkevnú povinnosť, keď svoje dietky priviedli za ruku na svätú omšu či priniesli v náručí tie, ktoré ešte nevedeli chodiť. Na Veľkú noc a niekedy aj častejšie zbožne prijímali Boha, ktorí posilňuje a utešuje, a každý večer sa rodina spoločne modlila. Susedia dosvedčili, že zvnútra „žalára“ sa pravidelne ozývalo Anjel Pána i zbožné prosby ruženca. Hlas, ktorý ich odriekal, patril vraj blahoslavenému dieťaťu, ktoré rodinu Soubirousovú neskôr tak veľmi preslávilo.

Tento úryvok pochádza z knihy Tiché svetlo z Lúrd: Spomienky na Bernadetu, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.