Praxou alebo cvikom Evagrius nazýva duchovný boj s myšlienkami, predstavami a všetkým tým, čo je obsiahnuté v gréckom slove „logismos“. Chápe ju ako neustálu bdelosť a ostražitosť srdca, aby sme správne rozpoznali, z akého zdroja pochádzajú naše myšlienky. Pri každej myšlienke, ktorá sa objaví v jeho vedomí, by mal kresťan skúmať, či má svoj zdroj v Bohu, v ľudskom duchu alebo pochádza priamo od démona.
Dar rozlišovania duchov je prvým z darov, o ktoré má kresťan prosiť Boha. Evagrius učí: „Každý, kto praktizuje to vojenské remeslo, musí sa modliť k Bohu o dar rozlišovania, ak mu už nechýba nič, čo je potrebné na prijatie tejto charizmy, teda – v najširšom zmysle slova – zdržanlivosť, tichosť, jemnosť, nočné bdenie, odlúčenie od sveta a časté modlitby podporované čítaním Svätého písma. Lebo nič tak neočisťuje modlitbu ako čítanie Písma. Asketická prax nás zbavuje vášní, odstraňuje lakomstvo, smútok a popudlivosť, zatiaľ čo čítanie Písma po splnení asketickej praxe vedie myseľ k božskému poznaniu. Pre poznanie používa náš Pán v evanjeliu obraz ‚izby‘, a v tejto izbe uvidíme najsvätejšieho Otca, ktorý je v skrytosti.“
Aby sme však mohli účinne rozlišovať démonov, je nutné mať podrobné vedomosti o ich povahe. Ako jej prvý znak Evagrius uvádza, že démoni sú neprístupní zmyslovému vnímaniu. Telá démonov majú farbu a tvar, ale unikajú nášmu vnímaniu, pretože svojou kvalitou sa odlišujú od našich tiel, ktoré vidíme zmyslami. Preto napodobňujú naše telo rôznymi spôsobmi, ak sa chcú niekomu ukázať, ale pritom neukazujú svoje telá. Démoni podľa Evagria nepoznajú tajomstvá nášho srdca, ktoré patrí Bohu, pretože tie sú zjavné len Bohu. Vedia však vybadať, aké účinné sú návrhy, myšlienky alebo predstavy, ktoré nám podsúvajú, na základe našich slov a správania. „Musíme vziať do úvahy rozdiel medzi démonmi a okolnosti, v ktorých sa objavujú. Možno ich odlíšiť podľa myšlienok, ktoré nám vnuknú, a myšlienky podľa vecí, ktoré si predstavujeme: akí démoni sa objavujú menej často, ale viac trápia, a akí sú neustále prítomní, aby priviedli myseľ k rúhaniu.“ Preto sa kresťan musí snažiť neomylne rozlišovať duchov, ktorí k nemu prichádzajú, a okamžite ich demaskovať. Zakaždým sa vo svojom vnútri musí Ježiša pýtať na pôvod svojej myšlienky, vnuknutia alebo predstavy. V knihe O rôznych druhoch zlých myšlienok nám Evagrius objasňuje, ako máme rozpoznať myšlienku od anjela, ľudskú myšlienku a myšlienku od démona. Anjelská myšlienka skúma povahu vecí a analyzuje ich duchovné princípy. Démonická myšlienka len vyvoláva túžbu po veciach, rozpaľuje srdce, ktoré si predstavuje budúcu slávu. Na druhej strane ľudská myšlienka sa neusiluje o vlastníctvo ani neanalyzuje povahu vecí, iba zaznamená kategóriu veci bez túžby alebo vášne.
Kto chce celým srdcom plniť Božie prikázania, bude podľa Evagria napadnutý dvoma druhmi zlých myšlienok. Prvé z nich „číhajú zasadené uprostred cesty a iné pokúšajú, aby sme z nej zišli. Tie, ktoré sú vedľa cesty, nám prekážajú v zachovávaní prikázaní. A tie, ktoré sú v strede cesty, nám neprekážajú v zachovávaní prikázaní, ale nás podnecujú, aby sme ich plnili, lenže s cieľom zapáčiť sa ľuďom.“ Keď démonická myšlienka trvá dlhšie, v duši bojujúceho kresťana sa objavia tri myšlienky: prvá skryto, prostredníctvom anjelov; druhá z našej vôle, keď sa prikláňame k tomu, čo je lepšie; a tretia z ľudskej prirodzenosti alebo prirodzenej lásky, ktorá je k dispozícii každému človeku. Ale keď sa v duši usídli dobrá myšlienka, potom proti nej povstanú dve zlé myšlienky: jedna od démonov a druhá z lenivosti našej vôle, ktorá vždy tiahne k tomu, čo je horšie. V čase duchovného boja dobré myšlienky rozptyľujú zlé myšlienky a naopak, Duch Svätý sa však pozerá na zámer prvej myšlienky a podľa neho nás súdi. Aby Evagrius ilustroval toto tajomstvo, predkladá veľmi jednoduchý príklad: „Vzniká vo mne myšlienka byť pohostinný, aby som sa páčil Pánovi, a len čo vznikne, pokušiteľ ju rozbije a prebudí v nej úmysel márnivosti. A opačne: vzniká vo mne myšlienka pohostinnosti, ale má sa uskutočniť len preto, aby som sa zavďačil ľuďom, a takú zničí dobrá myšlienka, ktorá v nás uskutočňuje čnosť kvôli Pánovi. Ak teda v snahe o dobré skutky sa držíme prvej myšlienky a pokúša nás tá druhá, dostaneme odmenu za prvú myšlienku, pretože sme ľuďmi a vedieme boj s démonmi a nie sme schopní udržať dobrú myšlienku neporušenú. Ale ani zlá myšlienka sa v nás nedokáže udržať, ak v nás nezanechá ‚pokušenie‘, lebo v nás zostali zvyšky čností. Ak však myšlienka, ktorú hoci sme odrezali, naďalej existuje, potom na túto myšlienku nadviaže ľudské konanie.“
Tento úryvok pochádza z knihy Duchovný boj púštnych otcov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
