Aký je Váš názor na to, ak má človek stáleho spovedníka?

Téme sa venuje vdp. Mgr. Michal Tichý

Malo by to tak byť. Človek by mal mať svojho stáleho (v zmysle – dlhodobejšieho) spovedníka. Čiže niekoho, kto s ním prechádza určitú etapu života a pomáha mu duchovne napredovať.

Aj športovci, ktorí chcú napredovať v športe majú jedného stáleho trénera a nechodia každý raz trénovať k niekomu inému. Takýto „stálejší“ tréner už pozná silné i slabé stránky človeka a vie mu teda aj lepšie poradiť.

Mať stáleho spovedníka teda v sebe nesie výhody ako napríklad to, že nemusíte pri každej svätej spovedi rozprávať o svojom rodinnom zázemí alebo o dôležitých udalostiach vo vašom živote. Kňaz samozrejme nemôže požiť nič z toho, čo ste mu povedali pri predchádzajúcich spovediach, ale niektoré veci o vás už môže vedieť aj z tzv. nesviatostného fóra, čiže z osobných rozhovorov mimo svätých spovedí.

Dnes sme, žiaľ, niekedy svedkami, nazval by som to – „spovedného turizmu“, kde človek chodí každý raz na spoveď k inému kňazovi. Môže to mať viacero dôvodov.

1. Kajúcnikovi je nepríjemné sa z tých istých hriechov spovedať tomu istému kňazovi.

V takomto prípade ja zvyknem penitentovi hovoriť, že určite lepšie je chodiť na spoveď stále s tými istými hriechmi, ako keby mal chodiť vždy s inými a novými. Keď je ten „register hriechov“ stabilný, aspoň človek vie, na čom má pracovať a na čo si treba dávať pozor.

2. Kajúcnik skúša a hľadá kňaza, ktorý by mu najviac vyhovoval.

V takomto prípade je ten „spovedný turizmus“ na mieste, pretože každý má právo vybrať si spovedníka, ktorý by mu vyhovoval. A teda bez predchádzajúceho „testovania“ viacerých nie je možné si vybrať toho naj. Môže tu ale opäť vzniknúť pár problémov.

Predovšetkým kritériá, podľa ktorých si spovedníka vyberám nemusia byť úplne najsprávnejšie.

Kňaz, ktorý sa nikdy nič nepýta, nikdy nič nevyčíta a dáva sa „za pokutu“ málo pomodliť síce môže byť pre niekoho popis toho ideálneho spovedníka, ale vôbec to tak nemusí byť.

Kňaz by sa pri svätej spovedi naozaj nemal zbytočne zvedavo vyzvedať, ale v prípade, keď usúdi, že je potrebné niečo upresniť, môže spovedajúcemu dať nejakú doplňujúcu otázku. Zväčša je to z dôvodu, aby mohol lepšie kajúcnikovi poradiť. Ako častý príklad môžem uviesť situáciu, kedy sa niekto spovedá z toho, že nebol v nedeľu alebo v prikázaný sviatok na svätej omši. Dodatočnou otázkou môžem zistiť, či to bolo z dôvodu lenivosti, alebo to mohlo byť z dôvodu, ktorý ho oslobodzoval od povinnosti zúčastniť sa v ten deň na svätej omši ako je napríklad choroba, služba alebo starostlivosť o blízkych a iné.

Je jasné, že výčitky zo strany kňaza pri spovedi sú naozaj neoprávnené. Samotný fakt, že človek prišiel (predpokladajme, že úplne slobodne, dobrovoľne a uvedomele) na svätú spoveď je dostatočný prejav ľútosti a pokory. Kňaz preto nemá čo kajúcnikovi vyčítať, ale môže ho upozorniť alebo usmerniť. V opačnom extrémnom prípade sa totiž môže stať, že človek natrafí na kňaza, ktorý v prehnanej snahe byť čo najviac láskavý a zhovievavý kajúcnika za jeho hriechy ešte pomaly aj pochváli. V penitentovi sa potlačia výčitky, ktoré mu svedomie vyvolávalo a napokon to skončí tak, že sa prestane z niektorých hriechov aj spovedať.

„Pokuta“, ako sa to, žiaľ, v drvivej väčšine prípadov nazýva býva zväčša v podobe nejakej modlitby alebo dobrého skutku. Nemám rád toto označenie, pretože to absolútne nevystihuje o čo vlastne ide. To, čo vám kňaz na záver svätej spovede pred rozhrešením udelí je forma poďakovania sa Pánu Bohu za jeho dar odpustenia. Boh nás nepotrebuje pokutovať ako nejaký policajt. Najlepšie by bolo, keby si človek vždy sám určil, akým spôsobom chce Bohu za odpustenie poďakovať. Avšak, keďže môžu penitenta potom prepadnúť pochybnosti, či bol ním zvolený spôsob vďaky dostačujúci, preto radšej túto formu zväčša stanoví spovedník. Je jasné, že v prípade vďaky za nezaslúžené Božie odpustenie neexistuje jej „dostačujúca“ forma, ale to od nás ani Boh neočakáva.

 Spovedný turizmus môže zájsť do stavu nekonečného hľadania.

Pri túžbe nájsť „toho pravého“ môže človek chodiť, hľadať a skúšať spovedníkov celý život. Pritom tým, že každý kňaz má svoj vlastný „štýl“ spovedania, môže toho striedanie spôsobiť u kajúcnika až apatiu k sviatosti zmierenia. Ak niekto čaká, že natrafí v spovednici na „pátra Pia“, ktorý mu povie hriechy aj sám, tak by sa asi nikdy nedočkal.

Môj recept na dobrého spovedníka je vybrať si nejakého kňaza a potom sa začať za neho intenzívne modliť.

Napokon sa vrátim k pôvodnej otázke, na ktorú som vlastne mal odpovedať.

Áno, jednoznačne by človek mal mať stáleho spovedníka.

No i tu platí rada, že raz za čas je dobré zájsť aj k inému kňazovi. Nemusí to byť systematicky, ale skôr sa myslí pri príležitostiach ako sú púte, ľudové misie alebo tak. Totiž iný kňaz znamená aj iný pohľad, iný slovník, iný štýl a takéto osvieženie predsa raz za čas nemôže uškodiť.

Ak teda aj vy patríte k tým ľuďom, ktorí pri chorobe tela navštevujú toho istého lekára, pretože ich už pozná a vie, čo im má predpísať, aby to najlepšie zaúčinkovalo, skúste si nájsť aj takéhoto stáleho lekára duše.

Zdroj: Mgr. Michal Tichý, obrázok: pixabay

Zdieľajte
  • 117
  •  
  •  
    117
    Shares