Moc Ježišovej modlitby

V Ježišovej modlitbe sa opakuje jeden a ten istý vzorec: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym.“ Takéto je zvolanie. Tieto slová sa vzťahujú na slová z Nového zákona: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou.” alebo “Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.“ Môžeme v nich rozlíšiť dve hlavné časti. Prvým je oslovenie Ježiša, teda vyslovenie Jeho mena a vyznanie Jeho Božstva. Obsahuje zvelebenie, uctenie si a vyznanie viery. Druhým je žiadosť o milosrdenstvo, pretože vyjadruje pokánie a prosbu namerovanú k Bohu o milosrdenstvo nad človekom, ktorý stojí pred ním ako hriešnik.

Táto modlitba sa v priebehu storočí vyvíjala. V prvopočiatkoch to boli rôzne modifikácie. Tu sú niektoré z tých najznámejších:

Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou.
Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym.
Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou. (kratšia verzia klasického povolania)
Pane, zmiluj sa nado mnou. (vzorec používaný počas svätej omše)
Bože, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Pane Ježišu. (alebo) Pane Ježišu Kriste.
Marana tha (Príď, Pane Ježišu).

Každý si môže vybrať vzorec, ktorý mu najviac vyhovuje. Klasická verzia modlitby sa odporúča pre začiatočníkov. Podľa učenia Otcov by sa nemala meniť. Je to veľmi dôležité, pretože Ježišova modlitba nás má viesť k posvätnej koncentrácii, trvalej spomienke na Boha. Opakovaním si spomíname na Toho, koho touto modlitbou vzývame. Vzorec, ktorý sa mnohokrát opakuje s láskou a oddanosťou, preniká do ľudského srdca a stáva sa stálou modlitbou. To vedie k očisteniu mysle a srdca a k upokojeniu. Pán Ježiš povedal: “Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania.” (Mt 6,7). Boh vie, čo je v našich srdciach. Nepotrebujeme veľa slov. Nemusíme sa strachovať – všetko, čo potrebujeme, je jednoduché zvolanie, ktoré obsahuje všetko.

Vzorec Ježišovej modlitby však musí nevyhnutne obsahovať Ježišovo meno. Môže to byť akékoľvek zvolanie ku Kristovi. Takmer vždy sa spája s pokornou prosbou o pomoc alebo milosrdenstvo, alebo aspoň vyjadruje chválu alebo dôveru. Je však potrebné, aby zvolanie obsahovalo Jeho meno. Je to výraz blízkosti k Tomu, na koho sa človek obracia.

Sv. Barsanufius a sv. Ján naznačujú, že sa môže opakovať nielen formula „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa.“, ale aj rôzne pasáže z Písma svätého, vrátane žalmov. Mali by sme vybrať niečo z jedného i druhého. Nejde teda o konkrétne zvolanie, ale vždy o niečo iné. Slová sú v modlitbe druhoradé. Je dôležitejšie stáť v blízkosti Boha a prebývať v Jeho prítomnosti.

Apoftegmy (stručné výroky historických osobností, ktoré sa týkajú nadčasovej pravdy; pozn. verim.sk) púštnych otcov naznačujú, že niektoré verše postačovali celý život. Dôkazom je aj príbeh Abbu Pamba, ktorý žil v 4. storočí. Keď započul verš zo žalmu 39: ‘Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, dokiaľ je hriešnik predo mnou’, povedal: “S touto modlitbou budem mať dosť problémov, aby som skutočne dospel k jej naučeniu.“ Po devätnástich rokoch opakovania povedal, že ich len sotva začal uplatňovať v živote. Gregor zo Sinaja (1255 – 1346) zasa učil, že človek by nemal meniť príliš často zvolania, ale len zriedka robiť zmeny, aby si tak udržal istú kontinuitu.

Ježišova modlitba nie je komplikovaná. Má jednoduchú podobu. Je preto praktická pre všetkých a nie je vyhradená iba pre mníchov. Môže sa praktizovať na rôznych miestach a v rôznom čase, prípadne medzi rôznymi činnosťami. Na precvičenie nie je potrebná špeciálna príprava ani odborné znalosti. Núti človeka vidieť, že Boh je láska. Ak si želá našu prítomnosť a byť s nami, je to znak jeho starostlivosti o nás. On sa staral sa o nás, ako napísal aj sv. Peter. 

Podľa Jána Berezu, OSB, je tento druh modlitby prostriedkom plnenia prikázania Božej lásky a lásky k blížnemu, pretože nám umožňuje vidieť, že existuje niekto, kto nás miluje a chce byť s nami. Dodáva, že jej cieľom je zamerať myseľ na Boha v každom mieste a čase, čo môže viesť človeka k prehlbovaniu jeho osobného vzťahu s Kristom. On je v nás a pri nás, či Ho cítime na vlastnej koži alebo nie. Prichádza k nám, aby bol s nami. Pri Ježišovej modlitbe je potrebné mať na pamäti tri prvky: na nič nemyslite, nepremýšľajte nad ničím, nič si nepredstavujte.

Vnímajte iba zvuk modlitbovej formuly. Je dôležité hovoriť ju pomaly, sústredene, uvedomujúc si, že sme v Božej prítomnosti. Gregor zo Sinaja povedal, že si vôbec nič nepredstavuje a ani nevenuje pozornosť vynárajúcim sa obrazom: „Ak vo svojej mysli vidíte nečisté myšlienky alebo obrazy, ktoré pochádzajú od zlých duchov, nebojte sa. Ak máte dobré myšlienky, nepripisujte im váhu.

John Main, OSB, podobne navrhuje recitovať slová od začiatku až do konca meditácie a pritom sa odpútať od myšlienok a predstáv. Človek by nemal myslieť alebo hovoriť iné slová okrem týchto, opakovať ich hlboko v duchu a pozorne mu načúvať. Neuvažujte ani o tom, čo sa modlíte ani o vizualizáciách. Predstavivosť musí zostať na pokoji a všetko, čo musíte urobiť, je počúvať slová modlitby.

Na začiatku je dobré začať hlasnou modlitbou. Neskôr môžete prejsť na mentálnu modlitbu. Ďalšou fázou je prebývanie týchto slov vo vnútri človeka. Preto môžeme hovoriť o tejto modlitbe ako o modlitbe srdca. Ježišovu modlitbu možno nazvať aj kresťanskou meditáciou. Slovo “kresťanská” hovorí, že je povolaním ku Kristovi. Slovo “meditácia” však môže spôsobiť určité problémy. Avšak iba zdanlivo. Pojem meditácia pochádza z latinského meditatio, ktoré zase pochádza z gréckeho výrazu melete. Szymon Hiżycki OSB vysvetľuje, že v klasickej latinčine bola prax meditatio spojená s meditáciou, ale tiež s prípravou na vykonanie úlohy a s cvičením predovšetkým pamäte. Od študentov rétoriky sa požadovalo, aby ovládali rôzne rétorické figúry do tej miery, aby sa v praxi postupne zdokonaľovali. Ak použijeme analógiu s učením sa cudzieho jazyka, môžeme povedať, že to znamená postupné zvládnutie gramatických štruktúr so slovnou zásobou, čo sa postupne premieta do čoraz slobodnejšieho čítania, rozprávania a písania v danom jazyku.

Preto si meditácia vyžaduje čas a trpezlivosť a je len prvým krokom, ktorý podnikáme k naplneniu úlohy. Takže nie je len tak samoúčelná. Je to iba prostriedok, ktorý využívame. Na druhej strane výraz melete môže v gréčtine znamenať aj “prax” či “časté opakovanie“. Takže meditácia sa často opakuje v tomto zmysle, dokonca nepretržite, a pretože v Ježišovej modlitbe často opakujeme jedno zvolanie. Takto môžeme povedať, že meditujeme. 

Tu sa však môžeme zaoberať inou záležitosťou. Ak v Ježišovej modlitbe stále opakujeme jedno a to isté zvolanie, nie je to trochu bezohľadné alebo nezmyselné? Je táto prax bezúčelná či unavujúca? Ak sa na to pozrieme zvonku, povrchne, potom sa dá dospieť k takémuto záveru. Je to však úplne inak, keď sa táto prax považuje za výraz nikdy nekončiacej lásky, ktorá sa neustále vracia k milovanej osobe. Opakovaním jedného vzorca môžeme tiež vidieť, čo sa deje v ľudskej mysli. Nie je v ňom stav bezmyšlienkovitosti. Vždy existuje myšlienka, pretože pokiaľ človek žije, v mysli sú myšlienky vždy prítomné. A týkajú sa rôznych vecí. Môžu byť viac alebo menej intenzívne, majú väčší alebo menší vplyv na osobu, sú viac či menej pod kontrolou. Je potrebné pripomenúť, že podstatou Ježišovej modlitby nie je iba opakovanie akéhosi vzorca.

Je to o niečom inom. Pomocou Božieho slova sa usporadúva ľudské myslenie a skrze opakované zvolania k Ježišovi sa nasmerúvame k Bohu, k Jeho osobe. Opakovaním vzorca sa obraciame k Tomu, ktorému adresujeme verš. Človek sa preto zameriava na prítomnosť Boha a volanie nám napomáha pri Jeho vstupe. Nič viac nie je potrebné.

Aby sme videli, že Ježišova modlitba nie je len o opakovaní formulácie, užitočný je takisto aj dych. Je vykonaný skôr než formula. Všetko sa ním riadi. Ak je však modlitba vzorec, môže viesť a upravovať aj dych, t. j. skracovať alebo predlžovať ho. Z dlhodobého hľadiska je to však ťažké.

Zaostrenie na dych je ľahšie, a preto slová zvolania zodpovedajú rytmu. Umožňuje nám tak vojsť dovnútra, zostať vo vnútri, načúvať vzorcu a počúvať ho až do konca. To ukazuje, že Ježišova modlitba nie je len o akomsi opakovaní volania, ale o pozdržaní a počúvaní, nechať ich úplne rezonovať. Máme počúvať slová vzorca vo vnútri. To vedie k vstupu do skúsenosti z prítomnosti, a preto sa myšlienky obracajú ku Kristovi a vzývanie Jeho mena nám umožňuje byť v tejto skúsenosti.

Tento druh modlitby nie je o upokojení neusporiadaných a chaotických ľudských myšlienok inou myšlienkou, že by slová vzorca nahradili takéto myšlienky, ktoré nám prichádzajú na myseľ. Nie. Božia prítomnosť je v tejto praxi dôležitá. Ide o zameranie sa na myšlienku, že Boh je prítomný.

Aby sme lepšie pochopili podstatu vzorca a účel jeho opakovania, mali by sme dospieť k učeniu sv. Jána Kasiána. Vo svojom rozhovore s abba Mojžišom naznačuje, že hlavnou „…snahou a stálou túžbou srdca by malo byť to, aby myseľ zostala pevná v Bohu a v tom, čo mu patrí. Všetko ostatné, bez ohľadu na to, aké by to malo byť, by sa malo vždy považovať za sekundárne, horšie či dokonca škodlivé.“ Kasián je teda citlivý na Božiu prítomnosť, ktorá má byť podstatou modlitby a neustálej túžby človeka. Ďalej učí, že „…je nemožné, aby myšlienky nerušili myseľ, no každý, kto ich dokáže prijímať, dokáže ich aj odmietnuť.

Napriek tomu, že vynáranie myšlienok nezávisí úplne od nás, je v našej moci pohŕdať nimi alebo ich prijať. Niektoré myšlienky musia vždy pohnúť mysľou, ale človek by nemal všetko pripisovať pokušeniu alebo duchom, ktorí sa ich snažia vnútiť. Človek by potom nemal slobodnú vôľu a snaha o zlepšenie života by nebola v našej moci.

