Príbeh Jána Pavla II. a záhadného bezdomovca

Pápež František nie je prvým pápežom, ktorý má srdce pre bezdomovcov, ako sám svojím životom a službou svedčí. V istom rozhovore s talianskym časopisom spravovaným bezdomovcami Scarp de ‚tenis (z tal. Tenisky) opisuje slávny príbeh, ktorý sa odohral vo Vatikáne a pojednáva o pápežovi Jánovi Pavlovi II. a záhadnom bezdomovcovi. Tu je časť rozhovoru:

 

Vaša svätosť, keď stretnete bezdomovca, čo je tá prvá vec, ktorú mu poviete?

Pápež František: „Dobré ráno. Ako sa máš?“ Niekedy si vymeníme zopár slov. Niekto by mohol povedať: prečo by ma mal zaujímať príbeh takýchto ľudí? Ale ľudia, ktorí žijú na ulici, okamžite rozumejú úprimnému záujmu druhej osoby, alebo keď vyvstane ten pocit súcitu, a určite aj bolesti. Môžete vidieť bezdomovca a pozrieť sa naňho ako na človeka, alebo ako na „psa“. A oni dobre vnímajú rôzne spôsoby, ako sa na nich kto pozerá.

Vo Vatikáne sa ale povráva príbeh o bezdomovcovi poľského pôvodu, ktorý sa zvyčajne pohyboval v Piazza Risorgimento v Ríme. S nikým nerozprával, ani s dobrovoľníkmi z Caritas, ktorí mu vo večerných hodinách prinášali teplé jedlo. Až po dlhom čase dokázal povedať svoj príbeh: „Som kňaz. Poznám svojho pápeža dobre. Spoločne sme študovali v seminári,“ povedal. Rozprávanie došlo až k sv. Jánovi Pavlovi II., ktorý spoznal bezdomovca a potvrdil, že skutočne s ním študoval v seminári. Chcel sa s ním stretnúť. Po 40 rokoch sa objali a na konci návštevy požiadal pápež tohto kňaza, spoločníka v seminári, aby ho vyspovedal. „Teraz je rad na vás,“ povedal pápež. A jeho spoločník zo seminára vyspovedal Jána Pavla II. Vďaka gestu jedného dobrovoľníka, teplému jedlu, pár slovám útechy a láskavému pohľadu sa mohla táto osoba zotaviť a obnoviť svoj život. Neskôr sa z bezdomovca stal nemocničný kaplán. Pápež mu pomohol. Určite je to zázrak, ale je to aj príklad toho, že ľudia bez domova majú veľkú dôstojnosť.

V arcibiskupskom paláci v Buenos Aires pod vchodom medzi mrežami žila istá rodina a pár. Stretával som sa s nimi každé ráno na ceste von. Pozdravil som ich a vždy som si s nimi vymenil pár slov. Nikdy som ich nechcel vyhnať stadiaľ. Niekto mi povedal: „Znečisťujú kúriu.“ Ale špina je v našom vnútri. Myslím, že musíme hovoriť s ľuďmi s veľkou dávkou ľudskosti, nie ako keby nám museli splácať dlh. Nezaobchádzajme s nimi, ako by boli chudobní psi.

 

zdroj: aleteia.org

Zdieľajte
  • 101
  •  
  •  
    101
    Shares