Povedali sme si, že očistcové muky za spáchané hriechy sú zároveň odčiňujúce aj nápravné. V širšom zmysle slova sú aj očistné. Na časnú bolesť spôsobenú hriechom sa môžeme pozerať ako na druh škvrny, ktorá zostáva na duši očistenej od hriechu kajúcnou láskou. Ale ako sme už opísali, táto bolesť je predovšetkým odčinením, náhradou, ktorá sa Bohu ponúka za jeho urážku: táto skutočnosť vysvetľuje, ako môžu veriaci putujúcej Cirkvi prevziať na seba úlohu prosebníkov voči trpiacej Cirkvi.

Aké sú tieto odčiňujúce muky? Bez váhania môžeme povedať, že tieto muky sú úmerné počtu a subjektívnej závažnostihriechov, ktoré treba odčiniť. Subjektívna závažnosť závisí od duchovného stavu hriešnika vo chvíli, keď sa dopustil hriechu. Tá istá chyba môže mať v Božích očiach rôznu závažnosť v závislosti od toho, či sa jej človek dopustil viac či menej vedome, do akej miery bol obozretný a aký bol jeho súhlas. Vynára sa tu otázka, koľko dostal Božej priazne a milostí, či je vzhľadom na svoje spoločenské postavenie a záväzky svojho stavu povinný viac či menej nad sebou bdieť. Zároveň ide o to, do akej miery je zodpovedný za ovplyvňovanie iných. Iba Boh môže zmerať túto subjektívnu závažnosť. Spravodlivý Boží súd nad každou dušou je mierou jej očistca, čo sa týka povahy jeho múk, ich intenzity a trvania. Na rozdiel od pozemského tribunálu teda nemôže existovať rovnaký rozsudok, ktorý udeľuje rovnaký trest za rovnaký prečin. Očistec ponúka rozmanité tresty, pretože každá duša má svoju vlastnú mieru.

„Rovnako ako medzi vyvolenými v nebi nie je možné nájsť dvoch svätých, ktorí mali na zemi presne ten istý osud, tak žiadne dve duše v očistci neznášajú tie isté muky. Duše, ešte viac ako tváre, si zachovávajú svoju osobnú fyziognómiu. Každá má teda svoju vlastnú zodpovednosť, takže tá istá chyba, ktorej sa človek dopustí, neprináša so sebou rovnakú vinu pred Bohom, ako keď sa jej dopustí niekto iný. Stupeň viny presne určila Božia spravodlivosť a následne sa tak vymeria aj trest. Duše, ktoré dostali väčšie milosti a hrešili pri väčšom svetle, nesú väčšiu vinu, pretože ‚kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať‘ (Lk 12, 48). Preto musí byť očistec prísnejší pre Bohom vyvolených, ktorí len polovičato odpovedali na Božie volanie. Takisto je veľká zodpovednosť tých, ktorí nedbalo vykonávali povinnosti svojho úradu, obzvlášť ak sa oň usilovali: dobro, ktoré zanedbali vykonať voči svojim podriadeným, zlo, ktoré pripustili, keď mu mali a mohli zabrániť – toto všetko navyšuje dlh, ktorý sa musí splatiť v očistci. Musíme však dodať, že tie isté vyvolené osoby sa po zavŕšení svojho odčinenia budú tešiť väčšej sláve. Mali totiž viac príležitostí k cnostiam, čím si získali väčšie zásluhy. Menej privilegované osoby vystúpia prostredníctvom miernejšieho očistca do menej slávneho neba.“

Tento úryvok pochádza z knihy Pravda o očistci, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.