Odmietnutie pokušenia nás privádza bližšie k Bohu

Ten, kto podľahne pokušeniu a napriek tomu si želá pre seba spásu, sa spája s Bohom a je povzbudený k väčšej ostražitosti nad sebou. Taký vidí vo svojom srdci množstvo nepriateľov a pozná svoju vlastnú slabosť. Taký cíti, že s bežnou milosťou oplýva dostatočným odhodlaním prekonať niektoré pokušenia. V niektorých situáciách, keď mu hrozí väčšie nebezpečie, je presvedčený, že z vlastnej slabosti, z negatívnych zážitkov a z poznania vlastnej viery a pritom bez zvláštnych milostí nebude mať odvahu úspešne odolávať.

Čo však robiť s tým, keď mu je všetko toto jasné a naďalej ostáva znepokojený nad nerovným bojom? Taký musí požiadať o dostatočne silnú pomoc, aby ho udržala v boji proti svojim nepriateľom a najmä proti tým, ktorých sa najviac obáva. Viera ho učí, že táto pomoc sa nachádza iba v Bohu, a že aby ju získal, musí horlivo a úpenlivo prosiť. Iba k Bohu sa môže obrátiť v plnej dôvere.

Pri prvom záchveve pokušenia hovorme so žalmistom: “Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc?” (Ž 121,1). Tu žalmista prosí vlastnými modlitbami o pomoc a privoláva ju k sebe vlastnými túžbami. Všetky snahy jeho srdca sú jasné, len aby ju získal. Čím viac ho láka pokušenie, tým viac sa primkýna Bohu. Je to, ako keď dieťa kráča po okraji strašnej priepasti alebo sa pohybuje v kruhu divo žijúcich zvierat. Človek bojujúci s pokušením sa utieka k svojmu Otcovi, aby ho ochránil, kedykoľvek je cesta klzká alebo nebezpečná, alebo keď ho zúrivé vrčanie alebo páliace oko varuje pred smrteľnými nebezpečenstvami.

Pod Božou ochranou sa takýto Boží tvor, podobne ako kráľovský prorok, prestáva báť nepriateľov. Tí sa stanú bezmocnými proti silnej viere smerujúcej k večnému šťastiu a pevnej nádeji, ktorou získa osobitné milosti skrze skrytú dôveru. Už nevníma nepriateľa, o ktorom si myslel, že je neporaziteľný. Pohŕda ním alebo naňho útočí vierou, a tak ľahko získava víťazstvo v takýchto situáciách. Takáto milosť, ktorá sa v ňom oživuje, mu pomáha poznávať rozsah Božej dobroty a milosrdenstva, pomáha jeho láske rásť vo vznešenosti a sile. Pokušenia, ktoré sú správne pochopené a vnímané v duchu viery, nás bližšie spájajú s Bohom veľkými cnosťami viery, nádeje a lásky.

Na druhej strane presvedčenie o našej slabosti nás jednoznačne povzbudzuje k väčšej ostražitosti. Slabý človek je plachý človek – plachý v pomere k svojej slabosti. Táto slabosť ho robí opatrným, aby nepriťahoval nepriateľov a aby sa vyhol hnevu tých, ktorých už pri sebe má. Venuje pozornosť svojmu správaniu a váži každé slovo. Pochybuje o svojej vlastnej sile a snaží sa nezaútočiť na nikoho.

Toto konanie je len obrazom akéhosi preventívneho opatrenia, ktoré by mal každý kresťan prijať. Mal by sa vyhýbať opatrne všetkému, čo môže vzbudiť pokušenia, ktorým by podľahol, a bez ohľadu na čokoľvek, čo môže viesť k novým a neznámym nebezpečenstvám. V Písme sa jasne hovorí: “Vzdorné srdce skúsi na konci zlo, lebo kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom.” (Sir 3,27). V strachu, že bude ponechaný sám sebe svojej vlastnej slabosti, a v domnení, že nie je hoden pomoci neba, jeho pozornosť smeruje k tomu, čo sa momentálne odohráva v jeho mysli a srdci. A to všetko zo strachu, že sa nový skrytý nepriateľ priblíži využívajúc jeho nedbalosť, aby ho prekvapil a ovládol ho otrávenou sladkosťou vášne, a tak ho priblížil k priepasti.

Opatrnosť je oveľa potrebnejšia, pretože pokušenie sa nie často maskuje, ale využíva stratégie a falošné výhovorky, berie na seba vzhľad cnosti tak, aby ticho nastavilo smrteľnú pascu. Vášeň sa často skrýva, aby ju nič neprezradilo. Vtiera sa do srdca a maskuje tak, aby bez vedomia vstúpila. Ak je niekto nepozorný takémuto prístupu, dáva príležitosť jej pôsobeniu, a tak si nevybuduje dostatočne silnú bariéru na odolanie útoku.

Naopak, ten, kto sa cvičí v duchovnom boji a je si vedomý nebezpečenstva nových pokušení i tých najmenších, ktoré sú mu známe, je vždy v strehu. To mu pomáha zistiť aj ten najmenší pohyb vo vlastnom srdci. Skúma povahu svojich pocitov. V prvom rade vníma nepriateľa predtým, než ho vyzve k boju a postaví sa k svojej vlastnej obrane. Táto ostražitosť je istou ochranou pred pokušeniami či už z vonkajšieho prostredia alebo zvnútra. Človeka ostražitého nemôže nič prekvapiť, nepriateľ ho nájde vždy pripraveného v každom ohľade.

V čase pokoja a ticha sa prevencia považuje za nadbytočnú. Ale v dobe boja alebo uprostred búrky musíme byť opatrní, aby sme unikli stroskotaniu alebo porážke. A tak frekvencia pokušenia vyvoláva ostražitosť a ostražitosť spôsobuje tuhšie spojenie s Bohom. Toto spojenie pomáha otvorenosti smerom k vnuknutiam Ducha Svätého a vedie nás po ceste k dokonalosti.

 

zdroj: CatholicExchang
il. obr.: Pixabay

Zdieľajte
  • 98
  •  
  •  
    98
    Shares