Učenie Kasiána sa dá obhájiť. Vníma, že neexistuje nijaký stav mysle, v ktorom by sa nemyslelo: „Niektoré myšlienky sa musia vždy rozhýbať mysľou.“ Takže ak existuje problém s myšlienkami, nezávisí to úplne od človeka. Je však na ňom, aby rozhodol, čo robiť s tými, ktoré sa objavia. Kasián však verí v ľudské schopnosti. Verí, že vďaka svojim schopnostiam, daru slobody, ktorý má každá ľudská bytosť a bez ktorého by nebol úplne ľudskou osobou, sa nemusí vzdať všetkých myšlienok, ktoré rušia myseľ. Dokáže ich ovládať, je však potrebné vnútorné úsilie.

Preto je na človeku, aby pracoval s myšlienkami, rozhodol sa, či bude sledovať to, čo sa mu objaví v jeho hlave. Ježišova modlitba nám umožňuje lepšie vidieť, čo je v ľudskej mysli, umožňuje vnímať hlbšie a viac. Meditácia tiež zaručí, že ľudia budú častejšie smerovať svoje myšlienky k Bohu, čo môže mať pozitívny vplyv na ich zrelosť.

Kasián ďalej uvádza: “Preto tvrdím, že do veľkej miery závisí od nás, či zlepšujeme kvalitu našich myšlienok; či sa v srdciach objavia sväté a veľké myšlienky alebo pozemské a telesné myšlienky. Preto dôsledne čítame a neustále usudzujeme, že Svätá Biblia poskytuje duchovný obsah našej pamäti a iné cvičenia. Ak by sme tieto cvičenia zanedbali, duch by určite priľnul k nečistým zlozvykom a podrobil sa vplyvu tela.

Vyššie uvedené slová sú mimoriadne hodnotnou lekciou nielen v kresťanskej meditácii, ale aj v každej inej modlitbe. Myšlienky, ktoré sa objavujú v mysli, môžu účinne spôsobiť rozptýlenie v modlitbe. Kasián jasne hovorí, že kvalita myslenia závisí hlavne od človeka. Preto je duchovné čítanie, najmä čítanie Svätého písma v živote mníchov tak dôležité. Človek formuje svoju myseľ a svoju pamäť rôznymi praktikami a tieto autority zase majú veľký vplyv na našu modlitbu.

Kasián navrhol pridať k modlitbe slová: Bože, príď mi pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať. Zdôraznil, že „…nejde len o bezvýznamný úryvok z pokladnice Svätého písma, pretože obsahuje všetky pocity, ktoré sa rodia v človeku, a môžu sa veľmi dobre uplatniť v každom stave duše a v každom pokušení“.

Tieto slová vyjadrujú hĺbku tejto modlitby. Je pre nás veľkým tajomstvom, ako jedna veta môže obsiahnuť všetko, a zároveň poukazuje, aká krásna je táto modlitba. Ak veríme, že Boh vidí v skrytosti, vidí aj, s čím prichádzame do modlitby, preto nepotrebujeme veľa slov. Kasián hovorí o chudobe jedného verša. Má viesť človeka do požehnaného stavu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Mnísi sa zriekajú súkromného majetku tým, že sa zaväzujú k chudobe. Každý je však pozvaný k chudobe a Ježišova modlitba môže byť novým spôsobom, ako sa na túto tému pozerať. To hlavné, čo nás modlitba učí, je uznať i zakúsiť ľudskú chudobu, pretože poukazuje sa ňou na úplnú závislosť od Boha, ktorý je zdrojom ľudskej existencie, ale tento vzťah tiež ukazuje skúsenosť vykúpenia a obohatenia Stvoriteľovou láskou k Ježišovi. Preto sa človek po ceste chudoby naučí obracať sa k Bohu a spoznávať Jeho všemohúcnosť a nepochopiteľnú lásku. 

Kasián odporúča, aby sa tento vzorec opakoval neustále: v utrpení, aby sme boli zachránení, i v šťastí. Mali by sme nad ňou neustále uvažovať vo svojom srdci, pri práci, na cestách alebo pri akomkoľvek inom zamestnaní. Nie je teda okamih, kedy by bola nevhodná, zbytočná alebo nedostatočná. Dá sa vždy praktizovať. Neexistuje žiadny špeciálny čas na ňu a nevyžaduje si ani čakanie na vhodný čas.

zdroj: Aleteia
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •