Koncom roka 1942, možno až po 13. decembri, Józef a Wiktoria vzali pod svoju strechu osem Židov. Boli to: Saul Goldman z Łańcuta so štyrmi dospelými synmi nazývanými Szallovci: Baruch, Mechel, Joachim a Mojżesz; dve dcéry a vnučka Chaima Goldmana z Markowej: Lea (Layka) Didnerová s dcérou Reszlou a jej sestra, Gołda Grünfeldová. Vďaka zisteniam historikov je známe, že pred rokom 1939 mal Saul Goldman približne 60 rokov, bol obchodníkom s dobytkom a často bol v Markowej na služobnej ceste. Jeden z jeho synov sa v septembri 1939 zúčastnil na obrane vlasti. Lea a Gołda pochádzali zo stredne zámožnej rodiny. Ich rodičia, Chaim a Ester Goldmanovci, ako jedni z mála Židov, boli aj roľníci a obchodníci. V Markowej prevádzkovali obchod.
Ako dlho títo ôsmi poznali Józefa a Wiktoriu?
Prišli v tom istom čase?
Kto prišiel skôr?
Zaklopali aj na iné dvere?
Snažili sa snáď požiadať o pomoc niekoho iného, no pomoc nedostali?
Odpovede na tieto otázky nepoznáme. Vieme však, že Ulmovci im otvorili dvere svojho domu a pozvali ich do svojho života. Z výpovedí svedkov, ktorých v priebehu rokov vypočul Mateusz Szpytma, tiež vieme, že Ulmovci neurobili zo Židov väzňov podkrovia, ale dovolili im zdieľať s nimi svoj každodenný život. Józef so synmi Goldmanovcami pracoval ako garbiar – spracúval kože. Túto činnosť Nemci zakázali, avšak prinášala hmatateľné zisky a umožňovala veľkej rodine prežiť. Zachovala sa Józefova fotografi a, na ktorej mladí ľudia stoja pred domom a pozerajú sa do objektívu. Sú odtrhnutí od spoločnej práce – režú palivové drevo. Nevyzerajú vystrašene, skôr sú sústredení na danú úlohu. „Ulmovci nemali susedov. V okolí nebol nik, len tie polia. Ale boli veľmi obľúbení, boli to dobrí ľudia. Žili navzájom v harmónii a pomáhali ostatným. Tí Židia žili s Ulmovcami ako rodina,“ povedala pred rokmi Stanisława Kuźniarová.
„[Eugeniusz Szylar] Józefa Ulmu stretol v januári 1944, keď išiel so svojím otcom do mlyna po múku. Všetko sa odohralo v utajení. Józef Ulma požiadal otca pána Eugeniusza, aby do domu zaviezol trochu múky, lebo nemal voz. Otec tým poveril svojho syna. Keď mladý Szylar išiel s múkou do domu Ulmovcov, videl dospelých Židov a neskôr s emóciami otcovi rozprával, že v dome Ulmovcov sa ukrývajú Židia.“
Zaiste im mohli zakázať opustiť podkrovie. Nemuseli ich zapájať do spoločnej práce. Mohli im prikázať, aby vegetovali v tichu a strachu. A predsa im Ulmovci poskytli nielen prístrešie, ale pozvali ich k spoločnej práci, platenej práci. Dovolili prenasledovaným a hľadaným, aby sa aspoň na chvíľu cítili ako ľudia. Nie ako zvieratá, na ktoré niekto poľuje, ale ako ľudia, ktorí majú právo dýchať, modliť sa, jesť, spať, pracovať a milovať. Majú právo netriasť sa v strachu o svoj život. Nevieme, či sa Józefovi a Wiktorii vďaka ich pohostinnosti podarilo poskytnúť židovským rodinám aspoň kúsok pokoja predchádzajúceho života. No zdá sa, že sa o to pokúšali. Židov brali ako členov rodiny, nie ako väzňov, ktorí prinášajú problémy, nebezpečenstvo a ohrozenie. Pochopili, že ich neohrozujú Židia, ale Nemci, ktorí ich prenasledujú. Podarilo sa im spojiť pod jednou strechou domáci kostol a synagógu v modlitbovom volaní, aby Najvyšší zachránil jeho obyvateľov.
Môžeme ich za to viniť?
Tento úryvok pochádza z knihy Ulmovci: Po stopách prvej blahoslavenej rodiny v dejinách Cirkvi, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
