Počas poslednej procesie na sviatok Božieho Tela trval chorľavý pápež na pokľaknutí: “Tu je Kristus!“ – spomína si na jeho slová kardinál Konrad Krajewski, ktorý bol takmer desať rokov slávnostným ceremoniálom Jána Pavla II. Podáva svedectvo pápežského almužníka napísané tri roky po smrti poľského pápeža.

Svedectvo kardinála Krajewskieho
Keď zomrel Svätý otec, kráčal som po vatikánskych chodbách a plakal som. Nemyslím si, že som sa po prvýkrát v dospelom veku hanbil za slzy. Boli to slzy nado mnou samým. Že nie som ako on. Že nie som svätý kňaz. Že nie som úplne oddaný Bohu. Že nie som Totus Tuus. Milióny ľudí sú presvedčení, že poznali Jána Pavla II. zblízka a osobne. Keď trpel, odišiel, zomrel, svet sa zastavil, plakal, pokľakol. A nie som prekvapený. Pretože pápež reprezentoval Boha celou svojou osobnosťou. Preto sa ľudia tak rýchlo ponáhľali, aby sa s ním stretli. Lebo každý, kto k nemu prichádzal, stretal Krista. Toto je tajomstvo jeho svätosti – zastupoval Boha v celej svojej osobe.

Proces prípravy vyhlásenia za svätého nie je ničím iným ako svedectvom mnohých ľudí, že Ján Pavol II. si vybral Boha; že sa zbavoval všetkého, čo nebolo od Boha; že sa vzdal svojej vôle, svojich slabostí, náklonností, rozmarov, predstáv; že sa stal veľkým Božím otrokom, stal sa úplne slobodným a plným Božej prítomnosti.

Najčastejšie začal svoj deň, keď si v súkromnej kaplnke ľahol pred kríž. Sám s Bohom. Dokonale pochopil, že kňazi a služobníci Pána musia plakať medzi predsieňou a oltárom! Musia povedať: Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu. (por. Joel 2,17). Začal deň v adorácii. Byť s Kristom bol stredobod jeho každodenných aktivít a služieb. Každý deň bol s Ním “dohodnutý“. Pretože dal modlitbu do stredu, dokázal sa vysporiadať aj s tým najplnším programom dňa a každý z nich bol na väčšiu Božiu slávu. Počas poslednej návštevy v Poľsku to bolo vidno v Krakove na Waweli. Pápež, rovnako ako každý iný kňaz, potreboval hovoriť s tým, ktorého každý deň zastupuje. Nezaujímalo ho, že médiá nenávidia ticho. Požiadal o breviár a modlil sa slovami žalmov, ktorými sa modlil aj Ježiš. Rozjímal nad slovami Biblie určenými na ten daný deň. To bol prípad mnohých apoštolských ciest. Vždy našiel čas na súkromný rozhovor s Bohom. Predtým, než začal hovoriť s ľuďmi, nechal sa naplniť Bohom!

Poslednú procesiu na Božie Telo pod vedením Jána Pavla II. už nechodil. Spolu s arcibiskupom Marinim sme mu pomohli zaujať miesto na platforme špeciálne pripraveného vozidla. Bola tam v monštrancii Najsvätejšia Sviatosť. Kráčali sme po ulici Merulana smerom k Bazilike sv. Márie. V určitom okamihu pápež naznačil, aby sa sme ho posunuli bližšie. Po poľsky pritom povedal: „Chcel by som si kľaknúť.“ Táto žiadosť ma tak prekvapila, že som nevedel čo povedať. Uvedomil som si, že je to fyzicky nemožné. S veľkou jemnosťou a neistým hlasom som vysvetlil, že auto sa veľmi triaslo, a tak bude ťažké si pokľaknúť. V reakcii na to som počul dobre známe: “Mmm…”.

Keď sme boli na vrchole univerzity Antonianum, pápež znova zopakoval: „Chcem si kľaknúť.“ Nesmelo som povedal, že by bolo lepšie počkať trochu dlhšie, možno keď sa priblížime k bazilike. A znova som počul to známe: “Mmm…” Keď sme prešli okolo redemptoristického kostola, pevne a nahlas povedal: „Je tu Kristus! Prosím!“. Už som sa neodvážil namietať. Arcibiskup Marini sa dovtípil, čo sa deje. Pápeža poznal už vyše 20 rokov. Pozerali sme jeden na druhého a bez slova sme pomohli Svätému otcovi pokľaknúť. S veľkými ťažkosťami si pokľakol držiac sa oboma rukami kľačadla, na ktorom stála monštrancia. Trvalo to iba asi pár sekúnd, aj keď sa mi to zdalo celý vek. Musel si sadnúť, pretože jeho kolená nedokázali držať jeho telo v strmom svahu.

Zúčastnili sme sa veľkého svedectva viery s majstrom pápežských slávností. Hoci bolo telo už slabé a utrpenie neznesiteľné, viera zostala silná a vždy pripravená svedčiť. Nič nenaznačuje, že takéto gesto je už nemožné a dokonca riskantné. Človek musí byť vždy pokorný, keď je pred Bohom. Aj keď telo odmieta poslúchať, malo by sa všetko vyjadriť srdcom. Po smrti Jána Pavla II. hodinu pred začiatkom zádušnej omse arcibiskupi Dziwisz a Marini si zakrývali tvár hodvábnou šatkou. Ako by na znak, že celý jeho život bol v Bohu skrytý. Hovorí sa o tom aj v modlitbe, ktorú sa vtedy modlili: „Jeho tvár, ktorej chýbalo svetlo tohto sveta, nech vždy žiari skutočným svetlom, ktorého ty si nevyčerpateľný zdroj. Jeho tvár, ktorá poznávala tvoje cesty, nech ukazuje Cirkvi aj teraz tvoju otcovskú tvár. Jeho tvár, ktorá je skrytá pred našimi očami, nech adoruje tvoju krásu a vystúpi k Tebe Pastierovi, Večnému Pastierovi, ktorý žije a vládne na veky vekov.”

Zatiaľ čo zakrývali pápežovu tvár, stál som pri rakve a držal evanjelium. Ján Pavol II. sa za evanjelium nehanbil. Celý život riadilo jeho bytie. Neustále ho spomínal. Podľa neho žil. Podľa neho riešil všetky problémy sveta a Cirkvi. Podľa neho riadil celý svoj vnútorný a vonkajší život. Nepamätám si, nad čím som premýšľal, keď som niesol evanjelium pred pápežovou rakvou. Chcel som ho niesť dôstojne. Rovnako ako keď nosíte najdôležitejšiu knihu svojho života. Kniha života Jána Pavla II. Položil som túto najdôležitejšiu knihu sveta k rakve a cítil som, že tohto gesta nie som hodný. Cítil som sa malý a hriešny. Prosil som Boha, aby som ho mohol niesť vo svojom živote, tak ako to robil Ján Pavol II. a aby som ho nikdy nezatvoril. Od odchodu Svätého otca do domu Otca každý deň o 15-tej chodím spovedať do kostola Ducha Svätého v Sassii. Toto je hodina milosrdenstva … Kostol sa naplní spevom Korunky Božieho milosrdenstva, po ktorej nasleduje Krížová cesta. Mnohokrát sa mi stalo, že ľudia prichádzali do Vatikánu a odporúčali svoje problémy Bohu prostredníctvom Jána Pavla II., pretože on sám ukázal, ako ich prekonať. Prekonal utrpenie vlastného tela.

Keď sa objavil v okne – hoci už nemohol hovoriť – dobre sme vedeli, čo nám chce povedať. Keď sotva zdvihol chvejúcu sa ruku, okamžite sme urobili znamenie kríža. Pretože nás vždy žehnal. Vtedy mi veľa ľudí povedalo: ‘…prišiel som od hrobu Jána Pavla II. a zatúžil som sa vyspovedať; ani som nevedel, že v túto hodinu je možnosť vyspovedať sa’. Keď som videl svetlo v spovedi, pochopil som, že toto je moja hodina milosrdenstva. Mojou liturgickou službou Svätému otcovi sa zmenil môj život ako muža a kňaza. Pápež ma naučil, že skutočným priateľom je ten, ktorý ma robí lepším. S ohľadom na to môžem povedať, že Ján Pavol II. bol a stále je mojím priateľom.

Tip na knihu: Pápež zázrakov – Ján Pavol II., Prečo svätý?, Modlitby za kňazov. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.