Prečo sa sv. Ján Mária Vianney nebál diabla?

Sv. Ján Mária Vianney bol hrozbou pre diabla. Celý život odolával jeho škodlivým zámerom. Svätému kňazovi, ktorý denne spovedal 16 hodín, vyčítal Satan všetko, čo len mohol, po dobu 35 rokov. Za nocí počul svätý kňaz výsmechy, zavíjajúce hlasy, otrasný spev či rev. Diabol ho zhadzoval z postele a jednu noc mu dokonca jeho lôžko zapálil. Svätec práve vtedy vychádzal zo spovednice, aby sa pripravil na omšu, keď žačul výkrik: “Horí, horí!“. S pokojom odovzdal kľúč od svojej izby tým, ktorí mali plamene zhasiť, a dodal: “Darebník! Je neschopný chytiť vtáka, tak zapáli klietku!“. To bol jediný komentár, ktorý k danej situácii povedal. Až do dnešného dňa môžu pútnici vidieť pri posteli obrázok za sklom, ktoré prasklo od tepla plameňov. A pritom v krbe v tom okamihu nehorel oheň a na fare neboli žiadne zápalky.

Celé to hrozné utrpenie mu bránilo v nerušenom spánku, ale nezabránilo mu žiť život svätosti. Jeho schopnosť čítať duše a učiť hlboké pravdy evanjelia pritiahla veľkú pozornosť ľudí. Muži a ženy sa zhromažďovali do jeho farnosti z veľkých vzdialeností. Avšak Vianney bol veľmi pokorným človekom a od svojho ľudu nikdy nečakal žiadnu odmenu či rešpekt. Existuje príbeh o istom kňazovi zo susednej farnosti, ktorý žiarlil na Vianneya a na jeho slávu. Vo svojej zlobe sa rozhodol spísať petíciu za jeho odstránenie z Arsu kvôli nedostatočnému štúdiu. Vianney sa o petícii dozvedel, podpísal ju sám a zaslal biskupovi! Biskup petíciu dostal, ale neurobil s ňou nič.

 

Ako to začalo?

Sily temnoty začali svoj útok v zime roku 1824. Počas pokojnej mrazivej noci bolo počuť z malého dvora pred domom kroky. Nato sa ozvali silné údery na dverách svätca a k tomu aj divoký výkrik. Nachvíľu si Vianney myslel, že to boli zlodeji, a tak požiadal dedinského kolára Andreho Verchera, aby s ním strávil nasledujúcu noc na fare. Bola to strašidelná noc. Krátko po polnoci náhle niečo strašne zarachotilo a udieralo do dverí, zatiaľ čo v dome sa ozýval hluk, ako keby izbou prechádzalo niekoľko ťažkých vozov. Andre schytil zbraň, pozrel z okna, ale nevidel nič okrem bledého svetla mesiaca: “Celú štvrťhodinu sa dom triasol – a s ním aj moje nohy,” priznal. Nasledujúci večer dostal ďalšiu pozvánku, aby strávil noc na fare, ale to už Andre nemal odvahu.

Tieto a podobné hrôzy sa diali takmer každú noc. Dialo sa to aj vtedy, keď bol svätec mimo domova – v prvých rokoch, kedy bol ešte schopný podať pomocnú ruku duchovným zo susedných farností. Takže v istú noc počas misie v meste St. Trivier sa fara triasla a bolo počuť hrozivý hluk vychádzajúci zo spálne. Všetci boli rozrušení a keď sa ponáhľali do kňazovej izby, našli ho ležať v posteli, ktorú neviditeľné ruky ťahali po miestnosti.

Vianney prijímal umučenie od diabla a vedel, že ho napádal kvôli mnohým hriešnikom, ktorých spovedal. Často ho napadol noc predtým, než do mesta prišiel onen “veľký hriešnik”, aby sa vyznal zo svojich hriechov. Tieto útoky pokračovali, ale svätec neskôr poznamenal: “Démon je veľmi prešibaný, ale nie je silný. Vždy, keď som sa prežehnal znakom kríža, diabol bol nútený odísť.” Časom si tak zvykol na tieto stretnutia, že dal diablovi prezývku. Nazval ho “grappin” (železný hák). Raz tak povedal: “Ach! Grappin a ja? Sme skoro ako kamaráti.” Diabol hodiny a hodiny strašil svätca rôznym spôsobom, napríklad triasol sklenenými pohármi, hrkotal nožmi, spieval chrapľavým hlasom alebo celé hodiny pískal. Takisto bolo počuť zvuky, akoby kôň chodil po miestnosti, neustále niečo na fare praskalo. Často bolo počuť bľačanie oviec alebo mňaukanie mačiek či kriky pod oknom: “Vianney! Vianney!” Účelom týchto hrozných alebo groteskných predstavení bolo zabrániť tomu, aby si Boží služobník čo i len kratučkú dobu odpočinul. Jeho úbohé telo chcel Zlý fyzicky poškodiť, aby ho prinútil zastaviť prácu spovedníka a zabránil mu vytrhnúť toľko duší z jeho pazúrov. Od roku 1845 tieto vonkajšie útoky skončili takmer úplne.

 

Odmena pre svätca

Boh odmenil svätú vytrvalosť uprostred týchto skúšok mimoriadnou mocou. Dal mu moc vyháňať diablov z posadnutých ľudí. Napriek tomu aký neuveriteľný je stav človeka posadnutého diablom, je to stále nič v porovnaní so situáciou úbohej duše, ktorá sa smrteľným hriechom predáva Satanovi. Svätý kňaz prežil najlepšiu časť svojej kňazskej kariéry v priamom boji s hriechom prostredníctvom svojej jedinečnej práce v spovednici. Ako spovedník bol skutočným zázrakom z Arsu, ktorý celý život činil pokánie – najväčšie z nich boli nekonečné hodiny strávené v úzkom priestore nepohodlnej zatuchnutej spovednice. Tento zázrak trval štyridsať rokov.  Hovorí sa, že diabol povedal sv. Jánovi Vianneyovi: “Keby žili takí kňazi ako ty, moje kráľovstvo by bolo zničené.

Svätý Ján Vianney podstúpil tieto hrozné útoky, pretože Boh vedel, že ich dokáže zvládnuť a posilnia ho v službe milosrdenstva. Svätý Pavol napísal Korinťanom na túto tému: “Skúška, ktorá na vás dolieha je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“(1Kor 10,13)

Satanove útoky na sv. Jána Vianneyho boli “poslednou možnosťou”, pretože každodenné pokušenia, ktorým sme všetci vystavení, nemali na svätca žiadny vplyv. Takže diabol zintenzívnil svoju hru a zastrašoval kňaza, aby mu podľahol. Avšak namiesto toho, aby sa pred ním zohol a podriadil sa jeho vôli, prijal Vianney Božiu milosť a nasledoval vôľu Boha Otca. Zostal verný až do konca. Diabol sa nás síce môže pokúsiť vystrašiť, ale vo svetle kríža je voči nám bezmocný.

 

zdroj: Aleteia, christtotheworld.blogspot.com
il. obr.: tu

Zdieľajte
  • 356
  •  
  •  
    356
    Shares