Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú v sebe nesmierne zaľúbenie, ktorí sa domnievajú, že vedú svätý život a že sú veľkí pred Bohom, a zatiaľ sa len nejakým spôsobom klamú: lebo tí, ktorí nie sú ani odlúčení od seba, ani umŕtvení vo svojom živote, nemôžu byť ani povýšení, ani vyskúšaní v živote milosti, ani okúsiť Božiu velebnosť. Mohli by byť obdarení poznaním a prenikavým rozumom, ale ak majú zaľúbenie v sebe a chcú sa páčiť ľuďom, odvracajú sa od Boha. Nehovoriac o tom, že je to hlavný koreň všetkých hriechov.

Tak sa títo ľudia snažia vyvýšiť nad druhých, ba keby im to bolo možné, nad všetkých. Nikomu sa nechcú naozaj podrobiť, ale naopak túžia, aby sa všetci skláňali pred tým, čo oni považujú za dobré. Sú nepríjemní, plní sami seba a za každú cenu chcú zvíťaziť nad tými, ktorí im odporujú. Ľahko sa rozčúlia a vo svojich slovách a správaní sú nespokojní, výbušní, precitlivení, zlí, tvrdí a panovační. Preto je také ťažké nažívať s nimi v pokoji; kedykoľvek by pokorili a súdili celý svet, len nie svoju osobu.

Vždy plní podozrení a zlomyseľných myšlienok prežívajú stálu trýzeň a nepokoj a proti tým, ktorí sa im nepáčia, cítia len nechuť, hnev a odpor. Namýšľajú si, že všetko vedia a dokážu lepšie než všetci ostatní; horliví do poučovania, naprávania a karhania druhých sami nestrpia, aby ich ktokoľvek poučil, upozornil, pokarhal, pretože sa pokladajú za najmúdrejších. Voči nižším a seberovným sa správajú ako tyrani a zavrhujú tých, ktorí im neprejavujú úctu a lásku podľa ich predstáv. Sú hašteriví a uchyľujú sa k nadávkam, ba často s trpkosťou a horkosťou srdca zlorečia, pretože na nich nespočíva Duch Svätý.

Radi sa ujmú slova medzi vynikajúcimi ľuďmi v presvedčení, že sú povolaní k tomu, aby pred nimi hovorili, keď sú vo svojich očiach takí nadovšetko múdri. Pod pokornými spôsobmi skrývajú azda pýchu a svoj hnev vydávajú za spravodlivosť. Preukazujú samú vľúdnosť a ohľaduplnosť voči tým, ktorí im lichotia alebo sú k nim láskaví. Pokiaľ ide o ich záležitosti, venujú im bezhraničné úsilie, starostlivosť a pozornosť – radujú sa a smútia ako ľudia sveta podľa zdaru alebo nezdaru svojich pozemských záujmov. Pochváľte ich a potom pohaňte a uvidíte, akí sú. O nič napokon nemajú úzkosť ani starosť, ak sa to len netýka ich, či je to smrť, choroba, peklo, očistec, Boží súd a jeho spravodlivosť. Večne pohltení sami sebou sa desia a boja všetkého, čo by sa im mohlo prihodiť, pretože sa milujú nezriadeným spôsobom, a nie pre Boha ani vzhľadom na Boha.

Preto sú takí nepokojní a stiesnení vo svojom živote, stiesnení pred Božou tvárou a naplnení starosťami a obavami o všetky svoje svetské záujmy. Ležia neveriacim pri nohách v strachu, aby neprišli o životy a bohatstvo, aby im neboli ukradnuté alebo konfiškované statky či aby nezostali nevyplatení. Boja sa stať chudobnými a úbohými, opovrhnutými, starými a chorými, bez útechy priateľov alebo pozemských dobier. To sú ich nezriadené starosti, ktoré oživuje starý plamienok lakomstva a ktoré ich niekedy doháňajú až do šialenstva.

Aj v duchovných a rehoľných stavoch nájdeme takýchto ľudí, v područí vlastnej vôle a neumŕtvených v sebe samých: boja sa, aby do ich života nevstúpil nejaký predstavený alebo prelát, aby im neprekážal či neuprel im úctu, o čom tušia, že by len ťažko niesli. A takto zmýšľajú proti tým, od ktorých nečakajú nič dobré: Keby sa tento stal mojím predstaveným, ako by som ho ctil a poslúchal? Nemiluje ma, iba by ma utláčal a vo všetkom mnou pohŕdal a všetci jeho priatelia by sa proti mne spolčili. Rozčuľujú sa, až im z toho vrie krv, a ešte vravia: Nie, to nie je možné; alebo by som stratil zdravý rozum, alebo odišiel z kláštora. Hľa, aké pochabé úzkosti a starosti, prameniace z pýchy. Ale keby sa sami stali predstavenými, utláčali by všetkých, o ktorých by sa nazdali, že im odporujú, a každého, kto by im nespravil po vôli. To preto, že nepochybujú, že všetko spravujú a riadia najlepšie a múdrejšie než ktokoľvek iný. Z toho dôvodu aj často v srdci posudzujú predstavených a osoby v úrade, zvlášť pred tými, o ktorých vedia, že ich vypočujú. Keď sa niekomu inému dostane chvála, majú nepríjemný pocit, že tým trpí ich vlastná vážnosť. Okrem toho u nikoho nepripúšťajú vyšší život, než aký sami poznajú a vedú. Sú to nakoniec ľudia, ktorí sa pokladajú za múdrejších a rozumnejších od svojho okolia, a predsa sú neschopní dosiahnuť pravú svätosť.

Preto nech sa každý skúma a poznáva svojho ducha a svoje prirodzené sklony, či azda necíti alebo nenachádza v sebe niečo, čo je potrebné odstrániť a urovnať na ceste k pravej svätosti. Musíme naozaj zomrieť hriechu, aby sme žili Bohu. Musíme byť vyprázdnení od obrazov sveta a nezávislí od toho, čo sa nám páči alebo nepáči, aby sme dokázali vidieť jeho kráľovstvo. Naše srdce a naše túžby sa napokon musia uzavrieť pozemským veciam a otvoriť veciam božským a večným, ak ich chceme okúsiť. Preto

utekajme pred tým, čo je svetské,
aby sme milovali a nenávideli s Bohom,
ak chceme vlastniť Boha samého.
Musíme sa zrieknuť samých seba,
aby v nás zvíťazil Duch Svätý
a oslobodil nás od všetkých pút.
Aby sme ho mohli chváliť nad nebesia
a nerozdelene s ním prebývať.
Vtedy mu budeme žehnať
a v pokoji počúvať nebeské melódie
s ich štvorakým spôsobom súladu
a prehojnými tónmi.

Tento úryvok pochádza z knihy Po cestách mystikov k Božej láske, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.