Prežívajme bolesť s Pannou Máriou

Cirkev slávi 15. septembra spomienku slávnosť Sedembolestnej Panny Márie. Táto slávnosť má korene v evanjeliách cez Simeonove proroctvo, že Máriino srdce prenikne meč. Keď Mária stála pri päte kríža, stala sa skutočne ikonou smutnej matky. Aj Michelangelove majstrovské dielo Pieta zobrazuje Máriu držiacu bezvládne telo jej Syna. Prirodzene, v slávnosť Sedembolestnej Panny Márie by sa naša pozornosť mala zamerať na zármutok a utrpenie Márie po Ježišovej smrti. Ale my ako ľudia, ktorí vo svojom vlastnom živote žialime nad smrťou blízkych, môžeme stáť s Máriou v okamihu jej smútku, pretože hoc je v nebi, určite stojí s nami aj v čase nášho smútku. Bolestná matka nám v čase nášho vlastného smútku a žiaľu ponúka rôzne lekcie.

Mária stojí pri nás

Smrť niekedy príde k niekomu, koho milujeme. A je možné, že sme boli pri tom, keď náš milovaný naposledy vydýchol. Keď sa kňaz modlí s rodinou zhromaždenou pri posteli ich zomierajúceho milovaného človeka môžeme si predstaviť, že spolu s nami je prítomná aj Mária. Ako katolíci sa počas celého nášho života často dovolávame príhovoru Márie v mnohých Zdravasoch a prosíme ju, aby sa za nás prihovárala v hodine našej smrti. Verme preto, že v posledných hodinách, minútach a sekundách nášho života zostáva Mária verná našej žiadosti a v tomto momente jej modlitby pomáhajú aj zomierajúcemu. Príbehy svätých hovoria o prítomnosti Márie počas ich posledných hodín na smrteľnej posteli. V čase nášho smútku stojíme s Máriou, ktorá stála pod krížom a ktorá poznala smútok. Prosíme ju, aby nielenže stála s nami, ale aby sa k nám pripojila v modlitbe za našu milovanú osobu a prihovárala sa za nás.

Návšteva hrobu

Evanjeliá nám hovoria, že v ráno vzkriesenia Mária Magdaléna išla k Ježišovmu hrobu. Chcela pomazať Jeho telo. Existuje veľa rôznych životopisov Márie. Jedným z nich je Život Panny Márie od gréckeho mnícha a cirkevného otca Maxima Vyznávača. V rozprave o Máriinej účasti na Kristovom umučení píše aj o jej prítomnosti pri Vzkriesení. Jeho správa samozrejme nie je biblická, ale dáva nám niečo na zamyslenie a uvažovanie najmä počas nášho vlastného zármutku. Maximus nám hovorí, že Mária bola neoddeliteľnou súčasťou hrobu, lebo ju „držala ​​láska k jej synovi“. Zostala pri hrobke, kým sa nestala svedkom zmŕtvychvstania. Niektorí ľudia si samozrejme môžu položiť otázku, ako to Maximus môže tvrdiť, najmä vzhľadom na to, že evanjeliá nám hovoria o Márii Magdaléne ako svedkovi vzkriesenia. Ak však vezmeme do úvahy to, čo Maximus naznačuje, môže nám to pomôcť v našom smútku.

Mária zostala pri Ježišovom hrobe a ako už vieme, Mária Magdaléna navštívila Jeho hrob – to nám hovorí o dôležitosti návštevy hrobov našich blízkych, ktorí zomreli. Tak ako Ježiš bol vložený do hrobu po tri dni, tak aj naši blízki sa podieľajú na tomto Kristovom diele, a tak ako Ježiš vyšiel z hrobu, v posledný deň v tele, aj naše telá vstanú spolu s Kristovým. Nateraz zatiaľ navštevujeme hroby a očakávame ten deň, keď Kristus povolá živých i mŕtvych. Navštevujte často hroby svojich blízkych, najmä v deň ich narodenín alebo kľúčových dátumov v ich živote. Rozprávajte sa s nimi. Návšteva hrobu sa pre nás môže stať zdrojom útechy a znakom našej lásky a úcty. Rovnako ako Máriina neodmysliteľná láska k Ježišovi.

Späť k ich životu

V ďalšom životopise života Ježiša a Márie sa blahoslavená Anna Katarína Emmerichová zmieňuje o tom, čo sa stalo po Kristovom ukrižovaní. Mierne sa jej rozprávanie odlišuje od správy Maxima Vyznávača. Emmerichová, ktorej biografia vychádza z vízií Kristovho života, utrpenia a smrti, naznačuje, že po uložení Ježiša do hrobu sa Mária vrátila na cestu Ježišovho umučenia – od Kajfáša do Pilátovho paláca, cez miesto bičovania až po cestu na Kalváriu a Kalváriu. Znovu prežila skúsenosť svojho syna. Podľa Emmerichovej zarmútená matka smútila pri spomienke a spätnom pohľade na kľúčové udalosti v Ježišovom živote. To isté môže byť užitočné aj pre nás, ktorí smútime. Môže to byť návšteva významných miest, kde sa utvárajú spomienky. Spätné sledovanie života našich blízkych môže byť zdrojom útechy, pretože si spomíname na míľniky ich života.

Pokladnica spomienok

Lukáš nám hovorí, že Mária vo svojom srdci uvažovala nad zvláštnymi okamihmi Ježišovho života. Keď Sedembolestná Panna Mária, Madona z Piety, objímala bezvládne telo svojho syna, spomínala si, ako ho ešte ako dieťa držala v betlehemských jasliach. Vážila si nádherné spomienky na život, ktorý žila s Božím Synom? Keď po smrti a pohrebe prezeráme fotoalbumy a zdieľame spomienky, myseľ a srdce sa nám zaplavia spomienkami. A keď sa Mária pripojila k apoštolom v hornej miestnosti a utešovala ich, dokážeme si už len predstaviť, ako nesmierne si uctievali všetky udalosti, ktoré zdieľali s Ježišom. Bolestná matka nás učí pamätať si a vážiť si všetko, lebo nám to pomáha počas smútku a žiaľu.

Žiť pre znovuzjednotenie

Po Ježišovom nanebovstúpení prežila Mária zvyšok svojich dní v túžbe byť so svojím Synom. V jej živote však boli chvíle, keď sa k nemu mohla priblížiť – pri slávení Eucharistie. Zakaždým, keď apoštoli a prvotná Cirkev lámali chlieb, alebo keď hovorili tieto slová zasvätenia z noci poslednej večere, bol medzi nimi aj Ježiš. Keď Mária prijala sväté prijímanie, prijala do svojho srdca i Ježiša. To isté platí aj pre nás a pre našich blízkych. Omša, ktorú slávime tu na zemi, je účasťou na nebeskej liturgii. To znamená, že keď sa pripájame k anjelom a svätým v ich chválospeve, pripájame sa k chvále blahoslavených v nebi. Naša účasť na omši v presvedčení, že naši blízki sú s Bohom, nás spája s tými, ktorí nás predišli. To je len jeden z mnohých dôvodov, prečo by sme mali obetovať sväté omše za našich milovaných zosnulých.

Okrem toho by sme mali žiť svoje životy v očakávaní, že raz sa opäť spojíme. Naša jednota na zemi sa obmedzuje na slávenie Eucharistie, ale vieme, že vo večnosti Nebeského kráľovstva môžeme byť v spojení s tými, ktorých milujeme. To znamená, že by sme mali žiť svoj život ako hodní dedičia kráľovstva, ktoré je pre nás pripravené od počiatku sveta. Preto sa vyhýbajme hriechu, napravme svoje životy a žime láskou k Bohu a blížnym. Každý deň v Máriinom živote bol poznačený túžbou prežívať všetko so svojím Synom a Boh jej želanie splnil prijatím jej tela i duše do neba. Boh si želá splniť aj našu túžbu, ale musíme sa k tomu pričiniť. Žime teda každý deň v očakávaní vstupu do tejto požehnanej vlasti.

zdroj: CatholicExchange (orig.)
il. obr.: Unsplash

Zdieľajte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •