Ježiš Kristus na kríži ožil

Kristus visiaci na kríži ožil v istom španielskom kostole. Šesť stôp (približne 1,80 m) vysoký kríž v životnej veľkosti, ktorý je dnes známy ako “Zázračný kríž v Limpias” sa nachádza v kostole sv. Petra v španielskom Santanderi a je dielom umelca Late Pedra de Mena. Už dlho sa nachádza nad hlavným oltárom pričom na oboch stranách tohto krásneho kríža sa nachádzajú postavy trpiacej Panny Márie a apoštola Jána v životnej veľkosti.

Zázračné „oživenie Krista“ na milostivom kríži v Limpias má dve stránky. Prvým dôvodom bolo vysvetlenie dona Antonia Lopeza, mnícha patriaceho do Rádu paulínskych otcov, ktorý v roku 1914 v Limpias riadil školu. Svoju skúsenosť vysvetľuje takto: „Jedného dňa v auguste 1914 som na príkaz priateľa D. Gregoria Bringasa išiel do farského kostola v Limpias, aby som tam umiestnil elektrické svetlo na hlavný oltár. Aby som mohol v pohodlí pracovať, položil som dve veľké bedničky na oltár a na ne rebrík. Jeho koniec som sa oprel o stenu, ktorá slúži ako pozadie postavy ukrižovaného. Pracoval som asi dve hodiny, a aby som si trochu oddýchol, začal som postavu Krista čistiť, aby ju bolo jasnejšie vidno. Hlavu som mal v úrovni s hlavou Krista a vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov od nej. Bol to krásny deň a cez okno v svätyni prúdilo do kostola svetlo, ktoré osvecovalo celý oltár. Keď som sa zapozeral na krucifix, s úžasom som si všimol, že oči nášho Pána sa postupne zatvárajú. O päť minút som ich videl úplne zatvorené. Ohromený strachom z toho neočakávaného divu som stále nemohol uveriť tomu, čo som videl. Chcel som zostúpiť z rebríka. Bol som natoľko zmätený, že ma sila náhle opustila. Stratil som rovnováhu, omdlel som a padol z neho na okraj oltára a potom po schodoch vo svätyni. Keď som sa trochu prebral, bol som presvedčený, že z miesta, kde som ležal, vidím postavu na krucifixe s očami stále zatvorenými. Rýchlo som sa pozbieral a vyšiel z kostola, aby som sa podelil s tým, čo sa stalo, a tiež aby ma lekár vyšetril. Celé moje telo sa po páde ocitlo vo veľkých bolestiach. Niekoľko minút po tom, čo som opustil kostol, som sa stretol s kostolníkom, ktorý práve šiel zvoniť na Anjel Pána, pretože bolo poludnie – dvanásť hodín. Keď ma zbadal v takom vzrušení a celého zaprašeného, spýtal sa, či sa mi niečo stalo. Povedal som mu, čo sa mi prihodilo, a potom povedal, že ho to neprekvapuje, pretože už počul, že Santo Cristo už aj pri inej príležitosti zavrel oči, a že to pravdepodobne bol nejaký vnútorný mechanizmus. Požiadal som ho, aby zozbieral nástroje a odložil rebrík a všetko poupratoval. Potom, keď som prišiel do školy, rozpovedal som otcom o celej tej udalosti. Prezreli mi telo, ale nenašli žiadne rany a žiadne zlomené kosti, iba niekoľko bezvýznamných modrín. Pri pomyslení, že pohyb, ktorý som pozoroval v očiach Ježiša bol pripisovaný akémusi mechanizmu, už som vízii nepripisoval žiaden ďalší význam, snažil som sa však zistiť, pri akej príležitosti bola táto skutočnosť spozorovaná, ale bez úspechu, pretože mi nikto nedokázal poskytnúť žiadne informácie o tejto záležitosti. Od tej doby som často čistil krucifix a zároveň som ho aj podrobne skúmal. Bol som presvedčený, že sa v ňom nenachádza žiadna pružina, ani iný mechanizmus. A čo viac, oči boli také pevné, že ani pri silnom pritlačení prstami sa nemohli pohybovať ani v najmenšom možnom smere. A takisto sa nimi nedalo ani otáčať do žiadneho smeru.

