Janko Havlík: nádejný slovenský blahoslavený

Svätá Cirkev, mystické Kristovo telo, vydáva počas celej svojej existencie plody vo forme svätých, aby tak dokazovala, že láska k Bohu a k blížnemu je jediným ukazovateľom na ceste do neba. Za celé stáročia to boli svätí a sväté, ľudia známi i neznámi, ktorí sa vlastným životom stali príkladom nielen pre súčasníkov, ale i pre nadchádzajúce generácie. Ani súčasná náročná doba nie je výnimkou a veriaci človek priam baží po hrdinoch, ktorí možno nekričia a nespievajú naňho z lacných televíznych programov, ale v hĺbke svojho ducha skrývajú nebeský poklad a úročia ho v srdciach svojich blížnych. Slovensko síce nemá veľmi veľa svätých v porovnaní s okolitými krajinami, ale svätí sa rodia aj v skrytých lazoch, dedinkách, mestečkách, zabudnutých miestach, niekde v samom kúte nepoznaného. A Boh predsa vidí ich hrdinské skutky či nezabudnuteľné a chvályhodné činy. Možno nežili svoj život ako tí najväčší svätci, možno neprežili celý život v samote púšte a možno to boli úplne obyčajní ľudia so srdcom nasmerovaným na Boha. A takí žili aj v ťažkých časoch prenasledovania kresťanov na území bývalého Československa. Ich hrdinské čnosti sú pre nás inšpiráciou, že viera a láska v Boha dokážu robiť zázraky, a že Duch Svätý nás pripravuje na svätosť práve viditeľnými skutkami, o ktorých by sa malo rozprávať častejšie zvlášť medzi mladými ľuďmi.
Jedným z takýchto krásnych príkladov skutočnej ľudskej lásky k Bohu bol i Janko Havlík. Nebol ani kňazom, ani rehoľníkom s večnými sľubmi, ale obyčajným mladým mužom, ktorý neváhal obetovať vlastný život, aby dokázal svoju lásku k Bohu. Jeho neobyčajný príbeh nech je pre nás inšpiráciou v prosbe za duchovné povolania, za čistotu srdca a vrúcny vzťah k Bohu.
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v záhorskej dedinke Dubovce (vtedajší názov Vlčkovany) ako prvý syn rodičov Karola Havlíka a Justíny rodenej Pollákovej. Spolu v dome býval so starými rodičmi z otcovej strany a tetou Angelou – otcovou sestrou, ktorá sa po maturite v roku 1936 pripojila k Vincentkám (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky) a prijala rehoľné meno Modesta. Do školy v rodnej dedinke nastúpil Janko vo svojich šiestich rokov. Bol veľmi živým dieťaťom, často skusoval za svoje správanie pokarhania od vlastnej matky. Neraz ho postavila pred obraz Panny Márie, aby ho konfrontovala za všetky jeho prehrešky. Obrat však nastal po prvom svätom prijímaní. Podľa autentickej výpovede jeho vlastnej matky sa Janko po svojom prvom svätom prijímaní úplne zmenil. Už viac nemusela použiť žiaden trest, pretože bol celkom iným človekom. Ako 11-ročný chlapec prestupuje do meštianky do Holíča a v roku 1941 ho prijali na Masarykovo štátne gymnázium v Skalici. V tom období nebolo zvyčajné, aby žiak prestúpil z 2. ročníka meštianky na gymnaziálne štúdiá. Bolo to dôkazom, že Janko bol nesmierne bystrý a húževnatý. Už v tomto období je inšpirovaný Duchom Svätým a príkladom svojej tety Angely (sestry Modesty) uvažuje nad rehoľným životom. V kraji, v ktorom vyrastal, bolo na výber množstvo reholí, ale Jankova voľba padla na misijných kňazov – vincentínov. O dva roky neskôr prestupuje mladík na gymnázium do Banskej Bystrice a tu sa stáva chovancom tzv. malého seminára – Apoštolskej misijnej školy sv. Vincenta de Paul.
Radosť zo života v reholi mu však v roku 1945 prekazil koniec 2. svetovej vojny, no predovšetkým nové nariadenie o poštátnení všetkého školstva na Slovensku vrátane toho cirkevného. Postupom času až do 50-tych rokov začalo silné prenasledovanie cirkvi zo strany štátu. Snáď najväčšou pohromou pre cirkev v tých časoch bola tzv. Barbarská noc (13. – 14. apríl 1950) a jej druhá vlna (3. – 4. mája 1950). Eštebáci, milicionári, vojaci a straníci vtrhli do kláštorov, seminárov a brali všetok majetok. Novicov a seminaristov vzali so sebou a začal výsluch. Janko bol spolu so svojimi spolubratmi zavlečený na preškoľovanie do Kostolnej a následne boli všetci vyslaní na nútené práce na Priehradu mládeže pri Púchove. Tu si spolu s vincentínmi, verbistami a saleziánmi slúžili tajné omše a dohodli sa, že nebudú protirečiť, ale svojím odhodlaním a pracovitosťou dokážu, že aj v týchto najtvrdších podmienkach sú milujúcimi kresťanmi, ktorých nedokáže len tak hocičo zlomiť. Podľa výpovedí mali ako zanietení športovci veľmi dobré vzťahy so zväzákmi, ktorí ich nazývali Vatikáncami.
Keď ich neskôr prepustili, Janko si našiel bývanie v Nitre a tu sa v prenajatom byte venoval štúdiu teológie. Jeho nadšenie však netrvalo dlho, lebo do ich bytu vtrhla hliadka ŠtB a všetkých zatkla. V Nitre ho aj odsúdili a do konca februára 1953 väznili v Bratislave. Ešte v ten rok ho odsúdili spolu so Štefanom Krištínom a spoločníkmi za velezradu a vyrubili mu 14 rokov väzenia v uránových baniach na Jáchymovsku a Příbramsku. Hoci mu znížili trest na 10 rokov, ťažká práca, neľudské podmienky a nebezpečenstvo radiácie sa silno podpísali na jeho zdraví. No jeho lásku ku Kristovi a misionársky duch mu nedovolili zaháľať. Aj v tomto nehostinnom prostredí rozprával o Kristovi, pomáhal v charite, ktorá tajne fungovala. Tu bez vedomia stráže pomáhal spoluväzňom pri plnení noriem, vymieňal si s nimi dennú táborovú službu za nočnú, podporoval svojich bratov, pomáhal písať listy a podobne. V tábore nemali žiadneho kňaza, ktorý by im odslúžil (hoc aj tajne) svätú omšu. No všetci ju slávili aspoň v srdciach modlitbami, piesňami, pobožnosťami, ružencom, spoločným meditovaním Svätého písma. Vďaka tomu si Janko priklonil k sebe veľkú časť väzňov a vybudoval si v nich dôveru. Aj dlhoroční odporcovia kresťanstva sami uznali silu jeho viery. Po určitej dobe si Janko zriadil v bani priestor, kde slúžili sväté omše kňazi, ktorí sa z času na čas objavili v tábore. Dokonca si tu do podzemia prepašovali aj misál a všetky potrebné veci na svätú omšu. Tu sa nebojácne, pilne a húževnato pustil aj do prepisovania samizdatov chránený od dozorcov, ktorí sa kvôli radiácii neodvážili sfárať do hlbín.
V roku 1958 nastala v jeho živote ďalšia hrozná vec. Vo výkone trestu ho znova obvinili a eskortovali do vyšetrovacej väzby do Prahy. Tu sa neskôr konal súd, kde mu predĺžili väzbu o 1 rok. Ako dvojnásobný trestanec teraz nedostal žiadnu milosť a vrhli ho do toho najhoršieho väzenia. V tomto čase ochorel na srdce. Neskôr ho prevážajú do najtvrdšej väznice zo všetkých, do Valdíc. Tu sa naplno prejavuje choroba srdca a začína byť väzenskej správe skôr na obtiaž. Napokon ho posielajú na Slovensko do Ilavy. Vyčerpaný a unavený po všetkých peripetiách väzenského zaobchádzania a nútených prácach v najdrsnejších podmienkach bývalého zriadenia prichádza do cely, ktorú zdieľa spolu s ďalšími 7 väzňami. Prvé dni iba spí, no po určitom čase sa jeho sily obnovujú a rýchlo si ho prítomní obľúbia. Aj tu pre všetkých evanjelizuje, rozpráva o duchovných témach, modlí sa, koná pobožnosti, rozjíma a vedno spolu spievajú svetské i nábožné piesne. No zdravotná záťaž sa začala prejavovať tentokrát naplno. Janko už nedokázal zísť ani z postele. Zúfalí pracovníci väznice boli šťastní, že ho prepustia, pretože mu nielenže končil trest, ale jeho zdravie už bolo na pokraji. Písal sa rok 1962. Po opustení väznice ešte ostáva stáť na kraji cesty a čaká, kým niekto poň nepríde. Na naliehanie akéhosi človeka, ktorý prechádzal okolo, mu strážnici zabezpečili odvoz na stanicu.
Janko docestoval s vypätím posledných síl domov, ktorým sa mu nateraz stáva lôžko, smrteľné lôžko. No boli aj časy, keď si dovolil z postele vstať a prejsť aj na polnočnú omšu. Ten rok to bola jeho posledná omša. Jeho rodičia už nemali síl putovať do chrámu k oslave narodenia Pána, ale Jankov vnútorný hlas ho tam ťahal. Sám sa vydal na cestu a domov po svojich aj došiel. Vianoce mu dodali síl a Janko začal chodiť. Jeho duch akoby nanovo pookrial. Neváhal a v sile tela začína premýšľať o práci, pretože ho vtedy živili jeho rodičia, ktorí dostávali aj tak už mizerný peniaz.
Na sviatok sv. Jána apoštola sa Janko vydáva na cestu do mesta. Vstáva ráno a autobusom odchádza k doktorovi. Niekde v uličkách Skalice zostal stáť a tu padol na zem sám opustený. Nikto ho nevidel, zostal ležať v prítmí. V tých miestach ho nachádza aj doktor Barát, ktorý konštatuje už len smrť. Tu teda zomiera na sviatok svojho patróna, Pánovho miláčika. Mal len 37 rokov.
Janko Havlík bol zanieteným seminaristom, ktorý miloval Pánovo Najsvätejšie Srdce, nesmierne si vážil Nebeskú Matku a jeho život sa niesol v znamení sebaobetovania sa pre druhých slovom i skutkom. Živý, čulý a bystrý novic je skutočným príkladom, ako sa duša človeka dokáže zamilovať do svojho Stvoriteľa a opláca mu za nekonečnú lásku svojou oddanosťou a vernosťou. Na záver ešte niekoľko Jankových výrokov:
Naše srdce túži po láske bez egoizmu.
Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelili medzi nás a mne dal najviac.
Treba dať ľuďom vedieť, že našou láskou je Kristus, všetkým tým tisíckam väzňov na Jáchymovsku. Dať lásku do štátnych záležitostí, do úradov, do škôl, do komunít, do rodín.
Pán sa stará o krížik pre každého a nik ho nemá väčší, iba taký, aký unesie.
Keď Boh zosiela na teba veľké utrpenie, je to dôkazom, že chce z teba urobiť veľkého svätca.
Modlitba je hromadenie dobrých myšlienok. Kto sa úprimne modlí a rozmýšľa o šľachetných veciach, jeho vlastné myšlienky ho budú chrániť – ako anjeli.

