Túžba malej Márie Goretti prijať prvé sväté prijímanie v nej prirodzene rástla – mala však len desať rokov a obvyklý vek na prvé sväté prijímanie bol dvanásť. Až niekoľko rokov po jej smrti pápež svätý Pius X. povolil, aby k svätému prijímaniu mohli pristupovať aj mladšie deti.

A predsa bola Mária pripustená k svätému prijímaniu rok a pol pred svojimi dvanástimi narodeninami! K tejto veľkej udalosti, ktorú si nesmierne cenila, prispelo niekoľko faktorov: Prvým bola jej vlastná hlboká túžba a skutočnosť, že za ňu dokázala bojovať. Žiadala a naliehala, a keď Assunta oponovala, že nemá dostatok vedomostí z katechizmu a nevie čítať a naučiť sa ho sama, Márii sa podarilo vybaviť hodiny katechéz v Conce u krajčírky grófk y Mazzoleni, Sary Elvíry Sciassi. Chodila tam spolu so svojím starším bratom takmer každý deň (Angelo bol už v kánonicky vhodnom veku na prvé sväté prijímanie). A o to horlivejšie a účinnejšie si plnila svoje každodenné povinnosti. Nevedela čítať, a tak o to pozornejšie počúvala vyučovanie. Mala dobrú pamäť – vedela z hlavy zopakovať dlhé pasáže nedeľných kázní, ako spomínali jej rovesníci. Mimochodom, to bolo a je u negramotných ľudí bežné – negramotnosť nie je spôsobená lenivosťou, ale zaneprázdnenosťou. Tí, ktorí nevedia čítať a nemajú televízor, ale sú zvedaví na svet a na Boha, počúvajú s takmer neuveriteľnou pozornosťou tých, ktorí sú múdrejší ako oni. Tu sa dotkneme druhého dôležitého dôvodu, prečo bola Mária predčasne pripustená k prvému svätému prijímaniu. Teresa Cimarelli spomína:

„Nikdy som ju v kostole nevidela rozptýlenú. Stála ako anjel. S napätou pozornosťou počúvala slová kňaza pri oltári a pamätala si niekedy veľmi dlhé vyučovanie.“

V tomto svedectve je teda prítomná dobrá pamäť, ale spolu s hlbokým sústredením a veľkou zbožnosťou. Máriu si všetci pamätajú ako takú: nenápadnú, ale príkladnú. Tichú a sústredenú. Veľmi dbala o to, aby bola na nedeľnej svätej omši, a práve svätá obeta bola pre ňu vrcholom a najdôležitejším momentom týždňa.

Lekcie, ktoré mladým Gorettiovcom dávala zbožná krajčírka, v nedeľu dopĺňal páter Alfredo Paliani, ktorý v neďalekej Cisterne pripravoval skupinu detí na prvé sväté prijímanie.

Rok 1900 vyhlásil pápež Lev XIII. za jubilejný rok, čo znamenalo aj možnosť získať osobitné odpustky: do tohto roku spadala Máriina katechéza na prvé sväté prijímanie, pravdepodobne s výnimkou letných mesiacov. Pápež túto možnosť predĺžil aj na prvých šesť mesiacov nasledujúceho roka, aby toto dobrodenie mohli využiť aj veriaci žijúci mimo Ríma. Na jeho konci sa malo uskutočniť prvé sväté prijímanie skupiny detí z našej močaristej oblasti.

Páter Temistocle Signori, farár z Nettuna, vyskúšal mladých Gorettiovcov v prítomnosti ich matky. Assunta mala o svojej dcére pochybnosti – o jej veku aj o jej príprave. Kňaz bol však s odpoveďami spokojný a upokojil ju:

„Nebojte sa. Vaša dcéra je dokonale pripravená, o tom niet pochýb. Zverte ju, prosím, Panne Márii a ničoho sa nebojte.“

Tip na knihu: Spytovanie svedomia pre deti s Carlom Acutisom. Knihu si môžete kúpiť na Zachej.sk.

Zostávala len materiálna stránka príprav, ktorá chudobnú vdovu nepochybne trápila. O náležité prípravy sa však postarali zbožné ženy z okolia. Pravdepodobne pomohla aj krajčírka Sara Sciassi, ktorá si dievča obľúbila. Jedna žena jej darovala šaty, iná jej požičala topánky, niekto dal závoj, niekto sviečku – nakoniec si so všetkým poradili.

Veľký deň nastal 16. júna 1901, dva týždne pred koncom jubilejného roka. Bola to nedeľa po oktáve Božieho Tela. V Conce v ten deň pristúpilo po prvýkrát k svätému prijímaniu štrnásť detí. Pasionista, páter Felice, ich v plamennej kázni upozornil na symboliku bieleho rúcha a na to, že so sviatostným prijatím Pána Ježiša do ich sŕdc sa ešte viac zvýšila povinnosť strážiť si svoju čistotu.

„Deti moje!“ zvolal kazateľ nadšene. „Pamätajte: Radšej zomrieť než ťažko zhrešiť! Aké nevďačné by bolo uraziť dobrého Pána Ježiša, ktorý pre vás toľko urobil, ktorý za vás položil vlastný život! Pamätajte: Radšej smrť ako ťažký hriech!“

Keďže poznáme Máriinu pamäť, ktorá si dokázala zapamätať aj dlhé kázne, nemôžeme pochybovať, že si o to viac zapamätala tieto slová, adresované priamo jej v taký slávnostný deň. Zapísali sa však nielen do jej pamäti, ale aj hlboko do jej srdca.

Mária obetovala sväté prijímanie a s ním spojené odpustky na úmysel svojho zosnulého otca. Po omši zostala dlho v kostole a sústredene sa modlila na rozdiel od väčšiny svojich roztržitých priateľov. Bol to najkrajší deň jej krátkeho života, ak nerátame deň posledný…

Ten istý pápež, ktorý povzbudzoval deti, aby pristupovali k Pánovmu stolu, by bol aj veľkým zástancom častého svätého prijímania. Kardinál Sarto sa však stal pápežom (ako Pius X.) až o dva roky neskôr. V časoch Márie Goretti bolo normálne, že aj zbožní ľudia zriedkavo pristupovali k svätému prijímaniu. Aj rehoľníci a rehoľníčky museli mať špeciálne povolenie na časté pristupovanie ku Oltárnej sviatosti. Ľudová zbožnosť sa aj v tomto ohľade veľmi líšila od tej dnešnej: Sväté prijímanie sa právom považovalo za niečo ohromné, za udalosť neslýchaného významu, a teda príprava naň trvala dlho. Vo Francúzsku, kde bol vplyv jansenizmu najsilnejší, sa ešte niekoľko desaťročí po dekrétoch pápeža Pia veľké množstvo veriacich vyhýbalo častému svätému prijímaniu práve pre pocit, že ide o niečo príliš veľké a slávnostné na to, aby to bolo bežné. To je navyše výzva pre každého z nás, aby sa Eucharistia stala stredobodom nášho života, tým najdôležitejším zo všetkého, a teda aby sme každé prijímanie prežívali akoby bolo prvé, akoby bolo posledné, akoby bolo jediné a zároveň ho prijímali často, dokonca denne. Na začiatku 20. storočia však bolo normálne prijímať sviatosť oltárnu zriedkavo – a ešte viac to platilo v pastoračne zanedbaných regiónoch ako boli pontské močiare, kde tretinu roka neprišiel vôbec žiadny kňaz a počas zvyšku roka sa nezriedka stalo, že prišiel kňaz bez oprávnenia spovedať. A to je ďalšia vec, ktorá sa za posledné storočie zmenila: v minulosti rozhodne nemohol spovedať každý kňaz a únavnú a nebezpečnú cestu cez močiare otcovia pasionisti často prenechávali najmladším a najsilnejším členom komunity, teda zároveň tým, čo ešte nemohli spovedať. A tak Mária Goretti mala prijať šťastie sviatostného prijímania len štyrikrát: každé z nich bolo pre ňu jedinečným – každé vnímala ako prvé, zároveň posledné a zároveň jediné.

Tento úryvok nájdete v knihe Svätá Mária Goretti a Alessandro, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.