Úvaha em. pápeža Benedikta o Eucharistickom pôste

V diele Behold the Pierced One (Hľa, prebodnutý, s. 97-98), Jozef Ratzinger (Benedikt XVI.) píše:

Keď svätý Augustín vycítil, že sa blíži jeho smrť, sám sa vyčlenil od ľudí a zaviazal sa k pokániu. Vo svojich posledných dňoch prejavil solidaritu s verejnými hriešnikmi, ktorí sa snažili o odpustenie a milosť, keď sa sám vzdal prijímania. Chcel sa stretnúť so svojím Pánom v pokore tých, ktorí hladujú a túžia po spravodlivosti, kvôli tomu, ktorý je Spravodlivý a milosrdný. Na pozadí jeho kázní a spisov, ktoré sú veľkolepým stvárnením tajomstva Cirkvi ako spoločenstva s Kristovým telom, a ako samotného tela Krista, vybudovaného Eucharistiou, je to hlboko uchvacujúce gesto. Čím viac na to myslím, tým viac ma to posúva k úvahám: neberieme často prijímanie Najsvätejšej sviatosti príliš ľahko? Nemôže tento druh duchovného pôstu slúžiť alebo byť nevyhnutný na prehĺbenie a obnovenie nášho vzťahu ku Kristovmu Telu?

Starodávna cirkev mala veľmi výraznú prax tohto druhu. Od apoštolských čias bol nepochybne pôst od Eucharistie na Veľký piatok súčasťou duchovnej spirituality prijímania. Toto zrieknutie sa prijímania v jednom z najposvätnejších dní cirkevného roku bolo obzvlášť hlbokým spôsobom zdieľania Pánovho utrpenia; bolo to smútenie nevesty nad stratou Ženícha (Mk 2, 20). Aj dnes si myslím, že pôst od Eucharistie skutočne braný vážne by mohol zohrať významnú úlohu v príležitostiach, ako sú napríklad dni pokánia – a prečo nezaviesť túto prax z Veľkého piatku? Bolo by to zvlášť vhodné v omšiach s veľkým množstvom ľudí, kde nie je možné dôstojne rozdeliť sviatosť. V takých prípadoch by sa vzdanie sa sviatosti mohlo byť prejavom väčšej úcty a lásky než prijímania, ktoré nezodpovedá obrovskému významu toho, čo sa deje.

Pôst tohto druhu – a samozrejme by musel byť otvorený vedeniu Cirkvi a nie len svojvoľným prejavom – by mohol viesť k prehlbovaniu osobného vzťahu s Pánom vo sviatosti. Môže to byť aj akt solidarity so všetkými tými, ktorí túžia po sviatosti, ale nemôžu ju prijať. Zdá sa mi, že problém rozvedených a znovu zosobášených ako aj problém vzájomného spolužitia (napr. v zmiešaných manželstvách) by bol oveľa menej akútny na pozadí dobrovoľného duchovného pôstu, ktorý by viditeľne vyjadril skutočnosť, že všetci potrebujeme to „uzdravenie lásky“, ktoré Pán vykonal v najväčšej osamelosti kríža. Prirodzene, nenavrhujem návrat k akémusi jansenizmu: pôst predpokladá normálnu stravu v duchovnom aj biologickom živote. Ale čas od času potrebujeme liek, ktorý nám zabráni upadnúť do obyčajnej rutiny, ktorá neobsahuje všetku tú duchovnú dimenziu. Niekedy potrebujeme hlad fyzický i duchovný, ak máme obnoviť Pánove dary a porozumieť utrpeniu našich hladujúcich bratov. Duchovný aj fyzický hlad môže byť nositeľom lásky.

Benedikt XVI. vo svojej post-synodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum Caritatis z roku 2007 ponúkol túto prekrásnu reflexiu vzťahu medzi eucharistiou, utrpením a súcitom:

„Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo pre život sveta“ (Jn 6,51). Týmito slovami Pán zjavuje skutočný význam daru svojho života pre všetkých ľudí. Tieto slová tiež vykresľujú jeho hlboký súcit s každým mužom a ženou. Evanjeliá často hovoria o Ježišových pocitoch voči iným, najmä o utrpení a hriešnikoch (Mt 20, 34; Mk 6, 34; Lk 19, 41). Hlbokou ľudskou citlivosťou vyjadruje Božiu spasiteľnú vôľu pre všetkých ľudí, aby mohli žiť skutočný život. Každá slávnosť Eucharistie sviatostne predstavuje dar, ktorý ukrižovaný Pán dal svojím životom pre nás a pre celý svet. V Eucharistii nás Ježiš tiež svedčí o Božom súcite so všetkými našimi bratmi a sestrami. Eucharistické tajomstvo teda vedie k službe dobročinnosti voči blížnemu, ktorá spočíva v samotnej skutočnosti, že v Bohu a s Bohom milujem dokonca aj osobu, ktorá sa mi nepáči, hoc ju aj nepoznám. Môže sa to stať iba na základe intímneho stretnutia s Bohom, stretnutia, ktoré sa stalo spoločenstvom vôle a ovplyvňuje aj moje pocity. Potom sa naučím pozerať sa na tohto druhého človeka nielen svojimi očami a svojimi pocitmi, ale aj z pohľadu Ježiša Krista. Vo všetkých tých, ktorých stretávam, spoznávam bratov alebo sestry, ktorým Pán dal svoj život, a milujem ich „až do konca“ (Jn 13,1). Naše spoločenstvá oslavujúce Eucharistiu, si musia stále viac uvedomovať, že Kristova obeť je pre všetkých a že Eucharistia núti všetkých, ktorí v neho veria, aby sa stali „chlebom, ktorý sa láme“ pre ostatných, a aby pracovali v budovaní spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta. Keď sa zadívame na rozmnožovanie chlebov a rýb, musíme si uvedomiť, že Kristus aj naďalej nabáda svojich učeníkov, aby sa osobne angažovali: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ (Mt 14,16). Každý z nás je skutočne povolaný spolu s Ježišom lámať chlieb pre celý svet.

zdroj: CatholicWorldReport (orig: tu)
il. obr.: tu

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •