Hriech obžerstva nie je len o jedle!

Sv. Evagrius Ponticus hovorí, že vášeň často pracuje s myšlienkou obžerstva. Ak by sme niekomu vysvetlili, v čom spočíva hriech obžerstva, určite by sme nakreslili obrázok človeka, ktorý zvracia, prípadne konzumuje veľmi sofistikované jedlá alebo len konzumuje jedlo bez miery. Synonymom pre slovo “obžerstvo” by mohol byť výraz “nenásytnosť”. Svätému Evagriovi však o toto nejde.

Otec Leszek Misiarczyk sa domnieva, že existujú rôzne druhy obžerstva. Tieto možno rozdeliť takto: v dôsledku strachu z hladu a straty zdravia, alebo ako pokušenie falošnej askézy a pohŕdania blížnym a nakoniec ako prekážka k modlitbe a príčina zlých snov. Táto samotná klasifikácia poukazuje na komplikovanú realitu tohto hriechu.

Sv. Evagrius nazval obžerstvo “bezuzdným šialenstvom” a “deravým opevneným múrom”. Tento hriech činí myseľ nečistou, telu spôsobuje slabosť, narúša spánok a nakoniec vovádza do smutnej smrti. Poukazuje pritom na muža ovládaného predstavou obžerstva ako niekoho, kto nemôže vidieť dôsledky svojich rozhodnutí: obžerstvo prináša ospalosť a šialenstvo – a tak dôsledne smerujeme k sebazničeniu.

Pre lepšie pochopenie toho, čo je obžerstvo vo svojej podstate, treba pripomenúť, že svätec ho prirovnáva k “napodobňovaniu vzkriesenia” alebo “bdelým okom nepoznajúcim sen.” Svätec sa zmieňuje o túžbe k potravinám a koreninám a dodáva, že zlo je do značnej miery narušenou rovnováhou života a spomienok na staré dobré časy, keď všetkého bolo dosť. Dôsledkom obžerstva je “presakujúca stena”, ktorou rehoľníkove túžby unikajú pri hľadaní stôp minulých potešení.

Tí, ktorí podľahnú myšlienkam obžerstva, vnímajú svet, v ktorom žijú, ako veľké jedlo. Vlastnú existenciu v tomto svete nevyužívajú k spáse a hľadaniu Boha, ale skôr ako príležitosť k naplneniu vlastného brucha, niečo, čo im patrí a čo im môže poslúžiť ku konzumácii – v jednoduchosti povedané – ľudia majú neustále pocit hladu a nikdy im nie je dosť.

Tu sa dá hovoriť o obžerstve v doslovnom zmysle, tak ako to intuitívne chápeme. Môžeme však hovoriť aj o duchovnom obžerstve, ktoré opísal svätý Ján z kríža. V tomto prípade človeka zaujímajú iba duchovné zážitky, nie Boh sám. Chce mať videnia, pocit sladkosti plynúcej z modlitby, charizmatické úspechy či dary Ducha Svätého.

Existuje však aj emocionálne obžerstvo, keď ľudia očakávajú len uznanie, potlesk, nikdy im nestačí iba pochvala ich šikovnosti a výnimočnosti. Tento postoj nás núti hľadať iba spôsoby, ako uspokojiť choré túžby zrodené z našich komplexov a zranení. V ňom sa skrýva veľké nebezpečenstvo. Takéto obžerstvo vedie k úplnej devastácii života na všetkých jeho úrovniach. Osoba, ktorá podľahne zlým myšlienkam o obžerstve, je niekto, kto nie je schopný vzdať sa čohokoľvek.

 

Duchovné obžerstvo

Túžba dozvedieť sa viac o našej viere je dobrá, zbožná. Je to túžba zasadená a udržiavaná Duchom Svätým. Vedie k zapojeniu nášho intelektu, pamäte a predstavivosti do snahy milovať Boha celou mysľou. Pre niektorých kresťanov je potreba po poznaní často bremenom. Inšpirujme sa myšlienkou z Písma: “Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.” (Kol 3,2). Títo kresťania musia neustále bojovať s hriechom duchovnej lenivosti – teda lenivosti, pokiaľ ide o veci duchovného života. Ale pre iných kresťanov je snaha rozšíriť a prehĺbiť svoje poznanie o Bohu a jeho zjavení nielen zdrojom nadprirodzených výhod, ale aj prirodzeným potešením. V niektorých prípadoch môže však táto snaha vyvolať pokušenie duchovného obžerstva. Ide o oblasť menej očividnej, no nebezpečnejšej arény hriechu.

Boh je nekonečný, takže ho nikdy nebudeme môcť poznať tak, aby nebolo čo objavovať. A niekedy proti tejto skutočnosti rebelujeme. Sme frustrovaní, pretože nemôžeme nájsť viac času na štúdium a učenie, máme pocit, že nezvládame nič, čo je potrebné pre našu vieru alebo určité jej aspekty. Túžime sa viac a viac učiť a poznávať, ale narazíme na toľko prekážok, akými sú čas, naša energia, zdroje. Dokonca aj základné zodpovednosti nášho stavu sa zdajú byť prekážkami pri hlbšej práci s Bohom, a preto ich začneme zanedbávať. Celý náš voľný čas, všetky naše rozhovory, priateľstvá – všetko, čo máme, sa čoraz viac napĺňa oddanosťou, duchovnými rozhovormi, biblickými štúdiami, prácou v skupinách zdieľajúcich vieru, chodením na konferencie a rôzne semináre. A aj tak sme frustrovaní, pretože sa nám nedarí viac preniknúť do tajomstiev viery.

Táto frustrácia sa na prvý pohľad zdá svätá, pretože smeruje k lepšiemu poznaniu Boha. Ale hlbšie sa deje niečo úplne iné. Je to jasné, pretože namiesto toho, aby sme samých seba priviedli k väčšiemu vnútornému pokoju a vonkajšej veľkorysosti, cítime pretlak vzruchu z nadmernej duchovnej spotreby, pociťujeme úzkosť, naše pocity sa v tomto zmysle stávajú krehkými.

Frustrácie tohto druhu sú nebezpečné pasce na našej duchovnej ceste. Tieto pasce nám často podsúva náš starý nepriateľ – diabol. Kresťania, ktorí sú žízniví po väčšom poznaní v oblasti viery, sú príliš zamilovaní do Boha, aby boli zraniteľní voči pokušeniam v oblasti materiálneho prebytku. Takže diabol musí zmeniť taktiku, aby zmaril ich duchovný pokrok. Ak sa naše duchovné a intelektuálne oči zväčšia viac než naše žalúdky a na tom neustále pracujeme, naše duchovné trávenie sa pokazí a snaha spomaliť náš pokrok na ceste kresťanskej zrelosti sa diablovi vydarí.

 

zdroj: Aleteia, CatholicExchange
il. obr.: Unsplash

Zdieľajte
  • 24
  •  
  •  
    24
    Shares