Boh nenávidí smrť

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť. (Mk 5, 35-43)

Toto čítanie z 13. nedele (rok B) nám napomáha získať správnu predstavu o našom Pánovi a utrpení. Pozrime sa na príkaz “Vezmi si svoj kríž a nasleduj ma”. Mnohokrát si myslíme, že Bohu sa páči, keď trpíme. Ježiš ukázal rodine mŕtveho dievčaťa, čo si myslel o utrpení a smrti.

V tomto evanjeliu padne predstavený synagógy Jairus k nohám Ježiša a prosí o život svojej umierajúcej dcéry. Ježiš mohol vyliečiť jeho dcéru obyčajným slovom, ale naopak – prichádza do jeho domu. Pritom nám evanjelium udáva veľa detailov – dav sa naňho tlačil, prichádza do domu, kde videl ľudí bedákať, berie iba rodičov dievčaťa a svojich učeníkov dovnútra. Hovorí: “Talitha kum – Dievča, hovorím ti, vstaň!” A 12-ročné dievča tak robí. Matka a otec sa museli radovať – ​​ale nie tak ako Boh.

Prvé čítanie na túto nedeľu je pozoruhodným zhrnutím toho, čo si Boh myslí o smrti. “Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v zániku žijúcich. Veď on všetko stvoril pre bytie; tvory sveta sú pre život, nie je v nich jed smrti; ani podsvetie nevládne na zemi, lebo spravodlivosť je nesmrteľná. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť; utvoril ho ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla: preto ju okúsia všetci, čo mu patria.” (Múd 1,13-15; 2,23-24). Boh sa raduje v každom z jeho detí spôsobom typickým pre dobrého rodiča. My milujeme svoje deti stvorené podľa nášho obrazu. Boh miluje nás. Učinil nás všetkých, aby sme žili navždy, a neznáša, keď niekto z nás zomrie. Smrť na zemi nie je vítaná. Boh to nikdy nemal v úmysle. Rovnako ako každý dobrý rodič, Boh vie, že je dôležité dať svojim deťom slobodu – skutočná láska si vyžaduje voľbu – ale je smutný, ako aj rodičia, keď sa jeho deti rozhodnú odvrátiť od neho.

Práve vďaka tejto slobode skrze závisť diabla vstúpila do sveta smrť a tí, ktorí patria do jeho spoločnosti, sa jej dotkli alebo ju zažili. Keď Adam a Eva uverili diablovej lži a rozhodli sa nasledovať jeho radu viac než Božie prikázanie, stali sa súčasťou jeho spoločnosti a prispôsobili sa jeho obrazu namiesto toho Božieho. Vybrali si cestu smrti – fyzickej i duchovnej smrti.

Ježiš plakal dvakrát v evanjeliu – raz pri fyzickej smrti svojho priateľa Lazára a raz nad duchovnou smrťou Jeruzalema, ktorý nespoznal svojho Spasiteľa. Keď hrešíme, robíme rovnakú voľbu ako Adam a Eva, a to s rovnakým dôsledkom – vyvolávame ten istý smútok u Boha. Ježiš neprijal utrpenie a smrť, pretože sa mu to páčilo. Vzal ju na seba, pretože nás miluje. To nás privádza späť ku krížu. Ježiš prišiel zomrieť nie preto, že to chcel, ale preto, že to bol jediný spôsob, ako poraziť smrť. Ako rodič chrániaci dieťa v horiacom dome, vedel, že jediný spôsob, ako nás ochrániť pred smrťou, je zomrieť namiesto nás. Rodičia to robia samozrejme v oveľa menšej podobe, ale obetujú sa rôznymi spôsobmi pre svoje deti. A tak aj Boh. Ježiš “hoci bol bohatý,” píše sv. Pavol v druhom čítaní 13. nedele (rok B), “aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.” Všetci sme Jairove dcéry – a všetci sme ženy s krvotokom. Takže každý z nás je ako Jairova dcéra. Všetci čakáme na život prameniaci z jediného zdroja. Alebo sme možno ako žena, ktorú stretáva Ježiš na ceste do Jairovho domu. Marek nám hovorí, že si veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. A takto je to s každým z nás, lebo trpíme a hľadáme uzdravenie na nesprávnych miestach, v ideológiách, potešeniach a sľuboch, ktoré svet robí. Napokon, podobne ako ona, siahame po Ježišovi až v zúfalstve.

Každý z nás musí zažiť ten istý okamih s Ježišom. Iba on nám dáva vedieť, že nás nenechá zranených a zúfalých. On nás predsa priviedol k životu. A nikto z nás – dokonca ani duchovne mŕtvy človek – nie je odlúčený od jeho uzdravujúceho dotyku.

zdroj: Aleteia
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 69
  •  
  •  
    69
    Shares