Otec Antonio Lopez napísal uvedenú správu o svojich skúsenostiach a na žiadosť svojich nadriadených si ju nechal pre seba. Až 16. marca 1920, rok po zázraku, sa vyššie uvedené vyhlásenie zverejnilo.

Mimoriadne zázraky nášho Pána na kríži v Limpias v roku 1919 – Ježiš opäť ožil

V čase početných zázrakov Kristovho kríža v Limpias katolícka viera v dedine a jej okolí upadala. Obec, ktorá sa stala obľúbenou vďaka zázračnému krížu, sa nachádza na rieke Ason v najsevernejšej časti stredného Španielska, neďaleko Biskajského zálivu. Z tohto dôvodu sa píše, že starý kostol sv. Petra, v ktorom je ukrytý zázračný kríž, bol v čase prvého zázraku v roku 1914 a neskôr v roku 1919 prakticky opustený. Preto sa reverend Thomas Echevarria v snahe znovu rozpáliť oddanosť k tomuto nádhernému krížu a povzbudiť k účasti v starom kostole rozhodol povolať misionárov. Po podaní žiadosti do kapucínskeho kláštora v Montehano neďaleko Santanderu prišli dvaja kňazi: mních Anselmo de Jalon a mnísi Agatangelo de San Miguel, ktorí boli obaja známi svojou apoštolskou horlivosťou a misionárskymi úspechmi.

V posledný deň misie, v nedeľu 30. marca, keď slávil sv. omšu diecézny kňaz Eduardo Miqueli, boli obaja misionári zamestnaní spovedaním. Agatangelo sa však podujal kázať. Použil pritom slová: „Daj mi, syn môj, svoje srdce bár by tvoje oči nachádzali v mojich cestách záľubu!“ (Prís 23, 26). Ako rozprával, asi 12-ročné dievča vstúpilo do spovednice o. de Jalona a povedala mu, že Kristove oči na kríži sa zatvorili. Kňaz si pomyslel, že to bol výplod detskej fantázie a jej slová ignoroval, až kým k nemu neprišli iné deti s rovnakým posolstvom. Po tom, čo o. Agatangelo dokončil kázanie a chystal sa vrátiť k spovedaniu, o. Jalon sa k nemu priblížil a povedal mu o tom, čo mu povedali deti. Obaja kňazi sa potom pozreli na krucifix, ale nevideli nič neobvyklé. V tom momente však akýsi muž v zhromaždení zakričal, aby sa každý pozrel na krucifix. O chvíľu sa potvrdilo to, čo deti vo veľkom nadšení videli. Niektorí ľudia začali plakať, iní kričali, že videli zázrak, iní sa modlili na kolenách, zatiaľ čo ďalší volali o Božie milosrdenstvo.

Keď farára zavolali zo sakristie a povedali, že sa oči Ukrižovaného otvárajú a zatvárajú a že postava obracia svoj pohľad zo strany na stranu, aj on padol na kolená, aby sa pomodlil. Jeho modlitbu však čoskoro prerušilo množstvo ľudí, ktorí vyhlásili, že tá postava sa potila a že o. Jalon by mal vyšplhať až ku krucifixu, aby to overil. Keď zohnali rebrík, o. Jalon vyšplhal hore a videl, že pot skutočne pokrýva krk a hruď postavy. Po tom, čo sa dotkol krku, pozrel na prsty. Boli zavlažené akousi tekutinou. Na overenie toho, čo sa stalo, ukázal zhromaždeným mokré prsty. Opäť nastalo veľké vzrušenie a trvalo dlho, kým sa celé zhromaždenie upokojilo.

Žiadny z kňazov nevidel pohyby očí, ale neskôr o. Agatangelo niekoľkokrát videl tento zázrak, keď sa v samote modlil v noci v kostole. Správu o všetkom, čo sa odohralo, spísal D. Eduardo biskupovi v Santander 2. apríla 1919. Túto správu neskôr uverejnenili v buletine Boletin Eclesiastico diecézy Santander.

Zázračné zjavenia z roku 1919 pokračujú

Druhý súbor verejných zjavení sa prvýkrát odohral na Kvetnú nedeľu 13. apríla 1919, keď sa k oltáru priblížili dvaja prominentní muži z Limpias. Hovorili o halucinácii a hromadnej hystérii, no keď sa pozreli na krucifix, jeden z nich náhle ukázal hore a padol na kolená. Nato padol aj druhý muž na kolená, volal o milosrdenstvo a vyhlasoval, že zázraku uveril.

Tretí súbor zjavení sa udial na Veľkonočnú nedeľu 20. apríla za prítomnosti mníšok známych ako Dcéry kríža, ktoré spravovali dievčenskú školu v Limpias. Videli, ako sa oči a pery Ježiša Krista pohybujú. Vtedy aj niektorí z ich študentov zbadali tento zázrak, rovnako aj skupina ľudí, ktorí sa modlili svätý ruženec. Svoju skúsenosť rýchlo nahlásili farárovi. Zázrak sa opakoval takmer denne od 24. apríla. Ako sa dalo očakávať, kostol sa často plnil ľuďmi z Limpias a okolitých miest, ktorí dúfali, že budú svedkami zázraku. Reverend Baron Von Kleist uvádza: „Mnohí hovorili, že sa na nich Spasiteľ pozrel; na niektorých láskavo, na iných vážne, na iných s prenikavým a prísnym pohľadom. Mnohí z nich videli v Jeho očiach slzy; iní si všimli, že zo spánkov prepichnutých tŕňovou korunou stekali kvapky krvi; niektorí videli penu na jeho perách a pot na jeho tele; iní zase videli, ako otáčal svoje oči zo strany na stranu a pohľadom prechádzal celým zhromaždením ľudí. Očami urobil pohyb, akoby dával svoje požehnanie; zároveň presúval hlavu s tŕňovou korunou z jednej strany na druhú. Iní mali dojem, že z jeho pŕs sa vydral hlboký povzdych, niektorí verili, že ho videli niečo zašepkať – skrátka ľudia pozorovali najrôznejšie prejavy na krucifixe.

Jedným z prvých, ktorý oznámil svoju skúsenosť sekulárnej tlači, bol známy a vysoko rešpektovaný Adolfo Arenaza. Jeho svedectvo bolo uverejnené 5. mája 1919 v novinách La Gazeta del Norte v Bilbau. Uviedol, že sa pripojil k sprievodu putujúceho do Limpias, aby navštívili krucifix. Pri pohľade cez okuliare videl pohyb očí štyrikrát. Ďalej uviedol, že to nemôže byť svetelný efekt ani halucinácia, pretože ľudia videli zázrak zo všetkých častí kostola. Napokon dodáva: „Skutočne náš Pán hýbe očami … som toho názoru, že nimi skutočne pohol, pretože som to sám videl.

V dôsledku týchto novinových správ začali do Limpias prichádzať pútnici z blízkych a vzdialených miest, pretože správy s podrobnými popismi nádherného krucifixu sa rozšírili do všetkých častí Španielska a nakoniec aj do ďalších krajín vrátane Spojených štátov. Jeden novinár, ktorý ohromene sledoval pohyb očí a úst nášho Pána, uviedol: “Videl som dva pohyby úst, akoby hovoril nejaké dve slabiky. Zavrel som oči celkom pevne a opýtal som sa: ‘Čo to hovorí?‘ Odpoveď netrvala dlho, pretože v mojom najvnútornejšom ja som jasne počul dôležité a požehnané slová ‘Miluj ma!’” (pozn.: po anglicky Love me!)

Istá skupina pútnikov pod vedením biskupa z Toleda, Josepha Schrembsa, prišla do Limpias z Ameriky. V polovici novembra 1919 dorazilo do Limpias 66 vlakov s pútnikmi. Nakoniec sa do roku 1921 počet pútnikov zvýšil natoľko, že zahraničná doprava v Limpias zaznamenala viac návštev ako v Lurdoch. Okrem toho navštívili Limpias aj mnohé kniežatá, baróni, politici a ďalší významní predstavitelia, rovnako ako rôzni cirkevní hodnostári Španielska vrátane biskupov a kardinálov. Arcibiskupi prichádzali takisto aj z Mexika, Peru, Filipín, Kuby a ďalších krajín.

Početné zbierky, ktoré sa nachádzajú v sakristii kostola v Limpias, obsahujú viac ako 8 000 svedectiev ľudí, ktorí videli tieto úžasné zjavenia. Z toho 2 500 pod prísahou. Medzi týmito svedkami boli členovia rehoľných rádov, kňazi, lekári, právnici, profesori z univerzít, dôstojníci, obchodníci, robotníci, sedliaci, neveriaci a dokonca aj ateisti.

Existuje niekoľko stoviek svedectiev od rehoľníkov z celého sveta, ktorí boli svedkami zázrakov. Napríklad otec Celestino Maria de Pozuelo, kapucínsky mních, ktorý navštívil Limpias 29. júla 1919 napísal podrobnú správu, ktorá obsahovala toto vyhlásenie: „… Tvár predstavovala živý výraz bolesti: telo bolo namodralé, ako keby utŕžil kruté údery a takisto bol pokrytý potom.

Vo svojom vyhlásení otec Valentin Incio z Gijonu hovorí, že 4. augusta 1919 navštívil Limpias a pripojil sa k skupine pútnikov, ktorí boli spolu s manželkami svedkom zázraku. Bolo tam 30 až 40 ľudí, ďalší dvaja kňazi, 10 námorníkov a žena, ktorá plakala od emócií. Otec Incio napísal: „Najprv sa zdalo, že náš Pán je živý; Jeho hlava si potom zachovala svoju obvyklú polohu a jeho tvár mala prirodzený výraz, jeho oči boli plné života a rozhliadali sa rôznymi smermi … Potom svoj pohľad nasmeroval do stredu, kde stáli námorníci, o ktorých dlho uvažoval; potom sa pozrel doľava na sakristiu pozoruhodne prísnym pohľadom, ktorý nejaký ten čas trval. A vtom prišiel najdojímavejší okamih zo všetkých. Ježiš sa na nás všetkých pozrel s takou jemnosťou a láskavosťou, tak výrazne, tak láskyplne a božsky, že sme padli na kolená a plakali a uctievali si ho. Potom náš Pán pokračoval v pohybe viečok a očí, ktoré žiarili akoby boli plné sĺz; nato pohol jemne perami, akoby niečo hovoril alebo sa modlil. Pani, ktorá stála vedľa mňa, uvidela Majstra, ktorý sa snažil pohnúť rukami a snažil sa ich uvoľniť z kríža.

K tomuto vyhláseniu napísali svoje mená aj traja kňazi, deväť námorníkov a spomínaná dáma.

Pomocník arcibiskupa vo Valencii, otec Paulino Girbes, vo svojom vyhlásení z 15. septembra 1919 uvádza, že sa nachádzal v spoločnosti dvoch biskupov a 18 kňazov, keď kľačali pred krížom: „… Všetci sme videli, ako tvár Ježiša Krista zosmutnela, zbledla a zmodrala. Ústa sa rozšírili a otvorili ako obvykle. Oči potom s jemnosťou pozreli na biskupov a potom smerom k sakristii. Rysy zároveň prevzali výraz človeka, ktorý bojuje svoj smrteľný boj. Trvalo to dlho. Nemohol som sa ubrániť slzám a začal som plakať a so mnou aj ostatní…

Otec Joseph Einsenlohr predniesol svoje vyhlásenie 18. júna 1921. Po odslúžení svätej omše na oltári pod krucifixom si sadol do kostola, aby sa zúčastnil omše slúženej iným kňazom. Napísal: „Po tom, čo Ježiš istý čas hýbal hlavou a očami, začal odťahovať plecia, krútiť sa a ohýbať sa, ako to robí človek, keď je zaživa pribitý na kríž. Všetko bolo v pohybe, iba ruky a nohy zostali pribité. Nakoniec sa celé telo uvoľnilo, akoby bolo vyčerpané, potom znova zaujalo svoju prirodzenú polohu s hlavou a očami otočenými smerom k nebi. Celá táto scéna umierajúceho Spasiteľa trvala od Sanctusu až po prijímanie.

Kapucínsky mních menom o. Antonio Maria de Torrelavega navštívil krucifix 11. septembra 1919. Videl na vlastné oči prúd krvi z ľavého rohu úst nášho Pána. Nasledujúci deň napísal: “…znova a znova som pozoroval čoraz častejší pohyb očí. Videl som, že krv z dolnej časti úst steká … Niekoľkokrát sa na mňa tiež pozrel. Teraz som cítil, akoby sa celá moja bytosť prudko otriasla … Preto som sa postavil a zmenil som svoje miesto tri- alebo štyrikrát, vždy som však pozoroval rovnaké prejavy … Asi o dve hodiny, keď som kľačal v jednej zo stredových lavíc, som videl, ako sa na mňa Ježiš znova pozerá, a to ma natoľko dojalo, že som sa musel držať pevne lavice, pretože ma sila začala opúšťať… Všimol som si, že tvár zmenila farbu a bola namodralá a smutná. Mnoho ďalších, ktorí kľačali okolo mňa, to tiež pozorovali … Teraz to dosvedčujem – Ježiš Kristus nepochybne hýbe očami. Počas návštevy som asi päťdesiatkrát videl, ako hýbe očami…

Otec Manuel Cubi, autor, kazateľ a spovedník v kostole del Pilar v Saragosse v Španielsku, vystúpil s vyhlásením 24. decembra 1919. V spoločnosti skupiny ľudí uvidel Ježiša Krista v agónii smrti. „Niekto by si mohol myslieť, že náš Pán sa snažil uvoľniť z kríža v hrozných kŕčovitých pohyboch; jeden by si pomyslel, že v hrdle bolo počuť smrteľné zvuky. Potom zodvihol hlavu, otočil svoje oči a zavrel ústa. Tu a tam som mu videl jazyk a zuby. Takmer pol hodiny nám ukazoval, koľko si musel vystáť a čo pre nás musel vytrpieť počas svojho opustenia a žízne na kríži.

Existuje tiež veľa tvrdení lekárov, ktorí boli spočiatku veľmi skeptickí a hľadali vedecký dôvod na vyvrátenie tejto „hystérie“. Správa, ktorú vypracoval Dr. Penamaria, bola uverejnená v novinách „La Montana“ z mája 1920. Doktor opísal, ako sa mu zazdalo “opätovné odohranie Kristovej smrti na kríži“. Píše, že po tom, čo bol svedkom pohybu očí a úst sochy Krista a po zmene svojho miesta v kostole, aby si overil zázrak, sa modlil za výraznejší dôkaz, niečo výnimočnejšie „… čo by nenechalo priestor na ďalšie pochybnosti a za to, aby mi dal pozitívny dôvod na zázrak, aby ho mohol tiež ohlasovať všetkými a brániť ho pred každým odporcom, dokonca aj pri riziku straty vlastného života. Píše: “Táto požiadavka sa zdala, akoby nášho Pána potešila. O niekoľko momentov neskôr sa jeho ústa ostro skrútili doľava. Jeho sklovité oči plné bolesti hľadeli do neba so smutným výrazom, ktoré síce pozerajú niekam, ale nič nevidia. Zdalo sa, že sa jeho olovené pery sa chvejú, svaly na krku a prsiach sa stiahli a dych bol presilený a namáhavý. Jeho skutočne rysy zobrazovali tie najväčšie smrteľné bolesti. Zdalo sa, že jeho ruky sa snažili uvoľniť z kríža v kŕčovitých pohyboch dozadu a dopredu. Jasne prežíval prenikavú agóniu, ktorú mu spôsobovali klince v jeho rukách pri každom pohybe. Potom nasledoval výdych, potom druhý … tretí … neviem už, koľko ich bolo… vždy s bolestivým útlakom; potom hrozný kŕč, ako u niekoho, kto sa dusí a bojuje o vzduch. Ústa a nos sa mu pritom otvorili dokorán. V tom momente vytiekla krv, tekutina a pena, ktorá prechádzala cez spodnú peru a ktorú Spasiteľ nasal svojím modrastým, chvejúcim sa jazykom pomaly a jemne dvakrát alebo trikrát po sebe cez dolnú peru. Potom zostal chvíľku v ľahkom odpočinku, potom ďalší pomalý dych. Potom sa mu nos zostril, pery sa spojili do rytmu a modrasté lícne kosti sa predĺžili, hrudník sa roztiahol a stiahol, potom mu hlava mierne padla do pŕs a bolo zreteľne vidieť zadnú časť hlavy. A potom vydýchol! Snažil som sa popísať, čo som videl za čas viac ako dve hodiny.

D. Pedro Cuesta podal v auguste 1920 mimoriadne odhalenie. Doktor najprv hovorí , že bol v spoločnosti kňaza, lekára a manželského páru. Ráno, počas svätej omše, videli jeho spoločníci zázračné pohyby, ale on nevidel nič, hoci sa premiestnil z jedného miesta kostola na iné. To popoludnie bol presvedčený, že sa vráti do kostola a pozrie si toto ohromujúce zjavenie znova.
„Keď som tretí alebo štvrtýkrát upriamil pozornosť na postavu, všimol som si, že mäsité časti úplne zmizli, takže zostala iba koža, kostra, na ktorej som mohol vykonať svoje anatomické štúdie. Hlava bola úplne schradnutá, až kým sa koža úplne nevyčistila. Potom, čo som už nejakú dobu pozoroval túto postavu, zdalo sa mi, ako keby bola mumifikovaná, až neskôr sa obnovili jej mäsité časti. Áno, jasne som pozoroval vznik hypertrofie (zväčšenie) hlavy, ktorá sa potom rozšírila aj na ostatné časti tela. Každé z týchto zjavení sa opakovalo dvakrát.
V poslednej fáze som sa už nedokázal ovládať, vykríkol som hrôzou a utiekol z kostola. Zmocnil sa ma zbabelý strach, hoci som nikdy predtým nepoznal strach – nech môj popis neznie prehnane… Ja, ktorý som nikdy nebol chorý, som si myslel, ako by som mal na tom mieste zomrieť. Pud sebazáchovy ma vyhnal z kostola. Musel som vyzerať ako mŕtvola. Tak som vyletel z kostola a celým svojím srdcom som sa vyznal ľuďom stojacim vonku: na svoju lekársku povesť a česť prisahám, že je pravda to, čo tu uvádzam, a tiež to osvedčujem a ratifikujem vlastnou krvou.“
Emociami strávený lekár ďalej povedal: “Cítil som potrebu zobrať si niečo na upokojenie.” Dr. Eduardo Perez nám podáva písomnú lekársku správu o tom, čo videl 6. októbra 1919: „Keď som sa modlil pred krucifixom Ježiša Krista, láskyplne sa na mňa pozeral približne minútu… potom zdvihol hlavu a zostal v pokojnom postoji. Svaly na krku sa uvoľnili … oči boli súčasne dokorán otvorené a otočené smerom nahor … následkom toho došlo k prudkému vdýchnutiu pri námahe krčných svalov, pričom zvlášť vynikli musculus cleidomastoideus a okrem toho musculi pectorales, scalenus (predné a pomocné dýchacie svaly) so značným rozšírením medzirebálnych priestorov ako napríklad v poslednom boji po smrteľných zraneniach… Na chvíľu sa ocitol v momente smrti … potom obnovil svoj obvyklý výraz, ako to umelec primárne vyobrazil… musím dodať, že počas celého toho popoludnia som videl postavu červenkastej farby. Nasledujúci deň to bola žltkastá alebo olovená farba ako u umierajúcej osoby…

Existuje aj správa od istého neveriaceho človeka, ktorý bol študentom medicíny. Volal sa dr. Heriberto de la Villa. Jeho svedectvo bolo uverejnené v dokumente Del Pueblo Astur 8. júla 1919. Najprv dôrazne prehlasuje, že: „… autosugescia je celkom vylúčená, pretože som neveril v zázrak, keď som tam prišiel.“ Vošiel do kostola na naliehanie priateľa a uvidel pohyb očí a úst. Pochyboval o tom, čo videl, zmenil svoje miesto v kostole, aby si lepšie preštudoval pohyby: “… pozeral sa na mňa s hrozným výrazom plným hnevu, ktorý ma rozzúril, a nemôžem si pomôcť, ale donútil ma skloniť hlavu … znova som sa ale pozrel hore a zbadal som, ako pozeral doprava, skláňa hlavu a otáča ju doprava, až som zozadu zbadal tŕňovú korunu … Opäť na mňa pozrel v tom istom rozzúrenom pohľade, ktorý vo mne vyvolával tak hlboký dojem, že som musel opustiť kostol.
Neskôr toho dňa sa vrátil do kostola a videl toto: „… postupne sa prsia a tvár sfarbili do tmavomodra, oči sa pohybovali doprava a doľava, hore a dole, ústa sa trochu otvárali, akoby ťažko dýchal. To som pozoroval už pätnásť alebo dvadsať minút … Tiež som si všimol, že nad ľavým obočím sa vytvorila rana, z ktorej pretekali cez obočie kvapky krvi a prúd sa zastavil pri viečkach. Potom som uvidel ďalšiu kvapku krvi padajúcu z tŕňovej koruny a tečúcej cez tvár. Výrazne som to rozoznal, pretože bola veľmi červená a kontrastovala s tmavo modrou farbou tváre. Potom som videl množstvo krvi kvapkajúcej z tŕňovej koruny na ramená, ale bez toho, že by sa dotkla tváre. Široko otvoril ústa, v ktorých sa objavila biela hmota – niečo ako pena. Vtom sa na kazateľnicu postavil dominikánsky kňaz a Kristus naňho pozeral asi päť alebo šesť minút… Keď kazateľ skončil slovami: ‘a teraz nám daj svoje požehnanie, Ježišu Kriste’, Kristus otvoril oči a ústa v úsmeve a sklonil hlavu, akoby chcel v skutočnosti dať požehnanie. V túto chvíľu sa ma niekto, kto stál pri mne, pýtal, či by som sa odvážil odprisahať to, čo som videl … Potom som zistil, že Kristus mi chce ukázať pravdu toho, čo som tam zažil. Znovu otvoril ústa, z ktorých pena a krv prúdili vo veľkom množstve a vytekali celkom zreteľne… Napokon som uveril, že teraz je mojou povinnosťou odprisahať to, čo som tam videl, a tak som aj urobil v sakristii kostola.

Ako bolo uvedené vyššie, väčšina z tých, ktorí videli zázrak, cítili potrebu zmeniť svoje miesto v kostole, aby si overili, čoho boli svedkami. Pre niektorých sa tento zázrak uskutočnil hneď po prvýkrát, keď vstúpili do kostola. Ostatní zažili zázrak nie na prvýkrát, ale až neskôr. Niektorí nevidel zázrak vôbec. Ako vypovedal jeden svedok: „Skutočnosť, že tieto prejavy vidia niektorí a iní nie, sa nedá vysvetliť prirodzenými zákonmi.

Oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi

Santanderský biskup Sanchez de Castro, do ktorého diecézy Limpias patrí, zaviedol kánonický proces 18. júla 1920, v ktorom Rím informovali o zázračných uzdraveniach. Do roka a do dňa priznáva Cirkev úplné odpustky všetkým veriacim, ktorí navštívia tento svätý kríž. 

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!

zdroj: Catholicsay.com (orig.)
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •