Volajme ho napríklad otec John. Bol charizmatickým anglo-katolíckym kňazom (pozn. verim.sk: anglo-katolicizmus, anglikánsky katolicizmus alebo katolícka anglikánska viera zahŕňa ľudí, presvedčenie a prax v rámci anglikánstva, ktoré zdôrazňuje katolícke dedičstvo a identitu rôznych anglikánskych cirkví).

Priateľ môjho brata Daryla – volajme ho Henry – zomrel náhle počas havárie lietadla a bol nahnevaný, pretože hoci bol Henry veriaci, v čase, keď zomrel, bol ďaleko od Boha. A tak povedal John: „Musíme odslúžiť omšu za Henryho.“ Išli sme do kostola a zamkli dvere kvôli súkromiu. Kňaz, ktorého budeme volať otec George, túto omšu celebroval.

Henry mal asi dvadsať rokov. Mal len niečo málo cez 1,5 metra s chumáčom blond vlasov a širokou tvárou s pehami. Daryl počas prijímania plakal a vycítil, že Henry je vedľa neho nepokojný a rozrušený. Vo svojej vlastnej mysli povedal Daryl Henrymu, aby nebol vystrašený. Modlili sa za neho, aby sa stretol s Ježišom. Po omši Daryl povedal donovi Johnovi:
„Cítil som, že Henry tu bol nejakým spôsobom prítomný.“
John povedal: „Ó áno. Videl som ho.”
“Čo tým myslíte, že ste ho videli?”
„Počas ofertória prišiel akýsi mladý muž zo zadnej časti kostola.“
“Počkajte, veď dvere boli zamknuté. Nikoho som nevidel.“
Don John sa usmial a povedal: „Viem, že si ho nevidel, ale ja áno.“
“A ako vyzeral?”
“Len niečo málo cez 1,5 metra vysoký so širokou pehavou tvárou a blond vlasmi.”
„To je Henry! Ale ja som vám ho neopisoval. Myslíte, že ste videli ducha?”
“Videl som Henryho v tele a skutočného ako teraz.”
“Čo sa potom stalo?”
“Pokľakol si vedľa teba počas prijímania a po omši odišiel k východnej strane kostola a hore do svetla ranného slnka.“
Otec George povedal: „Aj ja som cítil jeho prítomnosť, ale nevidel som ho. Bol v mojej mysli, ako ho opísal John.” 

Ani jeden kňaz nepoznal Henryho, ktorý žil v USA. Toto sa udialo v Anglicku. Pravdivý príbeh. Nič nie je prehnané. Čo si z toho vziať? Veľa som o týchto skúsenostiach premýšľal v priebehu rokov a myslím si, že niektorí ľudia majú jednoducho mystické dary tak, ako ich majú niektorí umelci, športovci alebo hudobníci. Je na nich, či vracajú svoj dar Bohu a využívajú ho na jeho slávu. Človek môže mať dar a môže ho odovzdať napríklad satanovi a nechať sa použiť na špiritizmus, veštenie alebo v nejakej inej okultnej aktivite. Na druhej strane ho môžeme odovzdávať Bohu a použiť na uzdravovanie, rozlišovanie, čítanie v srdciach a duchovné vedenie. Sv. Páter Pio mal ohromné dary, ktoré odovzdával Bohu.

Problém s takýmito ľuďmi je ten, že často sú to dary, ktoré ich oddeľujú od iných a musia kráčať po veľmi ťažkej ​​duchovnej ceste. Nikdy by sme nemali hľadať takéto dary, ale ak ich máme, musíme ich odovzdávať Bohu a umožniť Duchu Svätému, aby ich rozvíjal prostredníctvom seriózneho života modlitby a svätosti, aby sa tieto dary mohli premieňať skrze neho.

Mali by sme tiež pamätať na to, že dary vôbec nie sú zárukou osobnej svätosti, akými sú napríklad hudobné, umelecké alebo športové nadanie, ktoré vás “svätými” robia. Stať sa svätým je zásadná a zložitá vec. Má to málo do činenia s mystickými víziami a všetkým, čo súvisí s disciplínou a sebazapieraním. Mať dar neznamená, že ste automaticky svätí. Smutnou skutočnosťou je, že don John nakoniec opustil kňazstvo a zanechal svoju ženu v hriechu s priateľom.

Dary sa vždy musia odovzdať Duchu Svätému a osoba musí byť pod dozorom dobrého duchovného vodcu, a ak je to možné – takého, ktorý je na rovnakej úrovni. Objektívnym prostriedkom milosti sú sviatosti. Božia spásonosná milosť je vždy prítomná. Omša za zomrelého bola účinná v obetovaní spásonosnej Kristovej lásky pre potreby náhle zomrelej duše. A bola by účinná, aj keby nikto nevidel mŕtveho. Eucharistia bola vysluhovaná anglikánskou cirkvou a nie „pravou katolíckou“. Boh nie je obmedzený sviatosťami. Katolícka cirkev nespochybňuje, že eucharistia vysluhovaná anglikánskou cirkvou je pochybná. Môže byť prostriedkom milosti, hoci to nie je úplne platná katolícka omša.

Môžeme predpokladať, že boli vypočuté modlitby Kristových veriacich a môžeme určite dúfať, že to, čo bolo vidieť vo vízii, je v skutočnosti aj pravdivé: že Henry kráčal ďalej do Kristovho svetla a lásky. Vidieť mŕtvych alebo mať zjavenia, lokúcie alebo vízie – tieto zdanlivo nadprirodzené dary sú ohromujúce, ale nikdy by nás nemali odkláňať od Krista Pána a od jeho prvenstva v Cirkvi a v sviatostiach.

Tip na knihu: Stretnutia s dušami z očistca, Utrpenie a radosti očistca, Moje rozhovory s dušami v očistci. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.