Z jeho duchovných diel je známa Krížová cesta malých duší, v ktorej nájdeme aj záverečnú modlitbu:
Drahý Ježiš, ďakujem Ti, že si ma na tejto krížovej ceste naučil kráčať cestou obetí malých duší. Pred očami mám stále Teba, ako svoj vzor. Tvoja veľká duša stala sa malou v živote a na krížovej ceste preto, aby nám dala príklad, ako detinsky sa máme vinúť k svojmu Bohu, tak ako Ty k nebeskému Otcovi. Ponížene Ťa prosím, udeľ mi rukami svojej Bolestnej Matky tú milosť,aby som vždy viac a lepšie chápal cenu a veľkosť malých duší, ktoré sú Tvojimi obetami.

Modlitba za blahorečenie Janka Havlíka

(pre súkromné účely)

Nebeský Otče,
vo svojej nesmiernej láskavosti nám
ponúkaš cestu spásy skrze službu blížnym.
V Tebe známych časoch voláš ochotných ľudí
a pozývaš ich na cestu lásky a ohlasovania evanjelia.
Aj Tvoj služobník Janko Havlík jasne započul Tvoj hlas
a do jeho srdca si zasial semienko lásky,
ktoré príkladne rozkvitlo do sebaobetovania,
pevnej viery a nesmiernej odovzdanosti.
Prosíme Ťa, osláv ho v nebi a dovoľ,
aby sa stal svätým a veľkým vzorom
pre ľudí týchto i budúcich generácií.
Nech z jeho jednoduchého, no duchovne bohatého
života nasiaknutého utrpením dokážeme
lepšie vnímať Tvoju obrovskú
lásku k nám a nech Ti na jeho príhovor
denne ponúkame vlastné životy.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

-verim.sk-

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •