Cnosti svätej Heleny boli známe po celom svete a čoskoro sa táto svätica stala predmetom verejnej úcty. Synovská láska Konštantína, ktorý na matku nežne spomínal, zodpovedala všeobecnej úctivosti, pretože celý cisársky dvor Helenu miloval a velebil. Už Eusebios a svätý Ambróz o nej hovorili ako o svätici.

Úcta k svätej Helene začala v Ríme neďaleko porfýrového hrobu, kde ležali jej ostatky, a šírila sa do okolitých krajín. Na miestach, kde sa cisárovná zdržiavala, sa na jej pamiatku stavali svätyne a potom sa v nich 18. augusta oslavoval jej sviatok. V Chráme svätého Kríža v Jeruzaleme sa nachádzala časť svätého kríža, ktorú odkázala Konštantínovi, rovnako ako iné nástroje umučenia Pána, napríklad povraz, špongia napustená žlčou a octom či horná časť tabule s nápisom, rozdelená na dvoje. Za pápeža Sixta III. (432 – 440) dostal tento chrám meno svätej Heleny. Na oslavu jej sviatku sa schádzali celé zástupy. Mestá Verona a Benátky oslavovali 16. apríla a považovali za veľkú česť, že vlastnili časť jej relikvií. Francúzsko jej postavilo viaceré baziliky. Mesto Trier sa hrdo označovalo za rodisko tejto svätice a prechovávalo v chráme presvätú relikviu – Heleninu hlavu. Gréci nechceli oddeliť matku od syna. Oboch považujú za svojich apoštolov a ich sviatok slávia 22. mája. V tento deň sa podľa cisárskej ústavy nevykonával úrad, všetky obchody boli zatvorené a nikto nevykonával všednú prácu.

Odkedy bol postavený Kostol Božieho hrobu, ktorý v roku 622 zničili Peržania, Modest, neskôr jeruzalemský biskup, zasvätil svätej Helene kaplnku na Kalvárii. Keď začalo obdobie križiackych výprav, venovali svätej Helene oltár v podzemí chrámu v krypte Nájdenia svätého kríža. Gréci to však nerešpektovali. Dlho vyhlasovali, že práve oni vlastnia telo svätej Heleny a cisára Konštantína, ktoré spočívajú vo Svätyni svätých apoštolov v Carihrade. Údajne ich tam preniesli ešte pred dostavaním nového hlavného mesta. Nemajú však dôkazy a nezmieňuje sa o tom ani Eusebios, ktorý písal o Svätyni svätých apoštolov a o Konštantínovom hrobe, ktorý si sám postavil. V Carihrade však založili kláštor a kostol zasvätený svätej Helene.

Rímskokatolícka cirkev sa s gréckou Cirkvou dlho prela o česť vlastniť ostatky svätej Heleny. Víťazom sa stala latinská Cirkev. Päťsto rokov po smrti svätej Heleny vznikla zmienka o prenesení jej pozostatkov do Carihradu. Na Západe tomu nikto neveril, ale keďže Rím o svoj poklad sčasti prišiel, predpokladá sa, že ostatky sú uložené vo Francúzsku.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätá Helena: Matka veľkého cisára, objaviteľka Kristovho kríža, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.